Ilúzia či realita? Zakarpatsko ako oáza pokoja v čase ruských útokov

V Mukačeve, meste na západe Ukrajiny, s ulicami vydláždenými kamennými kockami, už bolo dávno po polnoci. Skupina študentov postávala pri rieke a rozmýšľala, čo si kúpiť v neďalekom supermarkete, ktorý bol otvorený nonstop. Zrazu sa odniekiaľ prirútila dodávka a vystúpila z nej bujará partia mladíkov, ktorí boli hluční, podgurážení a očividne pripravení pokračovať v zábave.

Vyzeralo to ako bežná nedeľná noc pred začiatkom pracovného týždňa. No vo vojnovej Ukrajine, v ktorej platia zákazy vychádzania, v uliciach vládne napätie a ľudia očakávajú ďalšie ruské nálety, keď náhle výbuchy premenia pokojnú noc na nočnú moru, to bol nezvyčajný pohľad.

„Tu nepočujeme výbuchy, nie sme cieľom raketových útokov a letecké poplachy tu nie sú také časté,“ povedal 20-ročný študent Oleksandr Pop. „Neprežívame vojnu tak, ako ostatní.“

Kyjev, hlavné mesto Ukrajiny, bol v poslednom období zasiahnutý niekoľkými nočnými útokmi ruských dronov. Len za minulý mesiac tam poplašné sirény húkali takmer 130 hodín. Pre porovnanie, letecké poplachy v Mukačeve a okolitom regióne Zakarpatska trvali len desatinu tohto času.

Za viac ako tri roky vojny zasiahlo odľahlý hornatý región Zakarpatska len zopár dronov a rakiet. Je to jediný región na Ukrajine, kde neplatí nočný zákaz vychádzania, takže tam panuje relatívny pokoj.

Čiastočne môže byť región chránený aj svojou geografickou polohou. Zakarpatsko hraničí so štyrmi krajinami NATO – Maďarskom, Poľskom, Rumunskom a Slovenskom. To zvyšuje riziko, že akýkoľvek nepresný ruský útok by mohol rozšíriť konflikt. V tejto oblasti je tiež málo vojenských objektov, pretože leží tak ďaleko na západe, že je bližšie k Benátkam ako k východoukrajinskému mestu Pokrovsk, v ktorom prebiehajú intenzívne boje.

Relatívna bezpečnosť regiónu z neho urobila útočisko pre civilistov utekajúcich pred útokmi na východe. Viac ako 145 000 ľudí sa presťahovalo do Zakarpatska, väčšina z nich do Mukačeva a neďalekého Užhorodu, ktorý leží na hranici so Slovenskom.

Po tom, čo sa presunuli na západ Ukrajiny, si museli zvykať na prekvapivú realitu. Utiekli z miest, ktoré boli zrovnané so zemou, a prišli do regiónu, v ktorom vyrastajú nové bytovky pre ľudí ako oni. Zo Zakarpatska je dokonca možné vidieť na oblohe bežné komerčné lietadlá letiace ponad susedné európske krajiny. Tento pohľad je pre väčšinu Ukrajiny už len spomienkou. Všade inde sa na oblohe zriedkavo objavujú len desivo pôsobiace siluety stíhačiek.

Vojna sa tu zvyčajne prejavuje nepriamo. Pripomenie ju napríklad tichý sprievod na pohrebe vojaka, pamätníky padlým, ktoré vyrástli na námestiach, alebo odvodoví komisári, ktorí prechádzajú ulicami.

O udalostiach na fronte sa ľudia dozvedajú aj prostredníctvom 128. útočnej horskej zakarpatskej brigády, jednej z najstarších ukrajinských jednotiek, ktorá počas protiofenzívy v roku 2023 utrpela ťažké straty. No každý, kto sem príde, si ako prvé všimne pokoj, ktorý tu vládne.

„Bol to tak trochu šok,“ povedala Tatiana Bezsonovová, ktorá pred rokom utiekla z Pokrovska, o svojom príchode do Mukačeva. Zamyslela sa a opravila: „Vlastne to nebol šok, ale úľava. Úľava z toho, že niekde ľudia žijú pokojne, že žijú normálne.“

„Pre mňa osobne je to ako oáza na Ukrajine,“ povedala 30-ročná Bezsonovová.

Zakarpatsko sa od zvyšku Ukrajiny odlišovalo už dávno pred začiatkom vojny.

Tento región sa stal súčasťou sovietskej Ukrajiny približne v druhej polovici 20. storočia, po desaťročiach pod rakúsko-uhorskou a následne československou nadvládou. Práve táto história dala regiónu nezameniteľný charakter, ktorý vidieť v pastelových fasádach a uličkách dláždených kamennými kockami, ktoré pripomínajú Viedeň a Budapešť. Na rozdiel od mnohých ukrajinských miest tu nevidno veľké paneláky z čias Sovietskeho zväzu. V Užhorode stále visia tabuľky v maďarčine, čo pripomína bohatú a pestrú históriu mesta.

