Od plánov k realite. Prečo Kallasovej čiernomorská iniciatíva naráža na prekážky

Európska únia nie je známa tým, že by svoju politiku presadzovala pomocou vojenskej sily. S novým plánom pre Čierne more sa však začína prejavovať menej ako humanitárny celok a viac ako strategický aktér. V centre tejto zmeny stojí Kaja Kallasová, estónsky jastrab formujúci východné krídlo Európskej únie. Jej bezpečnostný plán, predstavený v máji, má za cieľ premeniť Čierne more z oblasti, do ktorej zasahuje Rusko, na európsku frontovú líniu.

Pomedzi logistické nedostatky, slabiny v obrane a roztržky okolo rozpočtu si však Európa možno kreslí odvážne čiary na mape, ktorú stále nedokáže reálne ochrániť.

Aká je stratégia?

Takmer dve desaťročia bolo Čierne more v Bruseli na okraji záujmu. Iniciatíva s názvom „Čiernomorská synergia“ z roku 2007 sa zameriavala najmä na obchod, environmentálnu spoluprácu a rybolov. Zložitejšie otázky bezpečnosti boli ponechané na NATO, najmä na Spojené štáty a Turecko. Ani po ruskej anexii Krymu v roku 2014 sa EÚ výraznejšie neangažovala. Reagovala najmä sankciami, vyhláseniami a symbolickými gestami. Zatiaľ čo Moskva posilňovala svoju námornú silu, Brusel zostával pasívny.

Táto situácia sa teraz mení. Bývalá estónska premiérka, ktorá je dnes jednou z hlavných osobností európskej bezpečnosti, predstavila novú bezpečnostnú stratégiu pre čiernomorský región. Jej cieľom je zmeniť východnú hranicu EÚ na efektívnu obrannú líniu.

Tento plán je postavený na troch hlavných pilieroch. Prvým je zriadenie námorného bezpečnostného centra v rumunskom meste Konstanca, ktoré bude koordinovať námorný dohľad, kybernetickú obranu a satelitný prieskum. Druhým pilierom je zlepšenie mobility vojsk v Rumunsku a Bulharsku. Hoci tieto dve krajiny EÚ majú strategicky dôležitý prístup k Čiernemu moru, ich infraštruktúra je zastaraná. Cieľom je teda uľahčiť presuny vojsk v týchto oblastiach. Posledným pilierom je úzka spolupráca v oblasti obrany a civilnej koordinácie s Ukrajinou, Moldavskom a Gruzínskom. Tieto krajiny sa nachádzajú v zložitej pozícii. Snažia sa priblížiť k EÚ, no zároveň ich obmedzujú silné historické väzby s Ruskom.

Cieľom Kallasovej stratégie je zrealizovať túto trojrozmernú iniciatívu tak, že bezpečnosť v čiernomorskom regióne začlení do širšej obrannej politiky EÚ. Zároveň jasne signalizuje ambíciu Únie posilniť jej východnú hranicu proti Rusku. V súvislosti s vojnou na Ukrajine ide o dôležitý strategický krok. Plán má vyvíjať tlak na Rusko pre anexiu Krymu a zároveň oslabiť jeho geopolitický vplyv. Cieľom však nie je len zastrašiť, ale aj ukázať svoju prítomnosť, udržiavať vlastnú viditeľnosť a stanoviť pravidlá v regióne, v ktorom Rusko dlho pôsobilo bez výrazného odporu.

Hoci je stratégia jasná, schopnosti na jej realizáciu ešte nedosahujú požadovanú úroveň. Európa nemá dostatočné námorné vybavenie na splnenie danej vízie. Keď EÚ začína spochybňovať námornú prevahu Moskvy, dostáva sa do oblasti vojenského pôsobenia. Kľúčovou otázkou teda je, či Únia disponuje schopnosťami a technikou na to, aby dokázala podporiť svoje ambície, alebo ide viac o symbolické gesto než o skutočnú demonštráciu sily.

Odchod Spojeného kráľovstva z EÚ zanechal obrovskú dieru v námorných schopnostiach Európy. Britské Kráľovské vojenské námorníctvo (Royal Navy), ktoré bolo kedysi základom európskej námornej obrany, teraz pôsobí samostatne. Má k dispozícii 62 aktívnych plavidiel vrátane dvoch lietadlových lodí, šiestich torpédoborcov, ôsmich fregát a deviatich jadrových ponoriek.

V porovnaní s tým majú členské štáty európskej dvadsaťsedmičky spolu približne 514 aktívnych vojnových plavidiel vrátane štyroch lietadlových lodí, 34 torpédoborcov, 75 fregát a 49 ponoriek. Tieto čísla však môžu byť klamlivé. Námorné sily sú totiž rozdelené medzi jednotlivé štáty, chýba im jednotné velenie aj schopnosť rýchleho nasadenia. Námorné sily EÚ sú roztrieštené, čo sťažuje naplnenie Kallasovej ambícií.

Únia sa stále spolieha na NATO, a tým aj na britskú flotilu a jadrové zbrane, čo ukazuje jej závislosť od vonkajších partnerov. Ak nebude investovať do prepojenej infraštruktúry a jednotného velenia, riskuje, že v Čiernom mori nedosiahne svoje strategické ciele. Tým by ohrozila nielen svoju vojenskú efektívnosť, ale aj dôveryhodnosť v jednom z najnepokojnejších regiónov Európy.

