Jaroslav Pádivý k najväčšej povodni: Domy sa vo vode rozpustili a na zemi boli iba strechy

Syn významného skladateľa a zakladateľa modernej dychovej hudby Karola Pádivého bol kedysi aktívnym športovcom. Dnes má 85 rokov, bol učiteľ a hudobník.  

V rokoch 1963 až 1965 Jaroslav Pádivý absolvoval povinnú vojenskú službu. Bol pridelený k vojenskému útvaru číslo 6763 v Bratislave, ktorý bol umiestnený v Duklianskych kasárňach, s vojenským zaradením ženista, pontónista. „Hodnosť vojak, po roku slobodník, veliteľ družstva,“ vraví pre Štandard Jaroslav Pádivý, ktorý bol vycvičený v stavbe pontónových drevených mostov, v mínovaní a pracoval aj s výbušninami. 

V roku 1965 oblasť južného Slovenska zasiahla povodeň na Dunaji, pri ktorej voda valiaca sa z vodného toku vytopila viac ako 46 obcí a miest. Komárno sa stalo vtedy ostrovom. 

Nebola to prílivová vlna, spúšť prichádzala pomaly

Od marca 1965 výdatne pršalo. Veľký objem vody zapríčinili aj topiace sa alpské ľadovce. V júni sa obrovské množstvo vody nakumulovalo a od polovice mesiaca v priebehu dvoch dní Dunaj stúpol na 915 centimetrov. 

Nápor nevydržali viaceré hrádze. Ako prvá povolila hrádza pri Patinciach, roztrhla sa aj ďalšia medzi obcami Číčov a Kľúčovec, ako posledná nevydržala tá pri Kolárove. Vojaci, policajti, hasiči a dobrovoľníci nespali. V teréne boli ráno aj v noci. 

Pretrhnutie hrádze hrozilo aj v Dobrohošti, kde pomáhalo viac než 500 ľudí, z toho 350 vojakov. Vďaka tomu, že sa na člnoch doviezlo okolo 30-tisíc vriec s pieskom, voda hrádzu neprerazila. 

Odvtedy už uplynulo 60 rokov. Ničivá povodeň sa považuje za jednu z najväčších s veľkými ekonomickými škodami.

Jaroslav Pádivý hovorí o povodni ako o „žltej valiacej sa príšere“. Mal vtedy 25 rokov. 

Ako vtedy vyzerala povodeň očami vás ako pomerne mladého človeka?

Bol to hrozný pohľad. Steny domov, ktoré boli postavené prevažne z hlinených tehál, sa vo vode rozpustili a na zemi boli iba strechy. Videl som obrovské čierne jamy, v ktorých spaľovali uhynuté domáce zvieratá. 

Aký bol váš život tesne pred povodňou? 

Narukoval som ako 23-ročný, a to po skončení vysokej školy ako obyčajný vojak základnej služby. Prvé mesiace boli ťažké, museli sme si zvykať na ťažkú fyzickú prácu, miestami aj na „mazácke“ praktiky. Stavbu pontónových mostov sme cvičili v Petržalke na Ovsišti.

Boli ste teda nasadzovaný na miesta, kde bolo potrebné opravovať hrádze alebo stavať mosty. Na stavbu železných pontónových mostov ste boli vyškolený. Ako sa stavby realizovali? 

Bola to vlastne oceľová stavebnica, ktorá bola na troch vetrieskach. Bol tam predný a zadný diel v tvare loďky a stredný diel, uzavretý oceľový kváder. Tieto časti sa pomocou navijaku z auta spustili na vodu, tri vedľa seba. Nasledovala Tatra 111, na ktorej boli jednotlivé diely mostu. Tie sme postupne skladali ručne z auta a upevňovali na pontón. Základom bol oceľový trámec, ktorý vážil 480 kilogramov.

Bola to určite fyzicky namáhavá práca, pri ktorej na pochybenie nebolo miesto. 

Základom bola koordinovaná práca na povel. Tak mi zostalo v pamäti: „Trámec chop! Trámec suň!“ Dôležitá bola disciplína a jednotnosť pri práci. Neexistovalo ulievanie. Výsledkom práce bolo 12-metrové súlodie. Čas postavenia bez strojov bol asi 16 až 17 minút. 

Okrem toho sme cvičili výstavbu drevených mostov. A mínovanie v lete na sídlisku Štrkovec, ktoré ešte nebolo zastavané. V lese na kraji Petržalky nás zase cvičili v používaní výbušnín, hlavne TNT. Takisto streľbu zo samopalov vzor 58 na strelnici za Petržalkou smerom na Győr. 

Tušili ste vtedy, čo sa blíži a že ako ženista budete pomáhať pri protipovodňovej ochrane? Stavať mosty a aj mínovať? 

Nikdy som nebol obdivovateľ vojska, ak tak iba vojenských hudieb, ale pri výcviku som si uvedomil potrebu súdržnosti.

