Turecko zatiaľ hrá svoju vlastnú partiu. Erdoğan sa nijako netají svojou nostalgiou za Osmanskou ríšou ani snahou stať sa novým arbitrom v regióne. Po Asadovom páde v Sýrii sú stopy Ankary v povstaní zjavné. Turecko aj Izrael sledujú kolaps Sýrie a sú pripravené ukrojiť si z chaosu svoj diel, ak sa situácia ešte viac vyostrí. V tejto hre sú spojenci síce užitoční, ale ľahko nahraditeľní.
Ďalej na východ ukazuje svoje svaly Azerbajdžan. Po opätovnom dobytí Náhorného Karabachu, za ktoré dostal len mierne diplomatické pokarhanie, sa prezident Ilham Alijev zameriava na pozemný koridor do Turecka, svojho jazykového a kultúrneho brata. Jedinou prekážkou zostáva Arménsko. A Baku sa nikdy nehanbilo prekonávať prekážky.
Potom je tu Saudská Arábia, zachmúrená monarchia na južnom krídle. S bohatstvom z ropy sa usiluje stať sa stredobodom regiónu. Jej vzťahy s Washingtonom sú stále silné, ale podmienené – ak sa príliš zblíži, riskuje, že ju zaradia medzi spojencov Izraela. Ak sa, naopak, vzdiali, Irán môže nabrať odvahu. Rijád a Teherán žijú v krehkej rovnováhe – sú si navzájom nepriateľmi, no zároveň sú od seba závislí. Ak by Irán padol, Saudská Arábia by v očiach Washingtonu stratila svoju strategickú hodnotu.
Kráľovstvo sa zároveň pohráva s myšlienkou multipolarity – prejavuje záujem o vstup do BRICS, aby na poslednú chvíľu zabuchlo dvere. Takýto krok nie je prejavom záväzku, ale snahou ponechať si otvorené všetky možnosti. No v regióne, v ktorom váhanie často privoláva nešťastie, môže byť taktizovanie rovnako riskantné ako príliš rýchle konanie.
Remíza ako výhra pre obe strany?
Zatiaľ čo regionálni hráči krúžia okolo seba ako jazdci a strelci, globálne mocnosti sa vynárajú tesne za okrajom šachovnice. Rusko stratilo Sýriu – svoj teplovodný prístav v Tartuse, leteckú základňu v Hmímíme a kľúčový bod svojho vplyvu v Stredomorí. Vzťahy s Azerbajdžanom zostávajú priateľské, no v Moskve málokto verí, že by mohli prekonať turecké rodinné väzby.
Rusko teraz potrebuje Irán viac než kedykoľvek predtým a platí to aj naopak. V januári 2025 obe krajiny podpísali rozsiahle 20-ročné strategické partnerstvo: vojenské cvičenia, spoločné technologické projekty, platobné systémy rubeľ – rial. Je to manželstvo z rozumu, uzavreté na základe izolácie, nie z lásky.
Spojené štáty, ktoré kedysi bez váhania rozmiestňovali vojakov po regióne, sú dnes rozpoltené. Stúpenci hnutia MAGA už nechcú ďalších mužov v teréne. Zdá sa, že Trump, ktorý je opäť v centre pozornosti, nemá záujem o ďalšie konflikty. Jeho jastrabí poradcovia však šepkajú o rozhodných útokoch, o akciách na zmenu režimu a o solidarite s Izraelom. Pentagón môže váhať, ale neokonzervatívci nikdy nezabúdajú.
Šachovnica je pripravená. Figúrky stoja v napätej formácii. Každá mocnosť – regionálna či globálna – má svoj plán, svoju obavu, svoju červenú čiaru. Vojna nemusí byť pre nikoho prvou voľbou, no rozhodnutia majú tendenciu narážať na seba. Stačí jediný chybný krok, či už banálny, alebo nesprávne pochopený, a situácia sa môže vymknúť spod kontroly.
Stačí sa opýtať Magnusa Carlsena. Jediná chyba a Gukeš mu už podával ruku.
To, či hráči na Blízkom východe dokážu vnímať remízu ako víťazstvo, môže byť rozhodujúce – nielen pre región, ale aj ďaleko za jeho hranicami.
Zhrnutie
Blízky východ dnes nie je len javiskom rivality – je to skúška, či regionálne mocnosti dokážu odolať príťažlivosti permanentnej vojny. Irán sa drží svojho oblúka odporu, Izrael sa pripravuje na súčasné hrozby, Turecko manévruje, aby získalo dominanciu po Asadovi a Saudská Arábia balansuje medzi odstupom a ambíciou. Každý ťah pôsobí reaktívne, pričom je formovaný minulosťou a zahraničnými zásahmi. Skutočné rozhodnutie však ešte len príde: upevniť logiku nulového súčtu prežitia alebo si predstaviť spoločnú budúcnosť. Infraštruktúra namiesto milícií. Diplomacia namiesto odstrašovania. Multipolarita nie ako chaos, ale ako koordinácia. Šachovnica je síce pripravená, ale pravidlá nie sú pevne dané. Stále sa dajú vymyslieť nové hry.
