Verdiho Aida má 150 rokov. Egypťania ukázali, ako sa dá aj takéto výročie znemožniť

Aida_poster_colors_fixed Foto: The Otis Lithograph Co, Cleveland and New York, rok 1908/wikimedia

Verdiho opera Aida má 150 rokov. V Ríme práve uviedli časť tohto veľkého umeleckého diela v Egyptskej akadémii. Aida mala ďalej budovať mosty, inšpirovať silou lásky a kultúry. Napriek veľkej šou a dobrému výkonu umelcov však operu na toto okrúhle výročie sprevádzalo niekoľko okolností, ktoré otriasli týmito mostami v základoch.

Tento text môžete čítať ako pohoršenie, ale preferoval by som, keby ho čitateľ vnímal skôr pre pobavenie. Až doteraz som si myslel, že napísať reportáž z opery sa azda ani nedá, ale pozrite, Egypťania ukázali Rímu, že možné je všetko. Predstavenie sa oneskorilo o hodinu, čo sa považuje za meškanie aj na rímske pomery. Krátko pred tým začali ohlušujúco spievať cikády a chvíľu trvalo, kým sa presadili profesionálni speváci a hudobníci. Príjemný zápas letného večera.

Jubilejný večer pri príležitosti 150. výročia od premiéry Aidy v Káhire sa konal v záhrade Egyptskej akadémie v Ríme. Otvoril ho veľvyslanec tejto arabskej krajiny v Taliansku Hisham Badr. Žiaľ, rozhodol sa trošku hrať na falošné tóny. Čo by inde prešlo, sa v Ríme bude žehliť dlhšie. Podarilo sa mu totiž niekoľko trapasov.

Podľa neho Giuseppe Verdi vytvoril Aidu na objednávku Egypta kvôli otvoreniu Suezského prieplavu. Aj keď pôvodne mala Aida naozaj pripomínať otvorenie prieplavu, podľa dostupných prameňov túto ponuku taliansky skladateľ odmietol. Verdi vraj Aidu skomponoval pri príležitosti otvorenia novej budovy opery v egyptskom hlavnom meste, no ani toto tvrdenie sa všeobecne neprijíma. Pán veľvyslanec to mal ale premyslené, to, čo sme počuli bol len úvod, veď od tohto predstavenia si ambasádor sľuboval veľa:

„Diplomacia je o budovaní mostov – mostov lásky, kultúry, ekonomiky, aby po nich mohli ľudia kráčať. Okrúhle výročie premiéry slávime tu, v Ríme, a nie inde. Uvedenie Aidy v Ríme je symbolom priateľstva medzi našimi národmi, lebo príbeh sa odohráva v Egypte a jeho autorom je Talian. Navyše je založená na skutočnom príbehu.“

Stavať mosty, to chce ale „kumšt“. Žiaľ, pre niektorých snaživcov vysoká méta.

Otvorenie Verdiho opery Aida v Egyptskej akadémii v Ríme. Foto: Bohumil Petrík

Hostiteľ sa rozhodol, že nenechá nikoho na pochybách a ukáže svoje talenty. Príhovor v angličtine si sám prekladal do taliančiny, čo neustále odďaľovalo začiatok opery. Vejáriky netrpezlivo odpočítavali plynúci čas. Až naraz prudko znervózneli: „Mohol by som rozprávať o histórii a kultúre Egypta,“ snažil sa žartovať, no mnohí už netrpezlivo čakali, kedy skončí.

Prišiel čas na umenie.

Nezvládnutá prestávka a šťastno-nešťastný koniec

Operné dielo v podaní umelcov z káhirskej opery sa začalo pozvoľna a načas bolo ťažké rozoznať hlavnú postavu, etiópsku princeznú Aidu, od egyptskej princeznej Amneris. Nebudeme konšpirovať, či to bol tichý zámer, ako prejav kultúrneho sebavedomia, alebo len obyčajný talent speváčky vo vedľajšej role. Postupne sa však obidve roly vyjasnili tak ako nablýskané kostýmy i javisko, ktoré žiarilo rôznymi farbami vo svetle reflektorov. Ach, tie kostýmy. Očividne vážili pár kilogramov a boli vhodné len na obmedzený pohyb, preto sa účinkujúci veľmi nepohybovali. Radšej sa potili na mieste ako pri pohybe. Dej čoskoro nabral rýchly spád, bolo počuť, že taliančina egyptských spevákov nie je veľmi jasná, niekedy ani zrozumiteľná. Niekoľko divákov si radšej na mobiloch čítalo jednotlivé repliky, aby vládali sledovať dej.

Znenazdajky prišla prestávka, počas ktorej si návštevníci pozreli výstavu kresieb a fotografií z predchádzajúcich predstavení opery. Vytvoril sa tiež dlhý rad pred automatom na kávu a nealko nápoje, lebo nič iné na pitie k dispozícii nebolo. Vejáriky už nestačili. Rovnako nečakane prišiel koniec prestávky, keďže opus pokračoval, aj keď bolo mnoho ľudí na výstave či v rade na kofeín vo vnútri akadémie.

Výstava o opere Aida v Egyptskej akadémii v Ríme. Foto: Bohumil Petrík

Vrcholom predstavenia bol víťazný pochod egyptských bojovníkov – tanečníkov za zvukov burácajúcej hudby. Triumfálnu hudbu a podmanivý tanec potom vystriedal spev. Ale potešenie divákom pred koncom opery trošku narušili čašníci, ktorí neďaleko pódia chystali stoly a nosili ovocné nápoje. Scéna ako z českej komédie. Niektorí diváci na okraji záhrady nepekne zazerali, väčšina z obecenstva – okolo 150 ľudí – si to radšej vedome nevšímala. Multitasking už možno trénovať aj v opere.

„Nádherné! Úžasné! Veľmi pekné!“ neskrývali nadšenie viacerí diváci, iní vyjadrili sklamanie, že sa nehrala celá opera, ale len niektoré scény. Našli sa aj diváci, ktorí nevedeli, že opera sa skončila uprostred dejstva. Aida v skrátenom egyptskom predstavení prežije, hotový happyend, hoci vo Verdiho príbehu zomiera.

Po skončení sa „diváctvo“ dočkalo ovocných nápojov a k tomu aj darčeku v podobe ďalšieho predstavenia: ambasádor a vybraní hostia sa presunuli dovnútra akadémie, za presklenými dverami ich čakala večera, čo mohol „plebs“ zo záhrady s pohárikom v ruke sledovať.

Keby to chcel niekto vymyslieť, tak sa mu to nepodarí. Bol to skrátka nezabudnuteľný večer, ktorý pripomenul staré dobré ponaučenie: na operu treba ísť sýty a dobre vyspatý. Potom si užijete všetko, prekvapenia zvlášť.


Ďalšie články