Dankove návrhy na zmenu volieb neprejdú testom ústavnosti

Predseda SNS Andrej Danko nedávno rozvíril politické vody návrhom, aby občania Slovenska dlhodobo žijúci v zahraničí nemohli hlasovať vo voľbách. Podľa neho totiž nemajú dostatok informácií, a preto by nemali rozhodovať o osude krajiny.

Podobné naratívy môžu znieť politicky príťažlivo pre časť verejnosti, ale len do momentu, kým sa o nich nezačne diskutovať na odbornej úrovni.

Obavy z manipulácie a únikov informácií

Danko vníma ako problém pri voľbe zo zahraničia to, že sa nekoná v rovnaký deň ako voľby na Slovensku, ale s časovým predstihom. Podľa neho by „ľudia mali voliť v jeden deň a voľby nemôžu byť naťahované“, pretože voliči zo zahraničia „nemajú pri rozhodovaní všetky informácie a súvislosti tak, ako ich majú voliči na Slovensku, ktorí sa rozhodujú v deň konania volieb“.

Podpredseda parlamentu sa v tejto súvislosti obáva, že „v ten deň môže mať (volič) inú vôľu“, a súčasné nastavenie voľby zo zahraničia považuje za nelegálne a protiústavné. Zároveň tvrdí, že je potrebné nájsť spôsob, ako spravodlivo pristupovať k voličom zo zahraničia, a zabezpečiť, aby sa volilo v jeden deň a na základe komplexných informácií.

Okrem týchto výhrad sa predseda SNS obáva aj manipulácie volieb a únikov informácií. Podľa neho „je veľmi vážne podozrenie pri hlasovaní zo zahraničia, že je porušovaná anonymita, časová súvislosť aj súkromie tých, ktorí hlasujú. Ak sa nevyrieši ochrana a nezmení sa systém, bude lepšie to zrušiť, pretože dochádza k únikom informácií a mnohým manipuláciám.“

V tomto smere je zaujímavé, že Danko – pod zámienkou ochrany práv zahraničných Slovákov – navrhuje obmedzenie alebo zrušenie ich základného práva, ktoré im garantuje nielen Ústava SR, ale aj medzinárodné dohovory.

Ústava SR nepozná zahraničného a tuzemského Slováka

Základný problém Dankovej predstavy spočíva v tom, že slovenská ústava nerozlišuje medzi občanmi žijúcimi v Bratislave, v Snine alebo v Dubline. Podľa čl. 30 ods. 1 Ústavy SR má každý občan právo zúčastňovať sa na správe vecí verejných, vrátane volieb. A podľa čl. 12 ods. 2 platí, že „základné práva a slobody sa zaručujú všetkým bez rozdielu“.

Skutočnosť, že niekto žije v zahraničí, nie je ústavne prípustným dôvodom na vylúčenie z volieb.

Aj podľa zákona o podmienkach výkonu volebného práva má každý, kto najneskôr v deň konania volieb dovŕši 18 rokov, právo voliť do Národnej rady SR, ak je občanom Slovenskej republiky. Obmedzenie volebného práva na základe aktuálneho pobytu občana, ako to navrhuje Andrej Danko, zákon nepozná.

Ústavný súd SR vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že akékoľvek obmedzenie volebného práva musí byť založené na legitímnom cieli, byť nevyhnutné a primerané.

Návrh nespĺňa ani jednu podmienku testu ústavnosti

Pri obmedzovaní základných práv a slobôd, medzi ktoré patrí aj volebné právo, Ústavný súd SR štandardne aplikuje tzv. test proporcionality. Ide o nástroj na posúdenie, či je obmedzenie základného práva v súlade s Ústavou SR. Test sa skladá z troch krokov: vhodnosť, nevyhnutnosť a primeranosť v užšom zmysle. Túto prax potvrdil súd napríklad v náleze sp. zn. IV. ÚS 492/2012.

Prvým krokom testu je identifikácia cieľa, ktorý zásah do základného práva sleduje, pričom tento cieľ musí byť ústavne legitímny. Súčasťou tohto kroku je aj skúmanie racionálnej väzby medzi zásahom a cieľom, teda či je cieľ týmto opatrením skutočne dosiahnuteľný.

Nespokojnosť politických elít s výsledkami hlasovania zo zahraničia, alebo ich domnienka, že voliči žijúci mimo Slovenska sú „menej informovaní“, do tejto kategórie nepatrí. Andrej Danko nijako nepodložil svoje tvrdenia o manipulácii volieb zo zahraničia, a preto tieto tvrdenia nemôžu byť základom na obmedzenie volebného práva.

V druhom kroku testu proporcionality je potrebné posúdiť, či neexistuje iný, menej invazívny prostriedok na dosiahnutie sledovaného cieľa. Vždy treba preferovať riešenia, ktoré čo najmenej zasahujú do základných práv, namiesto riešení, ktoré ich rovno potláčajú.

