Neskoršie teórie, napríklad teória hraničnej užitočnosti, začali hodnotu spájať so subjektívnym uspokojením, teda ako veľmi produkt zodpovedá potrebám či túžbam jednotlivca. Tieto teórie nám síce pomáhajú pochopiť, prečo túžba môže byť silnejšia ako hodnota samotných vecí, no aj tak nedokážu plne vysvetliť logiku rozbaľovania falošných produktov. Maslowova pyramída potrieb stavia na vrchol sebarealizáciu, no je ťažké uveriť, že predstieranie kúpy telefónu predstavuje vrchol ľudského naplnenia.

V priemyselnej ére bola tvorba bohatstva úzko spojená s fyzickou prácou, pretože výroba tovarov závisela od manuálnej práce v továrňach a baniach. Marx túto myšlienku ešte rozvinul a opisoval prácu v kapitalizme ako proces, ktorý ničí človeka, a to často doslova, keďže viedla k fyzickým zraneniam a skracovala priemernú dĺžku života. Dnešná postindustriálna frustrácia sa prejavuje v tom, čo antropológ David Graeber nazval „nezmyselné práce“ (bullshit jobs), teda úlohy, ktoré nemajú žiadny zmysel a pri ktorých je jedinou investíciou čas, najvzácnejšia komodita človeka. Namiesto toho, aby ľudia tvorili, učili sa alebo liečili, trávia čas sledovaním a plnením úloh, ktoré im určujú digitálne nástroje.

Tento pohľad sa môže zdať zastaraný, pripomína skôr nudu z 90. rokov minulého storočia ako hektické tempo súčasnosti, stále to však silno oslovuje mladých ľudí. Podľa prieskumu Morning Consult z roku 2023 by sa až 57 percent príslušníkov generácie Z chcelo stať influencermi, ak by mali príležitosť. Spomedzi influencerov však len menej ako štyri percentá zarábajú viac ako 100-tisíc dolárov ročne, pričom väčšina za jeden príspevok zarobí menej ako 100 dolárov.

Je rozbaľovanie falošného telefónu pred neznámym publikom naozaj príkladom „nezmyselnej práce“, ako by povedal David Graeber? Alebo ide o premyslenú stratégiu, pri ktorej tvorcovia využívajú pravidlá ekonomiky ošiaľu, aby si s čo najmenším množstvom úsilia a práce zabezpečili pozornosť a zisk?

Rozdiel je v tom, že influenceri si takúto cestu vyberajú sami. Ale je táto voľba naozaj slobodná? Baruch Spinoza vo svojej Etike píše, že „ľudské otroctvo spočíva v tom, že podliehame vášňam“, teda že reagujeme na vonkajšie podnety. Podobne môže byť túžba po lajkoch na sociálnych sieťach hnacou silou pre „rozbaľovačov“ falošných produktov. Ak chceme pochopiť túto závislosť, musíme sledovať mechanizmy, ktoré dokážu premeniť bezvýznamné veci na niečo zmysluplné.

Nezmyselné práce bez zmysluplnej námahy

V kresťanskej teológii sa ťažká práca vníma ako Boží trest za dedičný hriech – dôsledok vyhnania človeka z raja. Encyklika Laborem Exercens (O ľudskej práci) však zdôrazňuje, že práca má aj Bohom inšpirovaný význam, ktorý presahuje fyzickú námahu a prináša jej dôstojnosť a hodnotu. Rímska civilizácia, naopak, považovala slobodu od práce za privilégium rímskych občanov, zatiaľ čo fyzickú prácu museli robiť otroci. Priemyselná revolúcia tieto pohľady zmenila. Bremeno práce sa presunulo z tela na myseľ, keďže manuálnu prácu nahradili duševné a administratívne činnosti.

Táto premena si vyžiadala istú daň. Nezbavili sme sa len náročnej práce, stratili sme aj schopnosť tú náročnosť vydržať. Nejde pritom o nostalgickú spomienku na minulosť. Psychológia opisuje jav nazývaný „experiential avoidance“ (empirické vyhýbanie) – sklon vyhýbať sa nepríjemným pocitom, emóciám či myšlienkam. Tento postoj ukazuje, ako sa čoraz viac vyhýbame nepríjemnostiam vo svojom živote.

Tento fenomén ovplyvňuje dnešný trh práce. V továrňach chýbajú pracovníci a problém majú aj technické profesie, v rámci ktorých je nedostatok kvalifikovaných ľudí. V USA až 91 percent stavebných firiem nevie nájsť dostatok skúsených pracovníkov. Práca v týchto odboroch si vyžaduje vytrvalosť a dlhodobé nasadenie, no v dobe okamžitého uspokojenia sú tieto vlastnosti čoraz vzácnejšie.

Je paradoxné, že hoci technológie sľubujú, že nás odbremenia od práce, riskujeme stratu schopnosti venovať sa zmysluplnej činnosti, teda prejaviť svoju tvorivosť v skutočnom živote. Nie preto, že by sme boli uchránení od bolesti, ale preto, že už nevieme, ako ju vydržať. Nie v negatívnom zmysle, ale v konštruktívnom: ako vytrvalú snahu dosiahnuť niečo hodnotné. Ak túto schopnosť stratíme, oslobodenie od námahy sa môže zrazu javiť ako ochudobnenie života.

