Hedžové fondy verzus pasívne investovanie. Kto má výkonnostnú prevahu?

Aktívne spravované fondy sľubujú vyššie zisky, no problémom sú vysoké poplatky, ktoré robia pasívne investovanie lákavejším. Čo hovoria tvrdé dáta o ich výkonnosti?

Označenie ulice Wall street. Manhattan, New York. Foto: Nicolas Economou/NurPhoto via Getty Images

Hedžové fondy sú špecifický typ aktívne riadených investičných fondov, ktoré môžu používať rôzne stratégie s cieľom dosahovať vysoké výnosy a prípadne chrániť kapitál aj v kríze. Naopak, indexové či ETF fondy sledujú a kopírujú nejaký trh, napríklad index S&P 500, ktorý zahŕňa najväčšie americké spoločnosti, pričom s prostriedkami aktívne nemanipulujú.

V posledných rokoch rastie dôvera investorov najmä v pasívny prístup – výhodou je lacné rozloženie rizika a transparentnosť. Otázkou je, či sa investované peniaze neoplatí vraziť skôr do fondov, ktoré sú spravované aktívne.

Nová akademická štúdia priniesla prekvapivé závery. Vzorku viac ako tritisíc hedžových fondov porovnala s výkonnosťou príslušných trhových indexov. A zistila, že na ne nestačia.

"V našej vzorke hedžové fondy v priemere neprekonali trh," konštatujú autori štúdie. Inými slovami, po započítaní poplatkov je ich výnos takmer vždy nižší, než keby si investor vložil peniaze do širokého indexového fondu.

Tieto zistenia potvrdzujú aj výsledky ďalších odborných štúdií. Napríklad analýza z roku 2018 ukázala, že medzi rokmi 2010 až 2017 priemerný hedžový fond zaostal za indexom S&P 500 každý rok - okrem jediného.

Ak by teda investor vložil peniaze do jednoduchého indexového ETF sledujúceho S&P 500, často by skončil lepšie, než keby ich nechal v aktívne spravovanom fonde. Platí to predovšetkým vtedy, keď sú trhy v býčom móde a majú rastúci trend - tak ako v spomínanom roku 2013, keď index stúpol o tridsať percent, zatiaľ čo priemerný hedžový fond „iba“ o jedenásť.

Dôvodov, prečo aktívne spravované fondy zaostávajú, je niekoľko.

Predovšetkým sú to poplatky. Kým pasívny fond má ročné poplatky na úrovni zlomku percenta, hedžový fond platí manažérovi aj podiel zo zisku. Podľa odborníkov je práve vysoká poplatková záťaž hlavným kameňom úrazu.

"Niektoré môžu dosahovať vyššie výnosy po rizikovom prispôsobení, ale je potrebné zistiť, či to je po odpočítaní všetkých poplatkov. Hlavný správny poplatok je jedno percento až dve percentá ročne, ale hedžové fondy si navyše účtujú často až 20 percent z dosiahnutého zisku," skonštatoval na CAIA paneli ekonóm Hunter Holzhauer.

Druhým faktorom je riziko a volatilita.

Mnohé hedžové fondy investujú tam, kde očakávajú vysoké výnosy, ale práve tieto stratégie sú často veľmi kolísavé. Podobne je to, samozrejme, aj pri pasívnom investovaní s očakávaným vysokým výnosom - indexy rastú v dobrom období rýchlo, takisto však môžu zaznamenať aj dvojciferné poklesy.

Hedžové fondy však často sľubujú stabilitu. Teda akúsi ochranu pred trhovými korekciami. No údaje o výkonnosti ukazujú, že počas prudkých poklesov trhov vo veľkých krízach, napríklad v roku 2008, stratili mnohé fondy významnú časť hodnoty aj napriek svojim hedžingovým stratégiám.

Niektorí experti však poukazujú aj na ich isté výhody. Hedžové fondy prinášajú pre investora rozdelenie rizika, keďže pracujú s rôznorodými stratégiami.

Napríklad Donald Steinbrugge v Hedge Fund Journal zdôraznil, že kombinácia rôznych hedžových stratégií môže slúžiť ako diverzifikácia protikladom k akciám či dlhopisom. Mnohí inštitucionálni investori ich v rozsiahlych portfóliách využívajú ako „olovenú brzdu“ – očakávajú od nich skôr stabilnejšie výnosy pri nižšom riziku, nie nevyhnutne porazenie trhu.

Podobný obraz ukazujú aj štatistiky pre širšie kategórie aktívnych fondov. Správa S&P Dow Jones Indices napríklad dokumentuje, že väčšina profesionálnych akciových fondov bežne zaostáva za indexom.

Na porovnanie, v roku 2024 podľa SPIVA až 65 percent veľkých amerických akciových fondov neprekonalo index S&P 500. Dá sa to dobre vidieť aj na priloženom grafe. Ten ukazuje percento aktívne riadených fondov podliezajúcich tento index v jednotlivých rokoch. Trend je evidentný – pasívne indexové investovanie v priemere jasne víťazí.

Aj tieto dáta tak potvrdzujú, že je náročné dlhodobo prekonávať pasívny benchmark. Pre bežného človeka bez finančného zázemia je preto pasívny prístup lákavý - nepotrebuje vyberať špecializované hedžové fondy a študovať si riziká, stačí nakupovať akciové indexové ETF alebo fondy s nízkymi poplatkami, ktoré verne kopírujú výkon trhu.

Asociácia správcov alternatívnych investícií (AIMA) však uvádza, že inštitucionálni investori často používajú hedžové fondy ako doplnok portfólia, nie ako hlavnú stratégiu. Zaujímavým zistením jedného z výskumov asociácie bolo, že napriek všeobecnej kritike „podpriemerných“ výnosov je viac než osemdesiat percent inštitucionálnych investorov spokojných so svojimi hedžovými fondmi, hoci zaostávajú za S&P 500.

Poukazuje to na fakt, že inštitúcie nehodnotia len surové čísla, ale aj stabilitu a zhodnotenie vzhľadom na portfólio.

Pre bežného investora s obmedzenými znalosťami je však dôležité uvedomiť si, že výkonnosť hedžových fondov nie je zaručená a vysoké poplatky môžu výsledný zisk výrazne znížiť. Na rozdiel od fundamentálneho investovania do konkrétnych akcií či aktívnych fondov v priemere neprinášajú dostatočné extra zhodnotenie, aby odôvodnili vyššiu cenu.

Na dlhodobý rast kapitálu sú tak verejne obchodované indexy či ETF často jednoduchšou a lacnejšou voľbou. Neznamená to, že hedžové fondy sú úplne zbytočné, ale očakávať, že priemerne zarobia viac než trh samotný, je podľa dát prehnané.

Ako často konštatujú odborníci, ak investujete, je rozumné staviť na overené metódy a rozložiť si riziko, pričom pasívne indexy patria k tým najstabilnejším nástrojom na dlhodobý rast. Naopak, vysoké náklady na manažérov a nepredvídateľné výnosy hedžových fondov si vyžadujú špecializované znalosti a vysokú toleranciu voči riziku – čo obvykle neplatí pre obyčajného investora.