KDH sa pri ústave nesmie nechať vykostiť – najmä ohlodávajúcimi opozičnými „partnermi“

Novela ústavy, ktorou sa Smer a KDH hotujú zakotviť kultúrnu suverenitu, vzbudila, prirodzene, obavy v liberálnejšej časti opozície, ktorá je opäť zdesená, že sa proti jej vôli zrealizuje nejaký ďalší demokratický proces.

Progresívne denníky - ako obvykle - spustili masívnu ideologickú kampaň s cieľom zlomiť váhavých poslancov KDH. Avizujú, že táto opozičná strana je na rázcestí, na ktorom sa vraj ukáže, kam patrí a či sa nechá Robertom Ficom zjesť. Prípadne či spácha asistovanú samovraždu.

Také i onaké – a ešte horšie – múdrosti sa valili z progresívnych denníkov.

Téza, že by Robert Fico dokázal zrealizovať avizované vykostenie KDH prostredníctvom spoločného hlasovania pri novele ústavy, je falošná. Áno, Fico dokáže kanibalizovať strany, ktoré s ním vstúpia do koalície, nič také sa však nechystá. Naopak, lídri kresťanských demokratov naďalej rámcujú Smer ako súpera, ba až nepriateľa. Na tom sa nič nezmenilo.

Nechá sa KDH zlomiť progresívnou propagandou?

Ak sú dnes niektorí poslanci KDH na vážkach, či sa nechať zlomiť progresívnou propagandou, mali by si pripomenúť, že podobné manévre robili progresívne médiá aj pred dekádou, teda v roku 2014. Vtedy kresťanskí demokrati hlasovali spolu so Smerom pri novele ústavy, ktorou spoločne zakotvili manželstvo ako výlučný zväzok muža a ženy.

Koľko vtedy bolo rečí, ako sa vraj pozeráme na signál budúcej spolupráce Smeru a KDH. Bol to nezmysel, ktorý naplno odhalila realita. Žiadna spoločná vláda týchto dvoch strán sa nikdy nepripravovala, išlo o prirodzené spoločné hlasovanie pri téme, pri ktorej mali tieto dve strany – a ich voliči – spoločné presvedčenie. Nič viac, nič menej.

Po jedenástich rokoch tu máme túto fanatickú dezinfokampaň opäť. Denníky, ktoré sa fatálne mýlili vtedy, si to dnes chcú zopakovať.   

Spoločným hlasovaním nelegitimizujete stranu ako niekoho, s kým sa dá spolupracovať na vládnej úrovni. Legitimizujete len jej voličov, ktorí sú s vami v tejto téme skrátka zajedno, a následne zrealizujete demokratický proces, v ktorom sa spoločné presvedčenie pretaví do hlasovania. Ak by sme pochovali tento princíp len preto, že dotyčná spolupracujúca strana je v iných otázkach problematická – a pre opozičné KDH je dokonca politickým súperom –, pochovali by sme základné princípy demokracie, pričom by sa už volič nedomohol svojich práv. [Poslanci za KDH a KÚ sa 13. 06. dohodli s vládnou koalíciou a podali spoločný návrh na zmenu ústavy, pozn. red.]. 

Napoleonský manéver progresívnej internacionály

Napokon, progresívci sa netaja, že práve o to im ide. Vedia, že vo svojom radikálnom ataku na základnú normalitu čelia spoločenskej väčšine. Progresívna internacionála preto po celej Európe používa napoleonský manéver od Waterloo: vraziť klin doprostred súperiacich armád a z ťažko poraziteľnej väčšiny urobiť dve izolované skupiny. Jedna z nich sa označí za extrém, no a tej druhej sa rozkáže, že s ňou nesmie hlasovať ani pri témach, ktoré považuje za existenčné.

V Nemecku sa voliči dlhodobo nemôžu domôcť svojich práv v existenčných otázkach, ako je migrácia, a musia potichu sledovať, ako sa ich krajina rozkladá na kúsky. Prečo? Pretože spoločenská väčšina v tejto téme je rozdelená medzi CDU a AfD, s ktorou nesmú spolupracovať ani len pri obyčajných hlasovaniach. Musia poslušne ťahať káčera socialistov, čiže poprieť svoju agendu.   