Pred povodňou na Dunaji váš vojenský útvar pomáhal na inom mieste, kde vplyvom dlhotrvajúcich dažďov prišli o život štyri osoby. 

To bola prvá pomoc nášho útvaru niekedy začiatkom mája v roku 1965 v Zemianskych Kostoľanoch, kde sa pretrhla bezpečnostná hrádza s popolčekom. 

Čo sa dialo v deň, keď bol váš útvar povolaný k Dunaju?

Prvý kontakt s povodňou na Dunaji bol o pár dní, keď nás poslali upevňovať hrádzu na kanáli niekde blízko Číčova. Boli sme tam aj v čase, keď sa pretrhla hrádza na Dunaji. Nevideli sme to priamo, ale chalani, ktorí pracovali kúsok bližšie k Dunaju, hovorili, že voda tak prudko stúpala, že zápalku zalialo asi za minútu. 

Váš útvar bol pri povodni približne päť mesiacov? 

Naša práca (pri obci Číčov) bola ukončená, naložili nás do auta a vrátili sme sa do kasární, kde sme mali takú pohotovosť, že sme celú noc driemali v nákladnom aute na dvore. Až niekedy o štvrtej hodine ráno sa nejaká dobrá duša zľutovala a mohli sme ísť na dve hodiny na naše milované strožoky [slamník – slamou vyplnená a látkou obalená vložka do postele, pozn. red.]. 

To sme nevedeli, že sa tam vrátime až 24. septembra. Na druhý deň nás odviezli na námestie v Dunajskej Strede, tam sme čakali, kam nás pošlú. 

A kam vás poslali, čo bolo treba robiť? 

Na začiatok sme stavali rôzne poničené menšie mosty, hlavne drevené. Jeden most bol z nejakých zásob, bol to americký železný most Bailey bridge z druhej svetovej vojny. Stavali sme ho dva dni a dostali sme aj odmenu: doviezli nás na nejaký štátny majetok a každý vojak dostal konzervu „Šunka s vejcem“ a na dvoch vojakov bola sedmička vína. 

Medzičasom vznikla kritická situácia pri obci Dobrohošť, kde hrozilo pretrhnutie hrádze. Tam sme potom zostali až do konca povodne a odchodu do civilu. 

V Dobrohošti hrozilo obrovské nebezpečie pretrhnutia hrádze. 

Keď nás doviezli do Dobrohošte, zistilo sa, že po hrádzi nie je možné autami dopravovať potrebné vrecia na jej upevnenie z vnútornej strany, tak sme nastúpili my. Vrecia sa nakladali do predných dielov strednej mostovej súpravy.

Myslím, že tam pracovalo aj veľa vysokoškolákov. My sme tento pontónový diel na lanách s vrecami plnými piesku opatrne spúšťali po okraji Dunaja. Potom prázdny diel – zase na lanách – sme ťahali pár kilometrov na nakladanie. Prvú noc sme robili prakticky celú.

Pripomínalo vám to niečo?

Pár rokov po povodni som si bol v Tretiakovskej galérii pozrieť slávny Repinov obraz Burlaci na Volge. Neviem prečo, ale spomenul som si na Dobrohošť.

A ako sa angažovali ostatní?

Iná časť pomáhajúcich nosila vyložené vrecia na drevených nosidlách a ukladala ich na hrádzu. Na poliach blízko nás boli gejzíry spodnej vody, ktoré striekali viac ako dva metre. Hrádza sa pod nohami doslova triasla. 

Vrecia, ktoré sa vtedy používali, boli z nejakých skladov, možno od kávy. Boli na nich vytlačené názvy firiem až z Južnej Ameriky. Keď som po nich kráčal, keď už boli uložené, akoby som sa prechádzal po celom svete.

S valiacou sa špinavou vodou, ktorá so sebou brala všetko, bojovalo 126 dní takmer 11-tisíc vojakov z celého Československa. Pomoc poskytli aj príslušníci sovietskych jednotiek a maďarskej armády. Boli ste na určitých úsekoch nejako prepojení?  

V dobrej armáde je prepojenie na takej úrovni, ako treba. 

Viac ste asi nespali, ako spali. Ako to bolo s posteľami, keď ste nebývali v kasárňach? 

Dostali sme perfektné ubytovanie v zasadačke Obecného úradu v Dobrohošti. Na parkety celta, pod hlavu ruksak, deka na prikrytie. Všetko sme nosili so sebou, pretože naše ubytovanie bolo rôzne: po krčmách, dokonca v kolkárni na slame, v Topoľníkoch v škole. Skrátka, kde sa dalo. 

Problém na Žitnom ostrove bol aj s pitnou vodou, keď boli všetky zdroje vyradené z používania z dôvodu zamorenia. A čo strava? Bolo vôbec čo jesť, respektíve bol na to čas? 

Stravovanie bolo najmä na začiatku všelijaké, išlo hlavne o KDP (konzervovaná dávka potravín). Neviem presne, či sa to tak naozaj volalo. Bola to strava na jeden deň v konzervách. Neskoršie sa stravovanie upravilo a každý deň sa rozvážala teplá strava, centrálne varená, myslím, v Dunajskej Strede. 

