Pčolinský čelil obvineniu, v ktorom po celý čas neexistovali relevantné dôkazy, čím bol kompromitovaný a skončil na čele SIS.
Ciele Pčolinského stíhania boli teda naplnené v roku 2021 až 2023. To, či bude Pčolinský neskôr naozaj odsúdený, už bolo druhoradé. Najmä ak si prokurátor musel byť vedomý, že na dotiahnutie procesu do úspešného konca nemá dôkazy.
Svedectvo zločincov, ktorí hrali svoju hru
O jeho vine totiž svedčili len dvaja zločinci, ktorí od začiatku hrali svoju vlastnú hru, preto nemožno dôverovať ich svedectvám ani dostatočne preveriť ich vierohodnosť. Keďže iné dôkazy nejestvovali, od začiatku bolo zjavné, že na oslobodenie Pčolinského postačí sudcovi iba rešpektovať inštrukcie európskych súdov, ktoré radili hľadieť podozrievavo na kajúcnikov, ktorí môžu pre vlastné potreby manipulovať svedectvá s nemožnosťou ich spoľahlivo overiť.
Presne to sa i stalo. Nič viac a nič menej. Ako sme však už spomenuli, cieľ bol splnený omnoho skôr.
Štandard sa nikdy nevyjadroval ku skutočnej vine či nevine Pčolinského pri preberaní úplatku a túto zásadu dodržíme aj tentoraz.
Kritickí sme boli predovšetkým k procesu, ktorý niesol znaky cielenej diskreditácie.
Čo je to za vyšetrovanie?
O tom, že skutočným cieľom tohto podivného prípadu – na ktorom NAKA a prokuratúra spolupracovali s médiami, ktoré pravidelne verejnosti dodávali potrebné manipulácie a dezinformácie – bola kompromitácia, svedčí aj profil vyšetrovania.
Pčolinský bol obžalovaný vo veci úplatku 20-tisíc eur, ktorý údajne dostal od právnika a konkurzného podnikateľa Zoroslava Kollára za zastavenie odposluchov. V tejto veci sa priznal Pčolinského vtedajší námestník SIS Boris Beňa a aj Ľudovít Makó, ktorý podľa všetkého na žiadosť ľudí z Matovičovej vlády s SIS spolupracoval.
Napokon sa priznal aj samotný autor úplatku Zoroslav Kollár, ktorý však nespomenul, že by peniaze boli určené aj pre Pčolinského. Na výsluchoch tvrdil, že Pčolinského nepozná a o tom, že by peniaze mali skončiť aj u neho, nič nevedel.
Makó s Beňom vďaka spolupráci s políciou zázračne vyviazli na slobodu. Naopak, Pčolinský, ktorý vinu odmietal a ani vyšetrovanie nepodporovalo výpovede „kajúcnikov“ proti nemu, bol vo veci roky stíhaný. V prípade dokázania viny mu hrozilo sedem rokov za mrežami.
Ľudovít Makó ako aktér zločinu bol „trojitý agent“, ktorý v tom čase pracoval podľa vlastných slov ako akýsi konzultant pre Roberta Fica, piekol kšefty so Zoroslavom Kollárom a zároveň na požiadanie predstaviteľov vlády Igora Matoviča a Eduarda Hegera pracoval aj ako agent SIS.
Všimnite si, že médiá dnes rady opakujú, že súd rozhodol, že „skutok sa stal“, len sa nepodarilo preukázať, že ho spáchal Pčolinský. Veď isteže sa „skutok stal“.
Kollár, Beňa aj Makó sa priznávajú, že ho spáchali, peniaze si poposúvali a Beňa bol dokonca aj podpísaný pod rozhodnutiami o ukončení odposluchov Kollára, za ktoré zaplatil.
Nepodarilo sa dokázať len to, že Pčolinský sa na tomto zločine nemým spôsobom podieľal a zhora ho posvätil. V tomto kontexte je pozoruhodné, prečo sa médiá nezaujímajú o to, prečo chodia po slobode traja ľudia, ktorých zločin je v tomto prípade už dva roky preukázaný, kým Pčolinskému, ktorému nič dokázané nebolo, hrozili dlhé roky za mrežami.
Prokuratúra a médiá sa tvárili, akoby sa ich účasť na zločine, ktorý vymysleli a zrealizovali, udiala len preto, aby poslúžila dobrej veci - odsúdeniu Pčolinského. Inak sú to vlastne fajn chlapi. O ich účasť na zločine sa nikto nezaujímal.
Neskúmalo sa ani to, či Makó nebol náhodou skutočným autorom a hlavným organizátorom tohto zločinu (vyplýva to zo svedectva Kollára). To by znamenalo, že by v prípade nemohol figurovať ako spolupracujúci obvinený, teda "kajúcnik".
Aj táto okolnosť ukazuje, že pri danom procese a „vyšetrovaní“ nikdy nešlo o zločin a trest.
Ďalšie obvinenia
Podobné znaky niesli aj ďalšie pochabé obvinenia z desivých rokov predchádzajúcej vlády. V kauze Rozuzlenie bol Pčolinský obvinený z diskreditácie vyšetrovateľov. Išlo o kauzu, ktorú rozpútal bývalý policajný prezident Štefan Hamran ako predvolebnú kampaň.
Absurdita týchto obvinení z čias, keď sa polícia (podľa vzoru Smeru) zneužívala na diskreditáciu oponentov, napokon viedla k zastaveniu obvinení. Aj v tomto prípade obvinenie zjavne slúžilo na politické ciele a nikto z jej autorov zrejme neveril, že sa podarí preukázať pred súdom.
