Zanedbané závlahy nestačia. Sadiť a čakať, že zaprší, je už v súčasnosti šialenstvo

Historicky sa na potreby poľnohospodárstva vybudovali v bývalom socialistickom Československu do začiatku 90. rokoch závlahy na rozlohe približne 350-tisíc hektárov. Štátny podnik Hydromeliorácie spravuje a vlastní v súčasnosti 461 čerpacích závlahových staníc, ale funguje len okolo 155 z nich.

Slovensko zároveň disponuje aj závlahovými kanálmi s celkovou dĺžkou 254 kilometrov a odvodňovacími kanálmi s dĺžkou viac ako 5 200 kilometrov. Veľká časť tejto pôvodnej infraštruktúry je však výrazne zanedbaná či nefunkčná a vyžaduje si rozsiahle investície do obnovy. Navyše kovové časti viacerých závlah sa rozkradli a zvyčajne ich zlodeji predali v zberných surovinách.

Aktuálne podľa údajov z ministerstva pôdohospodárstva prenajímajú Hydromeliorácie poľnohospodárskym podnikom viac ako 62-tisíc hektárov pôdy so štátnou závlahovou infraštruktúrou. Aktívne sa zavlažuje hlavne na južnom Slovensku a v časti stredného Slovenska na zhruba 15-tisíc hektároch, prevažne ide o polia so špeciálnymi plodinami, ako je zelenina, ovocie či cukrová repa.

Szalay: Ak by som nemal možnosť zavlažovať, ani nezasejem

Pestovateľ a majiteľ podniku Szalay Farm z Veľkého Bielu Michal Szalay, ktorý sa poľnohospodárstvu venuje od roku 1992, pre Štandard vysvetlil, že závlahový systém na Slovensku sa skladá z dvoch základných časti. Rúrová sieť s čerpacími stanicami patrí štátnemu podniku Hydromeliorácie a koncové zariadenia, ktorými sa napájajú na stanice, sú v majetku poľnohospodárskeho podniku.

Szalay si od štátu prenajíma dve čerpacie stanice na zavlažovanie zeleniny. Z toho jedna je v prevádzke od roku 1968 a druhá od roku 1972. „Nehovorím, že nefungujú, je to však starý systém, ktorý má veľký úbytok vody v rúrovej sieti,“ dodáva. Aby však mohli zavlažovať, veľakrát opravujú sieť či stanice na vlastné nemalé náklady. Pre nich je však podstatné, aby zavlažovanie fungovalo.

„Bodaj by sa našlo toľko peňazí, aby ten systém, ktorý ešte slúži, ostal v chode a ďalej fungoval,“ opisuje stav siete závlah na Slovensku majiteľ farmy.

Szalayova farma sa špecializuje na pestovanie koreňovej zeleniny, zemiakov, cibule, cukrovej repy, maku, ale aj klasických obilnín. Ako zdôrazňuje, v súčasnosti sa bez intenzívnej závlahy na južnom Slovensku špeciálne plodiny nedajú pestovať.

Podľa neho by mal človek, ktorý necíti, že je teplejšie, a nevidí obrovské výkyvy počasia a extrémne teploty, ísť k lekárovi. Dodáva, že voľakedy odpadávali, keď mali v sezóne pár dní s teplotami nad 32 stupňov Celzia. Teraz už aj podľa predpovedí majú takýchto dní štyridsať. „Čiže v dnešnej dobe by bolo šialenstvom zasadiť a čakať, že zaprší,“ hovorí Szalay.

„Často sa ma opýtajú, či mi závlaha zvýši výnos na hektár. No v dnešnej dobe je to inak. Tak sa momentálne už robiť nedá, pretože závlaha je predovšetkým stabilizujúcim faktorom na dosiahnutie očakávaného výnosu na hektár. A ja nie som hazardný hráč. Ak by som nemal možnosť alebo predpoklad zavlažovania, tak radšej nezasadím ani nezasejem,“ objasňuje farmár.

Potrebná zmena legislatívy

Aby závlahy na Slovensku fungovali lepšie a rozvíjali sa, farmár navrhuje, aby sa u nás zmenila legislatíva. „Ak si ľudia predstavujú, že hodím hadicu do potoka a potom čerpám vodu, tak je na omyle. To by som porušoval zákon, keďže voda je majetkom štátu,“ vysvetľuje s dôvetkom, že ani studne nie sú povolené.