Tento princíp vidíme po celej Európe. Ak nechceme skončiť podobne, mali by sme si na primitívne manipulácie progresívcov dávať pozor. A hlavne neprepadnúť tomu primitívnemu triku, že ide o nejakú legitimizáciu „extrému“. 

Populárna téza, že Robertovi Ficovi je ukradnuté, ako bude definovaná rodina na Slovensku, je irelevantná bez ohľadu na to, či je pravdivá alebo nie. Poslanci KDH hlasujú o ústave, pričom sa chystajú klasickou politickou spoluprácou zakotviť agendu, ktorá je pre nich dôležitá. Nehlasujú o tom, aký je psychologický profil premiéra ani kto lepšie vidí do hlavy Roberta Fica. Ostatne, pohľadu do tejto studne politických úskokov sa z dobrých dôvodov vždy radšej vyhýbali.

Bolo by dobré, ak by si to po tých dvadsiatich rokoch porážok vzala k srdcu aj opozícia: Fico sa neporáža prázdnymi psychomanifestami a romantizujúcimi otvorenými listami. Túto disciplínu líder PS Michal Šimečka prevzal od Andreja Kisku vo fáze, keď vlastne priznával, že nedokáže Ficovi čeliť politickými prostriedkami.

Politik sa poráža iba politicky. Ako je na tom naša progresívna opozícia v tejto disciplíne, sme videli minulý týždeň pri zbabranej obštrukcii, ktorou fakticky umožnili presadiť Dankov parlamentný návrh zákazu protiruských sankcií.

KDH medzi útesmi

KDH je v náročnom postavení. Zostala totiž na ostrove a v domácej politike už nemá prirodzených spojencov. Jediný spôsob, ako v rozbúrených vodách vykľučkovať pomedzi dva útesy, je správať sa pragmaticky. V spolupráci s progresívnou opozíciou čeliť najväčším úletom vlády a zároveň sa vyhraňovať voči najťažším psychotizmom svojich kolegov v opozícii.

Aby popritom nezneisťovali svojich vlastných voličov, musia dávať jasne najavo, kde stoja v kultúrnych témach. Je to dôležitejšie o to viac, že ich najbližšími partnermi sú progresívci. 

A to znamená, že ich nikdy nemôžu prijať ako svojich nadriadených, ktorých rozkazom sa budú podkladať. KDH vraj spochybňuje akúsi „opozičnú jednotu“ a zneisťuje ľudí. Slovo jednota sa nielen v domácom, ale i v medzinárodnom zmysle stalo totalitným zaklínadlom: jednota znamená, že poslúchate svojich opozičných liberálnych kolegov a médiá, ktoré sa takmer vždy mýlia. Inak ste nehodní.

Slovo jednota má jasnú konotáciu: progresívci všetkých krajín, spojte sa.

Liberálne prostredie sa napokon netají tým, že KDH síce potrebuje, ale inak ho pri téme ľudských práv považuje za nebezpečnú stranu, ktorú bude beztak treba skôr či neskôr zlikvidovať. Ideálne až po tom, ako ju použijú na porážku Smeru.  

Tým sú definované tie dva brehy, medzi ktorými musí KDH manévrovať. Zatiaľ čo Smer je pre KDH súper politický, Progresívne Slovensko a jeho klony sú súper ideologický. Nikdy nemôže uveriť, že je s niekým na jednej lodi. Ak by mali kresťanskí demokrati uveriť liberálnym komentátorom, že Fico to s nimi nemyslí úprimne, museli by teda rovnako odpískať akúkoľvek spoluprácu s progresívnou opozíciou.

Samozrejme, útoky liberálov voči KDH neprestanú, nech sa hlasovanie o ústave skončí akokoľvek. Presne takto si kedysi progresívne prostredie poradilo s Hlasom, v ktorého spoluprácu pôvodne dúfali. A Hlas sa rozhodol. Nezdá sa, že by si progresívci intenzívnymi, podpásovými a často až nechutnými útokmi voči Pellegrinimu získali priazeň. Skôr naopak. U KDH to síce nehrozí, ale pre jeho poslancov by to malo byť mementom.

