Tento jav je spôsobený najmä vysokým počtom publikácií a otvorenými vedeckými časopismi s nízkymi štandardmi recenzného konania, ktoré často vytvárajú falošný dojem odbornosti. Plos One, jeden z týchto otvorených megačasopisov, ktorý sa orientuje na humanitné aj prírodné vedy, vydal v roku 2021 až 23-tisíc článkov – čo je približne 1,4 percenta celosvetovej vedeckej produkcie za daný rok. Všetky tieto články prešli recenzným konaním. 

Na druhej strane sa ľudia často domnievajú, že prírodné vedy sú serióznejšie ako iné oblasti poznania. Pritom ukážkovým príkladom publikácie, ktorá neprešla dostatočnou kontrolou, je neslávne známy článok Andrewa Wakefielda z roku 1998, publikovaný v prestížnom časopise Lancet, ktorý spájal vakcínu MMR s autizmom. Štúdia bola v roku 2010 stiahnutá po odhalení podvodu, no stále sa cituje v odbornej literatúre. Analýza z roku 2019 ukázala, že pri citáciách z rokov 2011 a 2018 sa približne pri 28,3 percenta prípadov nespomína, že štúdia bola stiahnutá. Toto pochybenie prispelo k pretrvávajúcej váhavosti voči očkovaniu, prepuknutiu osýpok a poklesu imunizácie v Spojenom kráľovstve a Írsku. Recenzný proces skrátka nestíha držať krok.

Komentovanie komentárov

Veda čelí aj druhému problému: publikuje sa priveľa štúdií. Výsledkom je, že len máloktoré sú naozaj užitočné alebo vôbec skontrolované. Vedecká publikačná činnosť sa premenila na priemyselný sektor a narástla do neúnosných rozmerov – v roku 2016 bolo v hlavných databázach indexovaných 1,92 milióna článkov, v roku 2022 už 2,82 milióna. Vedci publikujú v šialenom tempe a rozmach umelej inteligencie v tom poriadok neurobí. Naopak, publikovať sa bude ešte viac. Ako sme už videli, veda sa riadi vlastným inflačným zákonom: priveľa prác vedie k nízkej kvalite.

Vedecké články len tak ležia na kope a čakajú, kým na ňu pribudne ďalší. Asi 32 percent článkov v rámci spoločenských vied a až 82 percent v humanitných odboroch nikdy nikto necituje. Niektorí autori dokonca zašli tak ďaleko, že si vytvorili falošné identity a recenzovali vlastné články pod cudzími menami, čím ich prepašovali cez recenzné konanie a vylepšili si svoj životopis a publikačný profil. Vydavateľstvá Elsevier a Sage Publishing museli zo svojich časopisov stiahnuť stovky takýchto článkov s recenziami od „duchov“. A keďže tieto články už takmer nikto nečíta, realizácia podvodu je prekvapivo jednoduchá.

Vedie to k vážnemu problému: čím viac štúdií sa uverejňuje, tým menší dosah má každá z nich. Výskum Kalifornskej univerzity z roku 2008 na tento jav upozornil vedeckú obec. Prudký nárast vedeckých článkov spôsobil paradox: s rastúcim objemom publikácií klesá ich individuálny význam. Pri desaťtisícoch článkov, ktoré každý mesiac pribúdajú do časopisov, sú skutočne hodnotné práce utopené v záplave odvodených výskumov a nadbytočných analýz.

Opakovanie bez zhody 

Uvedený jav ukrýva aj posledný problém: kríza reprodukovateľnosti v rámci systému pokus – omyl. Znamená to, že výskumníci často nedokážu zopakovať výsledky mnohých vedeckých štúdií, čo vyvoláva pochybnosti o ich spoľahlivosti a platnosti.

V psychológii sa v rámci projektu Reproducibility Project podarilo zopakovať iba 36 percent významných výskumov. Dokonca aj v prírodných vedách dokázala biofarmaceutická spoločnosť Amgen replikovať iba šesť z 53 prelomových štúdií o rakovine. Čo je však veda bez možnosti reprodukovať experiment? Väčšina vedeckých odborov od psychológie cez chémiu až po biológiu stojí na opakovaní. Napriek tomu sa dnes vedecké články bežne publikujú a citujú bez toho, aby boli niekedy reprodukované.

Experiment, ktorý vedec nedokáže zopakovať, by sme skrátka nemali považovať za dôveryhodný. Ako uvádza Inštitút pre výskum politiky vo svojej štúdií o kríze reprodukovateľnosti, veda dnes zápasí s existenčnou krízou dôveryhodnosti, ktorú spôsobuje jej vlastný preťažený a nespoľahlivý aparát.

Zhrnutie 

Súčasná veda dnes síce navonok pôsobí vedecky, ale správa sa ako marketingová firma. Recenzné konanie malo byť ochrannou bariérou pred nekvalitou, no skôr pripomína hotelového vrátnika. Kvantita prevažuje nad kvalitou, počet citácií je dôležitejší než pravda a reprodukovateľnosť sa vytratila spolu s voľným časom recenzentov. Kým si akademická obec nebude vážiť podstatu viac ako sebareprodukciu a nenahradí vzájomné schvaľovanie skutočným overovaním, chrám poznania sa bude aj naďalej zaplavovať – nie poznaním, ale papierovaním.