Prvý zaznamenaný útok na tento región sa odohral viac ako dva mesiace po začiatku ruskej invázie na Ukrajinu, vo februári 2022, keď raketa zasiahla železničnú stanicu. Odvtedy sú útoky také zriedkavé, že miestni si sotva pamätajú na ten ostatný.

Len v Zakarpatsku môžu ľudia tancovať v nočných kluboch až do skorého rána. V Kyjeve to už nie je možné, keďže tamojšie slávne elektrokluby otvárajú skoro a zatvárajú už o jedenástej večer, teda hodinu pred zákazom vychádzania.

„Život ide ďalej,“ usmiala sa 19-ročná Daria Poddeová, ktorá pracuje ako čašníčka a príležitostne aj ako barmanka v jednom z mukačevských nočných klubov. Nahla sa cez barový pult, aby ukázala video, ktoré natočila pred mesiacom. Bolo na ňom vidieť ľudí, ako sa zabávajú, tancujú a skáču do rytmu hudby, zatiaľ čo v pozadí blikali svetlá. Video bolo natočené o 5:40 ráno, ako ukazovala časová pečiatka na telefóne.

Keď v marci 2022 dorazila do Mukačeva 33-ročná Daria Markovuchová po tom, čo utiekla z Ruskom okupovaného Mariupoľa, ohromil ju pokoj, ktorý tam vládne.

„Prežívate hotové peklo, a potom prídete do mesta, kde nič také neexistuje. Ľudia pokojne pijú kávu, dievčatá majú mejkap a upravené vlasy,“ spomínala. „Chcelo sa mi kričať: Utečte odtiaľto! Utekajte! Pretože peklo existuje a je oveľa bližšie, ako si myslíte.“

Daria Markovuchová si časom na pokoj v Zakarpatskom regióne zvykla a začala si ho vážiť. Dnes vedie miestnu skupinu, ktorá pomáha ľuďom, čo museli opustiť svoje domovy, usadiť sa v Mukačeve. Hovorí, že každý mesiac sem prichádzajú noví ľudia.

Zakarpatsko sa výrazne líši od zvyšku Ukrajiny, čo môže vyvolávať zmiešané reakcie. Región má tiež povesť útočiska pre mužov vyhýbajúcich sa odvodu, ktorí sa snažia utiecť z Ukrajiny cez hranice do susedných európskych krajín. Niektorí dokonca riskujú preplávanie rieky do Rumunska.

45-ročný Dmytro Vorobiov, vojak, ktorý v auguste minulého roka prišiel v boji o pravú nohu a teraz sa zotavuje v nemocnici v Užhorode, severozápadne od Mukačeva, sa priznal, ako veľmi ho nahnevalo, keď počul mladého miestneho obyvateľa, ako hovorí, že je „unavený z vojny“.

„Pomyslel som si: Zbláznil si sa? Možno by si sa mal presťahovať bližšie k frontu,“ spomínal Vorobiov. Napriek tomu, podobne ako mnohí ďalší vojaci, ktorí sa zotavujú v Zakarpatskom regióne povedal, že jedným z dôvodov prečo bojuje je to, aby ostatní mohli žiť v mieri.

V kaviarni v Užhorode, kde sa nad stolmi hojdajú olejové lampy a vojna sa zdá byť veľmi vzdialená, Andrij Ljubka, známy ukrajinský básnik a miestny obyvateľ priznal, že vo vzduchu cítiť isté napätie. Aj tu často počuť, ako sa miestni rozprávajú o vojne a pýtajú sa, ako ostatní prispievajú k vojenskému úsiliu.  

37-ročný Andrij Ljubka môže byť, rovnako ako mnohí iní muži v brannom veku na Ukrajine, povolaný do armády. Povedal však, že povolávací rozkaz zatiaľ nedostal.

„Keď sa prechádzate ulicami, napríklad so svojou dcérou, veľa ľudí – hlavne žien, ktorých manželia sú v armáde – sa na vás pozerá kriticky,“ povedal. „Ich pohľady sú plné otázok.“

Andrij Ljubka na otázku čo robí pre armádu odpovedal, že zbiera peniaze na nákup vozidiel. Doteraz kúpil vyše 360 áut a spolu s priateľmi ich doručil priamo na front, spolu išlo o 58 ciest. Každá cesta mu podľa jeho slov pripomína, že pokoj v Užhorode je len ilúzia.

„Tu je to veľmi príjemné, ale to neznamená, že všetko bude v poriadku,“ povedal. „Pokoj, ktorý tu cítime, závisí výlučne od toho, čo sa deje na východnom fronte.“

Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Všetky práva vyhradené.