Paradoxne schopnosť hlasovať hoc aj so Smerom, ak ide o vážne ideologické témy, môže kresťanským demokratom pomôcť jasne sa vymedziť voči obavám so spojenectva s progresívno-liberálno-ľavicovou časťou opozície, ktorá si ich rámcuje ako svojich spojencov.

Väčšina voličov KDH by síce mala problém s tým, ak by strana vstúpila do koalície so Smerom, no nemá problém s tým, ak by s touto stranou pri účelovej téme hlasovala za zmenu ústavy.

Ponosy progresívneho prostredia, ktoré tvrdí, že sa kresťanskí demokrati spájajú s diablom, sú pokrytecké. V demokracii by mal byť rozhodujúcim činiteľom pri kľúčových kultúrnych témach väčšinový postoj pri hlasovaní v parlamente. Ak tam väčšina vznikne – hoci aj spoluprácou inak znepriatelených strán –, obe by to mali využiť. Inak skončíme ako v Nemecku, kde sa spoločenská väčšina nedokáže dostať k slovu ani len pri otázkach migrácie, keďže „demokratické“ strany si zakázali hlasovať s protiimigračnou AfD.

Najsilnejšia nemecká strana CDU tak nedokáže reflektovať ani len názory svojich vlastných voličov, spoločenskú väčšinu totiž pri niektorých kľúčových témach tvoria len s Alternatívou. Na to netreba kovaného politológa, aby si človek domyslel, že ak demokratický režim dospeje do takéhoto bodu, v ktorom nedokáže realizovať svoje hlavné ciele, problém bude len narastať.   

Ficove maniere

Pravdaže, premiérove ciele nespočívajú v hodnotovej politike, ale v snahe upozorniť na vážne trecie línie a deliace čiary vo vnútri konzervatívno-progresívnej opozície. V tom majú liberálni politici a komentátori pravdu. Avšak za radikálnu progresívnu politiku KDH naozaj nemôže – a ani za to, že to Smer využije. Bolo by potrebné im pripomenúť, že to robiť bude, a to jednoducho preto, že by nedávalo zmysel, keby to politicky nerobil.

Lenže progresívci chcú tento delikátny problém riešiť tým, že by KDH malo pri ideologických témach poslúchať, inak vraj paktujú s nepriateľom. Radikalizmus progresivizmu je však príliš vážny problém na to, aby sa v KDH tvárili, že neexistuje, a aby nevyužili šancu, ktorú im Fico práve ponúka.

Progresívci ideologický rozdiel medzi nimi a KDH zväčšujú aj prehlbujú. A Smer bude reagovať ako mucha na med. To však nie je dôvod, aby KDH nerealizovalo svoju kľúčovú politickú agendu, ktorej nositeľom bolo už v časoch, keď progresívci ešte nejestvovali a ich ideologickí predkovia ani netušili, koľko je na svete pohlaví a ako ľahko sa dá medzi nimi preskakovať.

Ak by kresťanskí demokrati nechali ležať na zemi ponuku na zmenu ústavy v téme, ktorá je ich voličom drahá, dobré karty v rukách by mal premiér. A kresťanským demokratom by zostal čierny Peter.

A čo poslanci za Kresťanskú úniu? Anna Záborská a Richard Vašečka budú zrejme hlasovať s Ficom. Pri tejto téme by KÚ mohla stiahnuť voličov KDH a dosiahnuť to, čo sa „podarilo“ kádehákom vo voľbách 2016 a 2020, teda liznúť kvórum odspodu a na osem rokov skončiť mimo parlamentu.

Tento meč stále nad KDH visí.

Ak by KDH odmietlo dodať hlasy na zmenu ústavy, progresívci ich už nebudú potrebovať, pretože nebudú k dispozícii ako parlamentná strana. Váhajúci poslanci, ktorí majú na váhach práve túžby progresívcov, by na to mali pamätať.

Ak KDH nezahlasuje, nevykostí ich len Robert Fico. Ohlodajú ich aj „partneri“ z opozičných lavíc.