Keď bankovky slúžili ako palivo. Hyperinflácia z 20. rokov straší Nemcov ešte aj dnes

V roku 1923 sa nemecká Weimarská republika ocitla v neznesiteľnej situácii: ceny rástli každým dňom a bankovky stratili väčšinu svojej hodnoty. Rodina Schneiderovcov z Norimbergu našla originálne riešenie – namiesto dreva prikladala do pece palivo z peňazí. Deti sa medzitým prepravovali vlakom k hraniciam, aby menili štósy mariek za fľašu mlieka.

Hodnota tovarov sa merala v miliardách. V tomto chaose ľudia zistili, že jedlo, strecha nad hlavou a náradie potrebné na prácu majú skutočnú cenu, zatiaľ čo papierové peniaze sa zmenili na bezcenný odpad.

Presne tieto extrémne skúsenosti sa odzrkadľujú na starších Nemcoch aj sto rokov po hyperinflácii. Ekonomická štúdia, ktorá vyšla len nedávno, ukazuje, že obyvatelia regiónov s najvyššou lokálnou infláciou v rokoch 1920 až 1924 očakávajú aj dnes rýchlejší rast cien – hoci oficiálne štatistiky hovoria o relatívnej cenovej stabilite.

Toto zistenie platí aj po zohľadnení iných faktorov, ako sú bohatstvo alebo priemerné vzdelanie v daných regiónoch. Štúdia pritom sleduje aj české domácnosti v oblastiach, ktoré kedysi patrili Nemecku – aj tam vidno podobný „inflačný vplyv z minulosti“. Podobný vzorec platí aj v poľských regiónoch, ktoré v tom období patrili Nemecku.

Ekonomické inštitúcie zisťujú očakávania cien rôznymi prieskumami, ako sú GfK Consumer Climate, Bundesbank PHF či BOP-HH. Bez ohľadu na metodiku platí jedno: respondenti z oblastí, kde počas hyperinflácie lokálna inflácia vyletela najviac, dnes predpovedajú vyššiu infláciu než ostatní.

V GfK prieskume z rokov 2014 až 2017 respondenti z južného Bavorska, kde kumulatívna inflácia dosiahla začiatkom 20. rokov minulého storočia najvyššie hodnoty, očakávajú infláciu o pol percentuálneho bodu vyššiu než priemerný Nemec.

Prieskum Bundesbank PHF z roku 2014 zase ukázal, že domáci z tých istých regiónov pripisujú inflačným prognózam o desať percentuálnych bodov vyššiu dôležitosť než ľudia z centrálnych berlínskych okresov. A tento rozdiel pretrváva aj v prieskume BOP-HH (2020 až 2022), hoci vtedajšia cenová inflácia v celej krajine kolísala medzi piatimi a desiatimi percentami.

Nasledujúca mapa zachytáva kumulatívnu infláciu medzi rokmi 1920 až 1924 v jednotlivých častiach dnešného Nemecka. Tmavšie oblasti zažili výraznejší rast cien počas weimarskej krízy. Práve v týchto regiónoch sa objavujú vyššie inflačné očakávania.

Výskumníci Ulrike Malmendierová a Stefan Nagel si položili otázku, či osobné životné udalosti formujú naše finančné rozhodnutia. Zistili, že ľudia projektujú svoje inflačné očakávania podľa vlastných zážitkov a nedávnych cenových šokov, a nie podľa storočí historických dát alebo ekonomickej teórie.

Preto mladšie ročníky bez osobnej pamäte na dvadsiate roky reagujú radikálnejšie na posledné správy, zatiaľ čo starší s hlbokou pamäťou alebo skúsenosťami od svojich rodičov sa spoliehajú na skúsenosti z hyperinflácie a krízy spred sto rokov.

Autori ekonomickej štúdie identifikujú, že tieto generačné rozdiely možno vysvetliť práve prenosom traumy z hyperinflácie – „vertikálnym prenosom“ od rodičov na deti – a tiež spoločenskou pamäťou na ňu. Táto trauma sa dokonca prejavila aj u prisťahovalcov do zasiahnutých regiónov, aj keď v menšej miere.

Výsledok je paradoxný: keď dnešná inflácia klesla z dvojciferných čísel v roku 2021 späť pod päť percent, mladí znížili svoje odhady takmer úplne, no starší len čiastočne – ostali o štyri desatiny percentuálneho bodu vyššie.

Na druhej strane treba dodať, že ide o štatistický výsledok medzi veľkým množstvom domácností, a nie o každého jednotlivca.

Vyššie očakávania cien však nakoniec znamenajú aj reálne politické dôsledky. Už v úvode roku 2023 varoval prezident Bundesbank Joachim Nagel, že „nespokojnosť s vysokými cenami môže byť politickou zápalnou šnúrou“.

Aj Európska centrálna banka si tento fenomén všimla a vo februári 2024 upozornila, že regionálne rozdiely v inflačných očakávaniach môžu mať koreň v traumách z Weimaru, a nie len v súčasných cenových tlakoch.

Pre politikov je to výzva. Ak volič verí, že inflácia sa znovu rozbehne nad stanovený cieľ a negatívne ovplyvní jeho život, bude požadovať prísnejšie kroky a skepticky sa pozerať na uvoľnenú menovú či fiškálnu politiku.

Ekonomická štúdia na túto tému zistila, že domácnosti z oblastí s vysokou historickou infláciou usilujú primárne o fixné výnosy. Preto využívajú nástroje ako termínované vklady a dlhopisy, kde sa reálny výnos zdá lepší než očakávaný záporný reálny úrok na bežných účtoch. V regiónoch s nižšou hyperinfláciou v časoch Weimaru, a teda aj nižšími inflačnými očakávaniami klesá záujem o takéto produkty o desať percentuálnych bodov oproti oblastiam s vyššou infláciou v rokoch 1920 až 1924.

Tento efekt oslabuje tradičné kanály menovej politiky. Keď ľudia veria, že inflácia po silnej recesii či kríze opäť vystrelí, nechcú držať citlivé aktíva. Centrálni bankári tak dostávajú ďalší signál k udržaniu dôvery v cenovú stabilitu – nie len “naoko”, ale systematicky.

Navyše, táto spoločenská dynamika v Nemecku nenahráva deficitným rozpočtom a veľkým fiškálnym výdavkom, ktoré spravidla pôsobia proinflačne. Bude zaujímavé sledovať, ako sa s tým Nemecko vysporiada v kontexte plánovaných výdavkov na obranu a energetiku.