Bizarné cesty soli: ten, kto kontroloval obchod so soľou, mal moc nad ľuďmi

V mnohých prípadoch to neplatí, pretože niekde sa na solenie používa popol z rastlín s vysokým obsahom uhličitanu draselného, inde, ako vo východnej Afrike, soľ získavajú pitím krvi alebo moču hovädzieho dobytka.

V keltskej kultúre sa uvažuje o možnosti, že poľnohospodári získavali dostatok soli priamo z potravín, pretože bežne pestovaný jačmeň patrí medzi najslanšie obilniny (a ryža medzi najmenej slané), ale používanie soli sa rozšírilo aj ako sociálny status typu „môžem si dovoliť taký luxusný tovar, ako je soľ“. To by zodpovedalo aj mnohokrát opisovanej keltskej záľube v organizovaní hostín a pijanských banketov.

Ako soľ vytvorila civilizáciu

Predstavme si malé samostatné komunity, ktoré – podobne ako to bolo na Balkáne ešte v 19. storočí – vyrobia takmer všetko potrebné na danom mieste a zvyšok si vymenia so susedmi. Lenže ložiská soli sú vzdialené. Najstaršie dôkazy výroby soli odparovaním soľanky sú v strednej Európe známe len z nemeckého Halle a z Barycze pri poľskom Krakove.

Je dokonca pravdepodobné, že názov Halič a podobne aj Galícia je odvodený od soli. Aby sme mohli soľ dopravovať na vzdialenosť niekoľkých sto kilometrov, potrebujeme sieť ciest, ktoré sú prejazdné a bezpečné. Niekto sa o ne stará a zabezpečuje pravidlá pohybu. Za to môže vyberať mýto, teda náklady na údržbu komunikácie, a clo ako poplatok z prepraveného materiálu. Karavány musia mať kde bývať a ťažné zvieratá budú potrebovať krmivo, čo je niečo ako nafta pre kamióny.

Ale aj obchodníci so soľou ju musia za niečo predať. Na našom území to bolo takmer určite zlato vyťažené v početných potokoch, ale aj potraviny, textil, kožušiny a v ranom stredoveku aj otroci. Kedysi sebestačné dediny sa preto špecializujú na určitý druh cenného výrobku a vytvárajú širšie dodávateľské siete. Tieto siahajú cez niekoľko kmeňových a jazykových území.

Obchodníci sa učia nielen jazyky, ale aj zvyky panujúce na druhom konci dodávateľského reťazca. Obchod je zdrojom moci a prestíže, a preto kráľovskí synovia bývajú posielaní do medzinárodných centier, kde sa učia vytvárať širšie náboženské systémy, vládnuť aj obchodovať a kde sa najpravdepodobnejšie dohadujú rodové sobáše. Až od bronzovej doby sa rozvíja ťažba alpskej soli a hneď aj medi v susedných údoliach. V tom čase môžeme dokázať diaľkovú prepravu cez českú kotlinu približne medzi Mezopotámiou, južnou Sibírou a Škandináviou.

Soľ je spojená s celým radom rituálov, napríklad beduíni nenapádajú človeka, ktorého soľ zjedli, Slovania zase vítajú hosťa chlebom a soľou. Vzhľadom na vtedajšiu hodnotu soli to nemusel byť taký jednoduchý zvyk, ako sa dnes zdá.

Podobne aj výrazy pre plat – latinské salarium či anglické salary – sú odvodené od príspevku na soľ. Marco Polo zaznamenáva veľkú hodnotu pripisovanú v Mongolsku minciam zo soli označeným čínskym cisárskym razítkom.

Fyziologička Marilyn S. Freglyová ide ešte ďalej, pretože na základe niekoľkých príkladov uvádza, že ten, kto kontroloval obchod so soľou, mal moc nad ľuďmi. V prípade jej nedostatku sa hovorí o soľnej deprivácii. V niektorých častiach Afriky znamenal dovoz potrebnej soli vývoz otrokov, pretože spoločnosť sa bez soli nevedela zaobísť.

Nemecký evolučný biológ Matthias Jakob Schleiden uvádza v knihe Das Salz z roku 1875, že existuje jasný vzťah medzi soľnou daňou a despotizmom. Najvyššie dane z tovarov nevyhnutných pre ľudí sú charakteristické práve pre najautoritárskejšie režimy – a nehovorím to preto, aby som sa vyjadroval k politike súčasnej americkej administratívy.

Tritisíc rokov čínskej stratégie v oblasti surovín

Jedna z najslávnejších úvah o moci a vládnutí je obsiahnutá v čínskom spise Yán Tiě Lùn (Rozprava o soli a železe) z roku 81 pred n. l. Ide tu o tému až príliš známu aj zo súčasnej čínskej politiky, a to o monopol vlády na obchod s nevyhnutnými surovinami, v tomto prípade so soľou a železom.

Monopol môže byť zrušený a obyvatelia oslobodení od ťažkých daní, alebo ovládaný štátom, ktorý bude získavať obrovské prostriedky, alebo si štát ponechá kontrolu, ale celú transakciu zverí obchodníkom. To pravdepodobne povedie ku korupcii a prepojeniu štátnych úradov s mocnými oligarchami.