Pozornosť ako aktívum: nový základ kapitálu

Dejiny sa neustále menia. Práve zažívame zásadnú premenu: hodnota už nespočíva v práci, ale v schopnosti upútať a udržať si pozornosť. Ľudia sa - ako vždy - tejto zmene rýchlo prispôsobujú. Život bez práce si možno predstaviť a v aristotelovskom ponímaní ho možno vnímať ako dobrý. Mal by byť však naplnený hľadaním vyššieho zmyslu a rozvíjaním cnosti. No život bez vedomia, a tým aj bez schopnosti vnímať a sústrediť sa, je úplne nepredstaviteľný.

Pozornosť je vždy zameraná na niečo konkrétne a má aj morálny rozmer, ako zdôraznila Simone Weilová. Na hlbšej úrovni predstavuje otvorenosť voči druhým. No v ekonomike rozbaľovania falošných produktov táto hlboká pozornosť zaniká, jej hodnota sa redukuje na obyčajné lajky a povrchné interakcie na sociálnych sieťach.

V tomto systéme sa úspech meria počtom lajkov, zdieľaní a mierou zapojenia. Emócie sa stávajú nástrojom zarábania. Virálnosť je poháňaná hnevom, úžasom alebo strachom z toho, že nám niečo unikne.

Za každým krátkym príspevkom na sociálnych sieťach sa však skrýva odvetvie, ktoré je až prekvapivo reálne a má obrovský dosah. Ekonomika influencerov sa za posledných päť rokov strojnásobila a do konca roka 2024 dosiahla hodnotu 24,1 miliardy dolárov. V roku 2025 sa očakáva ďalší rast, a to až na 27 až 32 miliárd - najmä vďaka spoluprácam so značkami a províziám z predaja.

Virtuálna sláva tak dokáže priniesť skutočný zisk. Lajky a sledovanosť sa premieňajú na reálne peniaze a tie na skutočné veci, napríklad na nový iPhone 16 Pro Max. Pominuteľná pozornosť sa tak môže zmeniť na celkom trvalú odmenu.

Sociálne siete sa často označujú za priestor demokracie, teda miesto, kde má každý šancu uspieť a presláviť sa. V praxi však algoritmy nahrávajú tým, ktorí už majú výhodu: známym tvorcom s veľkým publikom. Napríklad na TikToku iba necelé percento účtov pritiahne drvivú väčšinu pozornosti. Úspech sa teda podobá skôr lotérii ako spravodlivému súboju.

Aby ste boli dlhodobo úspešní, musíte analyzovať vzorce správania, rozlúštiť tajomstvo virálnosti a venovať tomu čas – tú najcennejšiu komoditu. Stručne povedané, musíte pracovať. Kruh sa tak uzatvára: ekonomika pozornosti jasne ukazuje, že čas je tým najvzácnejším statkom. V súčasnej ekonomike je pozornosť často zredukovaná na pár sekúnd a každý z nás jej má len obmedzené množstvo. No ako naznačuje Simone Weilová, pozornosť môže byť aj hlbokým a intenzívnym aktom ozajstného záväzku voči druhému. Ten sa však často stráca v povrchnom svete rozbaľovania falošných produktov, pri ktorom viac záleží na počte lajkov a zobrazení ako na skutočnom prepojení.

Bohatstvo dnes už nezávisí od toho, čo vlastníte, ale od toho, koľko času a pozornosti vám ľudia venujú. Skutočným víťazom nie je ten, kto získa najviac krátkych pozretí, ale ten, kto dokáže tento obmedzený čas premeniť na zmysluplný a trvalý obsah, či už cez úprimné spojenie s ľuďmi, alebo tým, že neberie vážne povrchné ukazovatele, ako sú lajky a zdieľania.

Zhrnutie

V dnešnej dobe, keď sa úspech meria počtom lajkov a sledovaní, môže aj prázdne balenie od iPhonu získať veľký vplyv. Rozbaľovanie falošných produktov – náhrady za 14 dolárov, ktorá vytvára ilúziu produktu za 799 dolárov – ukazuje hlbokú zmenu: presun od fyzickej práci k šou a od reálneho majetku k ilúzií. Tradičné predstavy o hodnote tu už neplatia. V postindustriálnej ekonomike nezáleží na vynaloženej námahe, ale na tom, aký efekt vytvoríte a či si dokážete získať pozornosť. Pre generáciu, ktorá viac túži po virálnosti ako po skutočnej práci, sa ovplyvňovanie iných stalo prácou a práca sa zmenila na šou. Za týmto neustálym sledovaním pozornosti sa skrýva vnútorná prázdnota. Je to podobné, ako keď Jean Baudrillard kritizoval konzum: spoločnosť sa vyhýba skutočnej práci a namiesto toho predáva len jej napodobeniny – prázdne predstavenia, ako rozbaľovanie falošných produktov, ktoré iba predstierajú hodnotu v digitálnom svete. Nerozbaľujeme teda len telefóny, ale vlastne odhaľujeme prázdnotu a ešte dúfame, že sa na to iní budú pozerať.