Čerpať vodu môžu len prostredníctvom hydromelioračnej (závlahovej) štátnej siete, no tá je v zlom stave. Predovšetkým by pomohlo dostatočné finančné krytie štátneho podniku Hydromeliorácie, myslí si. Ak si štát vyrieši túto otázku, potom sa ľudia pracujúci v tomto podniku budú môcť konečne venovať terénu a čerpacím staniciam.

„Technický dohľad robia, klobúk dole, sú to odborníci a vyznajú sa. Ale bez peňazí sa to jednoducho nedá,“ myslí si. Aj preto často na vlastné náklady robia opravy na štátnom majetku. Nemôžu totiž čakať, kým štát odstráni poruchu, lebo sú tam dlhé čakacie lehoty. Nepolievať niekoľko týždňov si jednoducho nemôžu dovoliť.

Štát však musí začať investovať do obnovy čerpacích staníc a rúrovej siete, no ísť cestou masívnej obnovy celej slovenskej hydromelioračnej siete by bol nezmysel. Podľa neho by štát mal obnovovať a rekonštruovať siete na základe lokality a dopytu od poľnohospodárov na závlahu.

Od pestovateľov je záujem o závlahy hlavne zo strany poľnohospodárskych podnikov, ktoré sa venujú špecializovanej poľnohospodárskej výrobe. „Ony tú vodu potrebujú. A práve tam by mal štát vložiť peniaze a obnoviť rúrovú sieť,“ zdôrazňuje.

Pri odbere vody je v neposlednom rade dôležitá jej cena. Pre majiteľa farmy je cena vody momentálne znesiteľná. Ak by však stúpala neúmerne vysoko, mohlo by to pre poľnohospodárov znamenať, že sa vzdajú pestovania náročných plodín. Preto aj túto rovinu treba vyvažovať.

Situácia so suchom je z roka na rok horšia, konštatuje farmár. A preto by im výhľadovo na najbližšie roky určite pomohlo čerpať povrchové vody. Takto by sa mohli veľmi jednoduchým spôsobom vytvoriť lokálne závlahy. „A veľmi by nám to pomohlo. My tu však máme len veľmi zložitý a komplikovaný proces vyžadujúci polievanie pitnou vodou. Prečo?“ pýta sa.

Štát by mal zároveň zvážiť zjednodušenie legislatívy aj pre povrchové studne. „Sme na Žitnom ostrove, kde máme dostatok vody. Pritom pri zavlažovaní môžeme takto pomôcť aj so zvlhčovaním ovzdušia pri týchto suchách, ako aj so samotnou cirkuláciou spodnej vody," uzatvára Szalay.

Posledné závlahy sa vybudovali na začiatku 90. rokov

Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora (SPPK) tvrdí, že túto tému s agrorezortom aktívne komunikuje, keďže záujem z jej strany o obnovu a efektívne využívanie siete závlah rastie. A to najmä v súvislosti s klimatickými zmenami a potrebou stabilizovať poľnohospodársku produkciu.

Poľnohospodári však dlhodobo volajú aj po efektívnom zadržiavaní vody v krajine, ktorá by následne slúžila na zavlažovanie ovocia, zeleniny, zemiakov či cukrovej repy. „Už nechceme len hovoriť a upozorňovať na dôležitosť tejto problematiky, už chceme vidieť aj reálne kroky a nástroje, ktoré nás pripravia na zmeny v oblasti klímy,“ hovorí podpredseda SPPK Jozef Šumichrast.

Ako dodáva, bez závlah to jednoducho nepôjde. Dôležité je preto nájsť nástroje, ktoré umožnia pestovateľom, aby tí, čo chcú, aj mohli zavlažovať. Najväčší problém vidí Šumichrast v samotnom stave, v ktorom sa závlahy nachádzajú, keďže posledné závlahy sa vybudovali začiatkom 90. rokov.

Mnohé sú nefunkčné, staré, neplnia na sto percent svoj pôvodný účel, niektoré podľahli vplyvu vandalov. Podľa neho je nemenej dôležité riešiť aj tému malých vodných nádrží, ktoré sa v minulosti postavili práve s cieľom zavlažovania poľnohospodárskych plodín.

Podpredseda SPPK spresňuje, že na území Slovenska bolo okolo 200 nádrží, no ani tie dnes vo veľkej miere neplnia svoj pôvodný účel. Sú zanesené kalom, pôdou, lístím. „Vodné nádrže treba vyčistiť,“ zdôrazňuje a dodáva, že ich spriechodnením nanovo obnovíme cirkuláciu vody v krajine a rovnako aj mikroklímu v danej oblasti, v ktorej sa vodné nádrže nachádzajú.