Nebezpečenstvo vám hrozilo nielen pri zabezpečovaní protipovodňovej ochrany, ale aj keď ste stáli na vetrieske plnej trhavín. 

Keď už akútne nebezpečie v Dobrohošti pominulo, vyskytol sa nový problém. V Šamoríne, respektíve v jeho blízkosti, vyrazila spodná voda a bolo potrebné odviesť ju niekde mimo mesta. Použila sa pri tom plastická výbušnina Danubit, ktorú dovážali z vtedajšej Dimitrovky. Asi. 

Môžete priblížiť, ako to vyzeralo?

Danubit mal konzistenciu plastelíny, bol oranžovej farby a bol v igelitovom obale. Vyzeralo to ako taká väčšia oranžová jaternica. Uložený bol v drevených debničkách. Bolo potrebné odskrutkovať, myslím, dve skrutky, potom igelitový „šulec“ vybrať a dať ho ďalším na uloženie do vykopanej ryhy. Viem, že aj tu pomáhali vysokoškoláci. 

A čo nasledovalo?

Keď bola výbušnina pripravená asi tak na 200 metrov, odpálila sa. Túto prácu robili špecialisti - pyrotechnici z Dimitrovky. Vo výbušnine bol asi nejaký nitrát, z ktorého nás bolela hlava. Strelmajstri boli pripravení aj na túto eventualitu. Rozdávali nám Dinyl [liek s kombináciou analgetík a barbiturátov, pozn. red.]. 

Postupne sa situácia upokojovala. Cez Dobrohošť dňom i nocou jazdili stovky áut s nákladom kameňa - vraj zo Záhoria - na zasypanie pretrhnutej hrádze pri Číčove. 

Pripúšťali ste si vtedy, že vám hrozí nebezpečenstvo? 

Neviem to racionálne vysvetliť, ale nemali sme strach. Predpokladám, že to bol výsledok výcviku a vedomosť, že mám okolo seba podobne vycvičených vojakov. Bol som veliteľ družstva, bol som zodpovedný za šesť vojakov. 

Dnes povinná vojenská služba nie je. Strach, ktorý ste aj vďaka výcviku nemali, dnes v mužoch zostáva. 

Som zástanca mieru a nepriateľ vojny. Vďaka vojenskému výcviku som však mohol pomôcť ľuďom a v tom vidím zmysel.

Rozčuľujú ma však všetci, ktorí len rozprávajú o vojne. Jednak ako vojnové dieťa a hlavne - nevycvičených vojakov volajú „Kanonenfuter“ [odvodené od slova Kanonenfutter - náboje do dela. Vo vojenskom slangu to sú vojaci, ktorí sú vyslaní do boja za účelom obetovania a odvedenia pozornosti. Ich bojová úloha sa skončí s najväčšou pravdepodobnosťou smrťou, pozn. red.].

Katastrofou bolo zničených a poškodených viac ako 10-tisíc domov. Asi 54-tisíc ľudí zostalo bez strechy nad hlavou. Na bratislavských internátoch našlo útočisko viac než 2 500 postihnutých povodňou. Deti boli umiestnené v rekreačných chatách vtedajších veľkých spoločností. 

Bola to úžasná pomoc, ktorá sa vtedy postihnutému južnému Slovensku poskytla zo strany štátu. Okresy, mestá, fabriky mali pod patronátom jednotlivé obce a chodili aj fyzicky pomáhať.

Vďaka obetavosti si povodeň napriek svojej masívnosti nevyžiadala ani jednu obeť. Ako vnímate to, že aj vám patrí isté poďakovanie? 

Ľudí zachránili hlavne rozumné opatrenia, vycvičená armáda a množstvo nasadenej vojenskej techniky. 

Povodne sa ešte dožil váš otec, hudobný skladateľ, dirigent a pedagóg Karol Pádivý. Ako vás vtedy vnímal ako vojaka a človeka, ktorý zachraňuje ľudské životy? 

Bol som prvorodený, tak som si musel všetko prežiť tak, ako to prišlo. Žiadne úľavy. A v čase povodne v auguste som dostal týždeň dovolenky, ktorú som strávil s otcom. Mali sme spoločné plány. 

Povodeň, jej následky a vaša služba sa po piatich mesiacoch skončili. Vrátili ste sa domov. 

V deň príchodu do civilu 25. septembra 1965 mi zomrel otec. Boli sme s mladším bratom naraz na vojne a aj v jeden deň sme prišli domov. Hneď sme išli do nemocnice a otec nám iba povedal: „Chlapci, prišli ste.“ O pár hodín prišiel obligátny telefonát z nemocnice. 

Po návrate do civilu a keď som pochoval otca, išiel som učiť na dedinskú školu. Teraz som mal stretnutie so žiakmi. Mali 70 rokov.