Aj v tomto prípade však vyšetrovateľom „prikvitlo“ svedectvo Borisa Beňu, ktorý dodával výpovede podľa potreby ako automat. Keď niekomu odpustíte závažné trestné činy a oslobodíte ho, bude sa akiste cítiť vďačný a tvorivo spolupracovať na likvidácii nepohodlných ľudí.
Ešte výpovednejší je však ďalší prípad, v ktorom bol Pčolinský obvinený a pri ktorom prokuratúra po veľkohubých vyjadreniach o údajnej vine bývalého šéfa SIS veľmi rýchlo stiahla chvost. Aj v tomto prípade šlo skôr o potravu pre médiá - ktoré zabezpečili verejné odsúdenie -, než o skutočné vyšetrovanie.
Pčolinský bol obvinený z toho, že odovzdal úplatok policajtovi Mariánovi Kučerkovi za to, aby sa nevyšetrovala istá stavebná spoločnosť. V prípade existoval jediný dôkaz - svedectvo samotného Kučerku. V tomto prípade, v ktorom vzhľadom na pochabé a mizerné dôkazy nikdy nebola nádej na skutočné trestnoprávne zavŕšenie a ani na súdny proces, prokuratúra a médiá ohlasovali jasnú vinu Pčolinského a odhodlanie prokuratúry.
Po tom, ako Kučerka povedal, že svoje „svedectvo“, ktoré ani nečítal, podpísal pod nátlakom čurillovcov, ktorí za ním prišli do psychiatrickej liečebne, sa domček z karát zosypal. Prokuratúra a médiá o ňom odvtedy radšej ani nemuknú.
Koniec jednej kapitoly
Pčolinského prípad svojím spôsobom symbolicky uzatvára jednu éru fungovania polície. Obdobie, keď jestvovalo čosi dôležitejšie než vyšetrovanie zločinov a pozatváranie zločincov. Bolo treba pozatvárať politických oponentov. A použiť pritom akékoľvek prostriedky.
Preukázateľní zločinci (Makó, Beňa, Imrecze, Suchoba a tak ďalej), naopak, často končili na slobode, pokiaľ včas pochopili, akým smerom fúka politický vietor a správne sa zorientovali.
Výsledkom bolo, že mnohí korupčníci z obdobia tretej Ficovej vlády skončili na slobode, zatiaľ čo stíhanie ľudí okolo súčasného premiéra skončilo v prachu pre nedostatok dôkazov. Prokurátorom sa síce mnohých z nich podarilo dostať do väzby, neskôr však museli byť pre nedostatok dôkazov prepustení (Gašpar, Bödör a podobne). To je najhoršia možná kombinácia. V očiach verejnosti boli totiž očistení a ako de iure „nevinní, ale väznení“ získali muníciu voči svojim oponentom, o ktorých tvrdili, že vedú politické procesy.
Z ľudí, ktorí boli zodpovední za vážne koristníctvo počas tretej vlády Roberta Fica, urobila premotivovaná prokuratúra a kriminálka svojou pochabou činnosťou obetných baránkov.
Prioritou bolo udrieť na najvyššie miesta. Ak „kajúcnik“ žiadané svedectvo dodal, zločin mu bol fakticky odpustený.
Výsledok je hrozný. Prokuratúra napriek trom rokom intenzívnej snahy, pochabých stíhaní, obchádzania pravidiel a porušovania procesných zákonov nenašla žiadne dôkazy voči najvyšším činiteľom z pozadia Smeru a jeho skorumpovanej oligarchie, ktoré by obstáli pred súdom.
Aj to je dôvod, prečo časť Slovenska koristníctvo Smeru z týchto čias považuje za uzavretú kapitolu a politicky je už dnes táto karta takmer nepoužiteľná.
Naopak, mnohí zločinci z tohto obdobia, ktorých zločiny sa dali preukázať, končili na slobode a boli rehabilitovaní dokonca aj pred čitateľmi protivládnych médií. Poskytoval sa im priestor na rozhovory, v ktorých sa síce zmienilo, že sú to zločinci, ale keďže dnes udávajú toxických politikov, sú na strane dobra.
A my ostatní sme sa museli prizerať tomu, že okrem toho smeráckeho existuje aj druhý spôsob zneužívania polície na politické ciele. O to zákernejší, pretože pre zlyhania ľudí, ako bol Daniel Lipšic alebo čurillovci, už nikdy nenastane trestnoprávna reflexia obdobia tretej Ficovej vlády, ktorá si zo štátu urobila korisť.
Hrubé čiary
Iveta Radičová kedysi hovorila o Slovensku ako o krajine hrubých čiar. Dnes by sme mohli jej knihu rozšíriť o novú bizarnú kapitolu.
Hrubé čiary za sebou spravidla robili aktéri politických zločinov alebo ich ľahostajní nasledovníci, ktorí sa nechceli vracať do nepríjemných čias. Pri Smere to bolo inak.
Hrubú čiaru za koristníctvom tretej Ficovej vlády vykonali manévre premotivovanej prokuratúry, kriminálky a vtedajšej protismeráckej vlády. Dôležité nebolo vyšetrovať zločiny, ale dostať za mreže politických súperov, a tým sa ich misia stala nedôveryhodnou.
Ficovi užitoční idioti spôsobili, že za treťou vládou Roberta Fica a jej zločinmi sa zavrela voda.
