Perzský ťah

Šach sa v súčanosti len málokedy dostane do centra pozornosti. Minulý týždeň sa to však podarilo – vďaka chybe Magnusa Carlsena. Bývalý svetový šampión hral v domácom Nórsku, pričom urobil chybu proti mladému géniovi a aktuálnemu majstrovi sveta Dommaradžuovi Gukešovi. Namiesto dôstojnej kapitulácie nasledoval menší výbuch rozčúlenia. „Prečo to robím? Aký to má význam?“ zamrmlal po partii. Pre Carlsena je klasický šach už príliš predvídateľný a pomalý. Túži po chaose.

Na Blízkom východe sa nikto nepýta na zmysel. Tu nejde o trofeje, ale o prežitie. Toto je šach, kde je šachovnica skutočná a jediný chybný odhad môže zapáliť celý svet.

Blížiaci sa pat

V centre diania stojí Irán: šiitský, pod sankciami, neústupčivý. Jeho historická rivalita so sunnitskou veľmocou Saudskou Arábiou je iba začiatkom. Po strate Asada v Sýrii sa teheránska regionálna sieť začína rozpadať. Napriek tomu sa Irán pevne drží svojho jadrového programu a svojich proxy spojencov – Hizballáhu v Libanone, húsíov v Jemene a milícií v Iraku. Čoraz viac sa pritom opiera o Rusko, mocnosť na ústupe, a o Čínu, ktorá si svoj vplyv buduje radšej postupne, optický kábel po optickom kábli.

Izrael je na druhej strane šachovnice v strehu. Na rozdiel od Iránu má silnú výzbroj – a aj skúsenosti z minulosti. No obdobie šesťdňovej vojny v roku 1967 je dávno preč. Židovský štát, ktorý vtedy triumfoval, dnes čelí hrozbe bojov na viacerých frontoch. Na severe Hizballáh, na juhu Hamas a potenciálne aj samotný Irán. Armáda je síce silná, ale rozptýlená. Otázka znie: môže ísť Izrael do toho naplno a neriskovať pritom všetko?

Turecko zatiaľ hrá svoju vlastnú partiu. Erdoğan sa nijako netají svojou nostalgiou za Osmanskou ríšou ani snahou stať sa novým arbitrom v regióne. Po Asadovom páde v Sýrii sú stopy Ankary v povstaní zjavné. Turecko aj Izrael sledujú kolaps Sýrie a sú pripravené ukrojiť si z chaosu svoj diel, ak sa situácia ešte viac vyostrí. V tejto hre sú spojenci síce užitoční, ale ľahko nahraditeľní.

Ďalej na východ ukazuje svoje svaly Azerbajdžan. Po opätovnom dobytí Náhorného Karabachu, za ktoré dostal len mierne diplomatické pokarhanie, sa prezident Ilham Alijev zameriava na pozemný koridor do Turecka, svojho jazykového a kultúrneho brata. Jedinou prekážkou zostáva Arménsko. A Baku sa nikdy nehanbilo prekonávať prekážky.

Potom je tu Saudská Arábia, zachmúrená monarchia na južnom krídle. S bohatstvom z ropy sa usiluje stať sa stredobodom regiónu. Jej vzťahy s Washingtonom sú stále silné, ale podmienené – ak sa príliš zblíži, riskuje, že ju zaradia medzi spojencov Izraela. Ak sa, naopak, vzdiali, Irán môže nabrať odvahu. Rijád a Teherán žijú v krehkej rovnováhe – sú si navzájom nepriateľmi, no zároveň sú od seba závislí. Ak by Irán padol, Saudská Arábia by v očiach Washingtonu stratila svoju strategickú hodnotu.

Kráľovstvo sa zároveň pohráva s myšlienkou multipolarity – prejavuje záujem o vstup do BRICS, aby na poslednú chvíľu zabuchlo dvere. Takýto krok nie je prejavom záväzku, ale snahou ponechať si otvorené všetky možnosti. No v regióne, v ktorom váhanie často privoláva nešťastie, môže byť taktizovanie rovnako riskantné ako príliš rýchle konanie.

Remíza ako výhra pre obe strany?

Zatiaľ čo regionálni hráči krúžia okolo seba ako jazdci a strelci, globálne mocnosti sa vynárajú tesne za okrajom šachovnice. Rusko stratilo Sýriu – svoj teplovodný prístav v Tartuse, leteckú základňu v Hmímíme a kľúčový bod svojho vplyvu v Stredomorí. Vzťahy s Azerbajdžanom zostávajú priateľské, no v Moskve málokto verí, že by mohli prekonať turecké rodinné väzby.

Rusko teraz potrebuje Irán viac než kedykoľvek predtým a platí to aj naopak. V januári 2025 obe krajiny podpísali rozsiahle 20-ročné strategické partnerstvo: vojenské cvičenia, spoločné technologické projekty, platobné systémy rubeľ – rial. Je to manželstvo z rozumu, uzavreté na základe izolácie, nie z lásky.

Spojené štáty, ktoré kedysi bez váhania rozmiestňovali vojakov po regióne, sú dnes rozpoltené. Stúpenci hnutia MAGA už nechcú ďalších mužov v teréne. Zdá sa, že Trump, ktorý je opäť v centre pozornosti, nemá záujem o ďalšie konflikty. Jeho jastrabí poradcovia však šepkajú o rozhodných útokoch, o akciách na zmenu režimu a o solidarite s Izraelom. Pentagón môže váhať, ale neokonzervatívci nikdy nezabúdajú.

Šachovnica je pripravená. Figúrky stoja v napätej formácii. Každá mocnosť – regionálna či globálna – má svoj plán, svoju obavu, svoju červenú čiaru. Vojna nemusí byť pre nikoho prvou voľbou, no rozhodnutia majú tendenciu narážať na seba. Stačí jediný chybný krok, či už banálny, alebo nesprávne pochopený, a situácia sa môže vymknúť spod kontroly.

Stačí sa opýtať Magnusa Carlsena. Jediná chyba a Gukeš mu už podával ruku.

To, či hráči na Blízkom východe dokážu vnímať remízu ako víťazstvo, môže byť rozhodujúce – nielen pre región, ale aj ďaleko za jeho hranicami.

Zhrnutie

Blízky východ dnes nie je len javiskom rivality – je to skúška, či regionálne mocnosti dokážu odolať príťažlivosti permanentnej vojny. Irán sa drží svojho oblúka odporu, Izrael sa pripravuje na súčasné hrozby, Turecko manévruje, aby získalo dominanciu po Asadovi a Saudská Arábia balansuje medzi odstupom a ambíciou. Každý ťah pôsobí reaktívne, pričom je formovaný minulosťou a zahraničnými zásahmi. Skutočné rozhodnutie však ešte len príde: upevniť logiku nulového súčtu prežitia alebo si predstaviť spoločnú budúcnosť. Infraštruktúra namiesto milícií. Diplomacia namiesto odstrašovania. Multipolarita nie ako chaos, ale ako koordinácia. Šachovnica je síce pripravená, ale pravidlá nie sú pevne dané. Stále sa dajú vymyslieť nové hry.