Napísať niekoľko slov o Milanovi Lasicovi, ktorý bol vyše šesťdesiat rokov na výslní slovenského humoru, spevu, literárnej tvorby, réžie, herectva a spoločenského angažovania, nie je vôbec ľahká úloha. Vidno to aj z reakcií veľkého množstva umelcov a osobností zo Slovenska i Čiech. Každý si s obrovskou úctou a rešpektom naňho spomína zo svojho pohľadu, práve tým sa možno získava ucelenejší pohľad na túto nevšednú osobnosť novodobých kultúrnych dejín na Slovensku. Ja sa k tomu skromne pridám.
V poslednom rozhovore pre Denník N Milan Lasica na margo pandémie Covid-19 povedal: „Chýbali mi diváci, ale musím sa priznať, že viac mi chýbala kaviareň.“ Prečo to spomínam? Nuž, opýtali sme sa raz knieža Karla Schwarzenberga, ako by charakterizoval strednú Európu. Povedal, že hranice strednej Európy podľa neho určuje zvyk, že v nedeľu dopoludnia si páni vyšli do kaviarne, dali si cigaretku a kávičku, prečítali si noviny a debatovali s priateľmi. Teda kaviareň, ako civilizačný odkaz starej noblesnej Európy.
Humor Milana Lasicu bol celoživotnou konfrontáciou tohto slušného sveta s nezmyslami ideológií a správania, ktoré sme na Slovensku zažívali. Bard slovenského exilu Imrich Kružliak mi raz povedal, že Slováci nie sú vôbec menej nadaní ako ktorýkoľvek iný národ v Európe, ako Francúzi, Nemci a podobne. Ale, že „Slováci sa často nevedia správať,“ z čoho potom vznikajú naše frustrácie, že nás nikto neuznáva a neváži si nás.
Humor, ktorý prinášali Lasica a Satinský vystihoval tento náš problém, preto bude večne aktuálny a zostane nezmazateľnou klasikou. Satinský bol ten, kto Lasicovi nahrával, a ľudia na ich láskavý humor reagovali vždy spontánnym potleskom a smiechom.