Čína sa mnohokrát menila z dynastie na dynastiu, ale dôraz na štátny dohľad nad obchodom so soľou zostal prakticky nezmenený až do 20. storočia. Napríklad v dynastii Song (960 až 1279) tvorila daň zo soli asi 50 percent príjmov celej krajiny, ale aj v iných obdobiach to boli desiatky percent.

Vtedajší spôsob vládnutia aj ekonomika, vrátane vedenia hlavných soľných ciest po riekach a pozemných cestách, boli plne podriadené obchodu so soľou. Centrálna vláda sa starala o stabilný trh, vojensky kontrolované bezpečné cesty, ale aj o nemilosrdné presadzovanie štátneho monopolu a hľadanie rovnováhy medzi výškou daní a spokojnosťou poddaných.

Tento model azda umožňuje aj určitý pohľad do niektorých archeologických období, najmä halštatu a laténu, pre ktoré je typická výstavba veľkých sídelných celkov a rast aristokracie. Čínska soľná polícia zamestnávala ešte v roku 2011 takmer 25-tisíc pracovníkov, ale okrem štátneho monopolu išlo hlavne o jodizáciu soli s cieľom zabrániť ochoreniam štítnej žľazy a psychologickým problémom, pretože sa odhaduje, že okolo osem miliónov Číňanov vďačí za svoje duševné ochorenia nedostatku jódu.

Soľ a revolúcia

Azda najznámejšia soľná daň, takzvaná gabelle, bola zavedená vo Francúzsku v 14. storočí a zrušená až v roku 1790. Zvyčajne sa vychádzalo z toho, že každý človek spotrebuje za rok sedem kilogramov soli, a z tohto množstva, bez ohľadu na to, či ho človek spotreboval alebo nie, sa platila nenávidená vysoká daň, ktorá bola jedným z pilierov štátnej ekonomiky.

Najviac to postihovalo chudobných ľudí s nízkymi príjmami. Práve gabelle sa považuje za jednu z hlavných ekonomických príčin Francúzskej revolúcie. Vysoké ceny surovín, v tomto prípade soli, vedú k ďalšiemu bežnému javu, ktorým je pašovanie a vytváranie tajných distribučných sietí. Francúzsko je predsa obklopené morom, ktoré je nevyčerpateľným zdrojom soli. Nelegálny obchod so soľou vo Francúzsku preto často končil s neobvyklou krutosťou na galejách alebo dokonca trestom smrti.

Podobný je aj takmer neuveriteľný príbeh „Veľkej tŕnistej bariéry“ (Great Hedge of India), ktorá mala byť postavená okolo Bengálska, aby zabránila nekontrolovanému obchodu so soľou. Za niekoľko desaťročí bola predĺžená na vzdialenosť 1 700 kilometrov, čo je približne vzdialenosť medzi Prahou a Moskvou. Plánovaná celková dĺžka bola až 4-tisíc kilometrov.

Britskí úradníci najprv stanovili colné stanice a priestor medzi nimi osadili tŕnistými akáciami. Niekedy museli vykopať priekopy a zasypať ich úrodnou pôdou a potom sa starať o túto obrovskú, ale nie príliš účinnú bariéru, ktorá o storočie neskôr zmizla takmer bez stopy. Táto kríkovitá bariéra mala ešte jeden závažný dôsledok. V stráženom priestore sa spotreba soli zaťažená daňou znížila zo 7,3 kilogramu na osobu a rok na 3,6 kilogramu, čo spôsobilo početné zdravotné problémy.

V koloniálnej Indii bola podobne ako vo francúzskom „ancien régime“ daň zo soli natoľko nepopulárna, že šesťdesiatročný Mahátma Gándhí sa v roku 1930 vydal na dlhý peší pochod k Indickému oceánu, kde sa zohol a nazbieral pár kryštálikov soli, aby poukázal na škodlivosť britskej koloniálnej politiky.

Tieto príbehy môžu pôsobiť ako historické anekdoty. Ale ak si uvedomíme, že ekonomika takéhoto impéria, akým bola Čína, závisela z 10 až 50 percent takmer dvetisíc rokov od daní zo soli, že Benjamin Franklin sa trpko sťažoval na daň zo soli odvádzanú britskej korune, že Gándhí začal svoju cestu za oslobodenie Indie v roku 1930 púťou za kryštálmi soli, alebo že jeden z veľkých protestov, ktorý viedol k Francúzskej revolúcii, bol spôsobený práve touto soľnou daňou gabelle, otvorí sa nám ďalšia, tentoraz mocenská a napríklad z keltského hľadiska až aristokratická perspektíva, ako vnímať obchod so soľou a význam ciest, po ktorých prebiehal.

Kľúčom je tu strategická hodnota a návykovosť, pretože podobne ako v prípade vína, cukru, čaju, ópia alebo kávy, ale aj cínu a kvalitnej ocele umožňuje vysoké zisky, ktoré zároveň vedú k súpereniu klanov, regiónov alebo štátnych celkov a k pokušeniu zvyšovať ceny a dane.

Dnes už nejde o soľ, ale o zemný plyn, vzácne zeminy či prísady do kvalitných ocelí. Dejiny soli nám ukazujú, ako bizarné či zdanlivo nelogické kroky sprevádzajú zaobchádzanie s cennými či nedostatkovými surovinami, kvôli ktorým mohli padať vlády, otriasať sa dynastie či vznikať veľké medzinárodné konzorciá. A táto doba určite nie je za nami.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.