Ďalšie riešenia si v závlahovej infraštruktúre vyžadujú aj prečerpávacie stanice a rozvodná sieť, ktoré rovnako nie sú v ideálnom stave. Ako hovorí, tie sa nachádzajú na hrane funkčnosti alebo po životnosti a niektoré si vyžadujú aj generálnu opravu.

Podľa SPPK aktuálny Strategický plán spoločnej poľnohospodárskej politiky (SP SPP) na obdobie rokov 2023 až 2027 počíta s investíciami do závlah a vodozádržných opatrení vo výške 38 miliónov eur v štyroch etapách. „Dôležité však bude, či sa výzvy budú týkať aj koncových zariadení, z ktorých strieka voda na plodiny,“ spresňuje Šumichrast.

Ministerstvo pôdohospodárstva na otázky Štandardu v oblasti stavu závlahovej infraštruktúry uviedlo, že záujem podporovať tieto sústavy na Slovensku má zadefinované aj v eurofondových výzvach. „Či už ide o projekty financované z Programu rozvoja vidieka (RV) 2014 až 2022, ktorého čerpanie sa tento rok definitívne končí, alebo v rámci SP SPP na obdobie 2023 až 2027,“ dodáva rezort.

Vo februári tohto roka bola z končiaceho programu vyhlásená aj posledná výzva, v rámci ktorej štátny podnik Hydromeliorácie realizuje tri infraštruktúrne projekty v celkovej hodnote 10 miliónov eur. Podľa opisu skutočného stavu siete však ostáva otázne, či táto suma bude postačujúca.

Nevyužívaním závlah prichádzame o vlastnú sebestačnosť

Šumichrast v rámci riešenia týchto dlhoročných nahromadených problémov navrhuje ako jednu z možností založenie závlahových (vodných) družstiev. Má ísť o spoločenstvá pestovateľov, ktorí budú využívať závlahy.

Podľa neho poľnohospodárske subjekty dokážu spoločnou snahou zabezpečiť efektívnejšie využitie financií na závlahy a využitie vody v poľnohospodárstve. „O vodu je veľký záujem, pretože viac vody znamená viac ovocia a zeleniny pre našich spotrebiteľov,“ vysvetľuje Šumichrast.

Ako hovorí, určite by to pomohlo aj zemiakom, pri ktorých sa nám za ostatné roky znížila sebestačnosť zo 60 na 40 percent. „Pokiaľ by sme mali pre ne viac vody, mali by sme aj viac zemiakov. Momentálne stagnujeme a radi by sme sa pohli konečne vpred,“ objasňuje.

Aj minister pôdohospodárstva Richard Takáč vidí budúci potenciál slovenských poľnohospodárov vo väčšej špecializácii na ovocie a zeleninu. A ako dôvod uvádza naše veľmi dobré podmienky z hľadiska zásob podzemnej a povrchovej vody. „Bohužiaľ ju historicky púšťame dole Dunajom,“ dodáva.

Šéf agrorezortu priznal, že štátny podnik, ktorý vlastní závlahovú infraštruktúru, bol dlhodobo zanedbávaný a nevyhnutne potrebuje investície. Jeho privatizáciu však kategoricky odmieta. Možné riešenie vidí v pripravovanom zákone o hydromelioráciách, v rámci ktorého by chcel nastaviť nejakú formu partnerstva so súkromným sektorom.

Aj na základe zanedbaného stavu závlahovej infraštruktúry môžeme vidieť, v akom stave sa náš poľnohospodársky sektor nachádza už dlhodobo. Slovensku aktuálne hrozí prepadnutie takmer 600 miliónov eur z eurofondov pre tento sektor, keďže Program rozvoja vidieka sa definitívne končí v tomto roku a peniaze s najväčšou pravdepodobnosťou nebudeme schopní vyčerpať.

Podľa posledného odhadu SPPK by sa prepadnutá suma v slovenskom poľnohospodárstve mala pohybovať okolo 233 miliónov eur. Bude teda len na ministrovi, či sa mu podarí presvedčiť Brusel, aby mohli napríklad presunúť tieto peniaze do finančných nástrojov. Veľa možností už nemá.

Takáč už dávnejšie spomínal, že urobia všetko preto, aby tieto peniaze neprepadli, a bude považovať za úspech, keď sa mu podarí zachrániť čo najviac eurofondov. Opäť však doplácame na nekontinuitu i vlastné legislatívne prekážky.