Tretím krokom je posúdenie primeranosti v užšom zmysle – teda vyvažovanie práv alebo hodnôt v kolízii a následné určenie, ktoré z nich má v konkrétnom prípade prednosť.

V tomto prípade nie je zrejmé, aké konkrétne práva chce Andrej Danko vyvažovať so základným právom voliť, no muselo by ísť rovnako o základné práva.

Aby bol zásah do základného práva považovaný za ústavne konformný, musia byť splnené všetky tri kroky testu proporcionality.

Medzinárodné dohovory prikazujú štátom voľby uľahčovať

V prípade Dankovho návrhu však nemožno hovoriť ani o splnení jediného z nich. Okrem testu proporcionality a judikatúry domácich súdov je potrebné poukázať aj na medzinárodné dohovory, najmä Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach.

Podľa tohto paktu musia štáty prijať účinné opatrenia na zabezpečenie toho, aby všetky osoby, ktoré majú právo voliť, mohli toto právo aj reálne uplatniť. Tam, kde sa vyžaduje registrácia voličov, má byť táto procedúra jednoduchá a bez zbytočných prekážok. Ak je stanovená požiadavka pobytu, musí byť uplatňovaná primerane a nesmie vylučovať napríklad bezdomovcov.

Akékoľvek zneužitie pri registrácii alebo hlasovaní, ako aj zastrašovanie alebo donucovanie voličov, musí byť zakázané a postihované trestnými zákonmi, ktoré majú byť dôsledne uplatňované. Sloboda prejavu, sloboda zhromažďovania a sloboda združovania predstavujú nevyhnutné predpoklady na efektívne uplatňovanie volebného práva. Tieto slobody musia byť v plnom rozsahu chránené.

Pozitívne opatrenia by mali byť prijímané aj na prekonanie špecifických prekážok, ako sú negramotnosť, jazyková bariéra, chudoba alebo obmedzenia voľného pohybu, ktoré voličom znemožňujú reálne vykonávať svoje práva.

Medzinárodné právo sa tak sústreďuje na to, aby štáty v čo najväčšej miere zjednodušili prístup voličov k tomu, aby mohli slobodne vyjadriť svoju vôľu vo voľbách.

Tieto a iné ustanovenia Medzinárodného paktu sú tak v priamom rozpore s návrhom predsedu SNS.

Diskriminácia voličov by bol samostatný problém

Podmienky obmedzenia základného práva posudzujú súdy aj z hľadiska zákazu diskriminácie. Rozlišovanie medzi občanmi SR na základe miesta ich pobytu alebo subjektívneho hodnotenia „kto žije doma“ by bolo svojvoľné a diskriminačné.

Obmedzenie spôsobilosti na výkon volebného práva je závažným zásahom do práv jednotlivca, a preto k nemu možno pristúpiť len za mimoriadnych okolností.

Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 2/2016 konštatuje, že spôsobilosť osoby na výkon volebného práva možno obmedziť len na základe výslovného rozhodnutia súdu – s určením, ktorého volebného práva sa toto obmedzenie týka (aktívneho, pasívneho alebo oboch) a ktorých volieb.

V minulosti Ústavný súd SR posudzoval obmedzenie volebného práva – práva byť volený – u osôb, ktoré nemali stredné vzdelanie, no kandidovali na funkciu starostu. V náleze pod sp. zn. PL. ÚS 18/2014 vyslovil záver, že ani nevzdelanej osobe nemožno obmedzovať volebné právo, pretože nejde o ústavne konformné obmedzenie – neprešlo testom proporcionality.

Ak Ústavný súd SR nepripustil obmedzenie pasívneho volebného práva v prípade takýchto osôb, pri otázke volieb zo strany zahraničných Slovákov (aktívne volebné právo) by bolo mimoriadne naivné predpokladať, že by podporil Dankov návrh na ich obmedzenie.

Predstavy o zákaze alebo obmedzení hlasovania zo zahraničia pre občanov SR sú v priamom rozpore s Ústavou SR, princípom rovnosti, medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky a judikatúrou Ústavného súdu.

Ich legislatívne presadenie by bolo s vysokou pravdepodobnosťou v rozpore s ústavou a napadnuteľné pred Ústavným súdom SR, ako aj pred Európskym súdom pre ľudské práva.

V tomto smere je potrebné zdôrazniť, že politik by sa mal snažiť zvrátiť mizivé volebné preferencie vhodným programom či jeho prezentáciou, a nie zákonnými obmedzeniami, ktoré nemajú oporu v žiadnej právnej norme.

Strašenie verejnosti manipuláciou volieb sa politici snažia vyvolávať pravidelne. Žiaden z nich však nezašiel tak ďaleko, aby hovoril o rušení volieb pre časť občanov.

Vo väčšine prípadov to súviselo s vedomostnou výbavou politika alebo s jednoduchým faktom, že nechcel byť na smiech.