Frontová línia

Čierne more je čoraz viac pod geopolitickým tlakom zo strany Moskvy, Washingtonu a Ankary. Každá z týchto mocností v ňom sleduje vlastné záujmy a postupuje odlišne. Kto ovláda jeho vody, získava vplyv nad vývozom obilia, tokmi energií a vojenským prístupom k južnej Ukrajine a východnému krídlu NATO. Ide o súboj o strategickú kontrolu, v rámci ktorej sa prelína geografická poloha s politickou mocou.

Kľúčovým hráčom v tomto geopolitickom priestore je Turecko, krajina, ktorá sa nachádza na križovatke medzi EÚ a Ruskom. Ankara nie je ani plne prozápadná, ani celkom naklonená Moskve. Pevne drží kontrolu nad Bosporom a zároveň rieši vlastné bezpečnostné dilemy.

V posledných rokoch Turecko lavíruje medzi Západom a Východom. V bezpečnostných otázkach sa hlási k NATO, no zároveň prehlbuje obchodné vzťahy s Ruskom. Podporuje síce Ukrajinu, no zároveň blokuje niektoré agresívnejšie kroky Západu. Preto musí EÚ pri svojej čiernomorskej stratégii brať do úvahy aj túto zložitú situáciu. Keď EÚ posilní svoj vplyv v regióne, Ankara bude musieť jasne povedať, či je pripravená stratiť časť svojho vplyvu v Čiernom mori, a tým riskovať krehkú rovnováhu, ktorú si udržiava vo vzťahu s Ruskom.

Vzhľadom na kontrolu nad Bosporským prielivom, ktorú Turecku zaručuje Dohovor z Montreux z roku 1936, a úzke energetické väzby s Moskvou sa Ankara neprikloní na stranu Bruselu automaticky. Naopak, môže uprednostniť zachovanie svojej úlohy sprostredkovateľa a strážcu regiónu.

Znamená to, že sa postaví proti plánu EÚ pre Čierne more? Hoci je otvorený odpor voči plánu Únie nepravdepodobný, Turecko mu môže ticho vzdorovať. Bude na to využívať svoju kontrolu nad námorným prístupom, vplyv v NATO a bilaterálne vzťahy v regióne. Ako samozvaný strážca Čierneho mora si môže zabezpečiť, že žiadna európska stratégia sa tam nebude realizovať bez jeho súhlasu. Prinajmenšom sa Turecko bude snažiť udržať si svoju úlohu mediátora.

Na druhej strane sú Rumunsko a Bulharsko pripravené spolupracovať, no ich logistická infraštruktúra stále nie je dostatočne rozvinutá. Gruzínsko a Moldavsko sa orientujú na Západ, no chýbajú im jasné záväzky. Celkovo tak EÚ nemá v súčasnosti výraznú výhodu, ktorú by mohla využiť pri realizácii svojej čiernomorskej stratégie.

Ambície dvadsaťsedmičky v regióne narážajú na zásadný problém: nemá dostatočné námorné sily ani potrebnú infraštruktúru na ich rýchle nasadenie. Hoci existujú iniciatívy ako Stála štruktúrovaná spolupráca (PESCO) či koncepcia Koordinovanej námornej prítomnosti (CMP), ktoré by mali pomôcť pri spoločných námorných operáciách, ich vplyv je zatiaľ veľmi obmedzený.

V polovici roka 2024 boli námorné projekty v rámci PESCO, ako napríklad štandardizácia logistiky a zlepšenie námorného dohľadu, stále len v ranom štádiu realizácie. Iniciatíva CMP, ktorá koordinuje hliadky EÚ v Guinejskom zálive a vo východnom Stredomorí, sa zatiaľ nedokázala výrazne rozšíriť do Čierneho mora. Bez záväzných dohôd týkajúcich sa námorných síl alebo spoločného velenia zostanú tieto mechanizmy skôr symbolické než strategické.

Kallasovej plán sa síce snaží tieto rozpory zladiť do jednotnej vízie, no bez zosúladenia záujmov a moci - najmä s Ankarou a Washingtonom - zostane táto stratégia iba na papieri a nebude mať reálny vplyv na situáciu v regióne.

Toto je prvý vážny pokus Európy o sformovanie vlastnej vojenskej stratégie v konfliktnej zóne od čias studenej vojny. Turecko bude musieť jasne definovať svoj strategický postoj. Vďaka svojmu miestu v programe SAFE a úlohe v bruselskom pláne pre Čierne more sa Ankara čoraz viac viaže na bezpečnostný okruh EÚ.

Rusko však nebude nečinne sledovať, ako Európa posilňuje svoju prítomnosť v oblasti, ktorú považuje za oblasť vlastného strategického záujmu. Od anexie Krymu v roku 2014 sa Čierne more stalo kľúčovým strategickým bodom v ruskom vojenskom pláne. Ruská Čiernomorská flotila so sídlom v Sevastopole dnes zahŕňa viac ako 40 bojových lodí a ponoriek, podporovaných pobrežnými raketovými systémami a vzdušnými silami z Krymu.

Okrem vojenského významu má more aj ekonomickú hodnotu. Cez čiernomorské prístavy a potrubia prechádza viac ako 30 percent ruského vývozu obilia a energií. Stručne povedané, tento región je pre Rusko zároveň štítom aj životne dôležitou tepnou.

Tlak zo strany Bruselu sa netýka len Ukrajiny, je to starostlivo premyslený krok na preverenie južnej hranice Ruska. Aby však tento plán mohol fungovať, EÚ musí získať spoluprácu Turecka, orientovať sa v oblasti, v ktorej sa prekrývajú právomoci NATO, a vyriešiť vlastné nedostatky v námornej oblasti. A to všetko bez toho, aby eskalovala konflikt v regióne.

Text bol pôvodne publikovaný na webe Statement.com. Vychádza so súhlasom redakcie.