Pluralita politických strán nie je „chyba systému“, ale základ demokracie

Premiér a predseda strany Smer Robert Fico na svojej už tradičnej nedeľnej tlačovej konferencii opäť predstavil verejnosti svoje pohľady na aktuálne témy a udalosti.

Okrem podstatnej skutočnosti pre Slovenskú republiku, ktorou bolo kladné hodnotenie zo strany ratingovej agentúry Moody’s vďaka konsolidácii vlády, Robert Fico v závere svojho prejavu otvoril tému zníženia počtu politických strán vo voľbách.

Zníženie počtu politických strán ako recept na ekonomický rast

Išlo o reakciu na otázku novinára z Denníka N, pri ktorej premiér krajiny sám položil niekoľko podstatných otázok: „Prečo má kandidovať 25 strán? Prečo máme mať 100 strán? Prečo nekandiduje päť až šesť strán? Prečo nekandidujú nejaké bloky, ktoré prídu s nejakou víziou?“

Tieto otázky položil Robert Fico v kontexte témy návštevy ázijských krajín a ich politického usporiadania, kde tradične vládne dlhodobo jedna strana alebo zoskupenie. Podľa názoru premiéra je takýto systém lepší pre ich hospodársky rozmach.

Podľa Fica sú to „krajiny, ktoré majú z hľadiska ekonomického vývoja takú dynamiku (Čína, India, Vietnam), ktorá postupuje veľmi, veľmi výrazne. Jednoducho sú to krajiny, pri ktorých ja musím rešpektovať a budem vždy rešpektovať cestu, ktorú si vyberú, pokiaľ ide o riadenie vlastného štátu. A tento systém riadenia tohto štátu, či so mnou súhlasíte, alebo nesúhlasíte, je výhodnejší pre ekonomický rozvoj štátu, ako je to, čo tu máme my na Slovensku.“

Predseda vlády ďalej dodal: „Chcem zmenu politického systému na Slovensku, aby bolo menej strán. Všetko na základe slobodných, demokratických parlamentných volieb.“

Robert Fico teda vyzdvihuje systém obmedzeného počtu subjektov, ktoré môžu byť volené – s odkazom, že následne bude mať ekonomický rast krajiny výrazne lepšie podmienky.

Ekonomická realita malých a veľkých krajín

Možno dať bokom zjavnú ekonomickú previazanosť Slovenskej republiky s Európskou úniou a jej výhodami voľného obchodu, ako aj nedostatočné ľudské či materiálne kapacity krajiny na to, aby sme mohli byť výrazným ekonomickým hráčom.

Rovnako možno dať bokom aj skutočnosť, že najľudnatejšie krajiny sveta – ako Čína a India, ale aj takmer 100-miliónový Vietnam – sú dostatočne silné ekonomiky práve vďaka svojim ľudským kapacitám, výrazne nižším pracovnoprávnym či ekologickým reguláciám alebo neuveriteľnej masovej produkcii tovarov, ktoré dokážu podliezať zahraničné ceny práve na úkor práv pracujúcich, životného prostredia, ale často aj kvality.

Slovenská republika podobnému ekonomickému tempu nebude môcť konkurovať pre svoje obmedzené možnosti malej krajiny, ako aj pre právne regulácie európskej demokracie.

Obmedzovanie počtu politických strán – pre akýsi abstraktný dojem, že takto sa zachová kontinuita vládnutia, a teda aj kompetentné ekonomické rozhodnutia krajiny – je mimo reality. Reality nielen ekonomickej, ale najmä právnej.

Obmedzovanie počtu politických strán a Ústava SR

Zníženie počtu strán cez ich obmedzenie vo voľbách by okamžite narazilo na Ústavu SR.

Ústavný základ slobody združovania je obsiahnutý v čl. 29 ods. 1 Ústavy SR a garantuje každému právo slobodne sa združovať v politických stranách a politických hnutiach. To znamená, že vznik a existencia politickej strany sú prejavom základného práva, ktoré môže byť obmedzené len zákonom a len za podmienok daných ústavou.

Článok 31 Ústavy SR navyše zakotvuje, že politický systém je založený na slobodnej súťaži politických síl. Zásahy štátu do tejto súťaže musia byť proporcionálne a primerané demokratickým pravidlám. Akýkoľvek zásah do tejto slobody by musel byť ustanovený zákonom, sledovať legitímny cieľ, byť primeraný (proporcionálny) a nesmie narušiť samotnú podstatu základného práva.

Z uvedeného vyplýva, že počet politických strán nie je a ani nemôže byť predmetom štátnej regulácie – nielen z dôvodu nezmyselnosti či nepodloženosti argumentu o ekonomickej prosperite, ale aj z dôvodu ochrany ústavou garantovanej plurality.

Ústava SR ani žiadny platný zákon neobmedzujú maximálny počet strán v politickom systéme. Strany možno zrušiť alebo zakázať iba za veľmi prísnych podmienok – napríklad ak ich činnosť smeruje k potlačeniu základných práv a slobôd, hlása nenávisť či násilie alebo je v rozpore s ústavným poriadkom SR.

Neexistuje žiadne objektívne kritérium, ktoré by umožňovalo stanoviť, koľko strán je „primeraných“ alebo „zbytočných“. Hodnota demokratického systému spočíva práve v tom, že umožňuje vyjadrenie rozmanitých názorov a záujmov – aj prostredníctvom malých strán.

Navyše obmedzenie počtu strán nezaručuje stabilitu – tá závisí skôr od volebných pravidiel (napríklad kvórum, volebný systém), nie od samotného počtu registrovaných subjektov.

Politický pluralizmus ako základ demokracie

Politický pluralizmus je pritom jedným z definičných znakov demokratického právneho štátu. Nemožno ho chápať len ako formálne právo na existenciu viacerých politických subjektov, ale ako reálnu možnosť účasti na politickej súťaži – vrátane nových a menšinových názorových platforiem.

Akákoľvek kvantitatívna redukcia politických strán – či už prostredníctvom obmedzenia ich registrácie, zvýšenia administratívnych prekážok, alebo zákazu takzvaných „malých strán“ – by viedla k porušeniu zásady rovnosti prístupu k politickému procesu a zároveň by oslabovala demokratickú legitimitu systému.

Pokus „zredukovať počet strán“ by išiel proti slobode politického združovania, čím by bol v rozpore nielen s Ústavou SR, ale aj s medzinárodnými záväzkami SR.

Medzinárodné dohovory, ako Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach alebo Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, sú zárukou toho, že v demokratickom zriadení nemožno obmedzovať zakladanie či počet politických strán iba preto, že niekto predpovedá nejasný ekonomický blahobyt krajiny v prípade, ak ľudia nebudú zamestnávaní výberom z veľkého množstva politických súperov vo voľbách.

Európsky súd podporuje rôznorodosť politických názorov

Aj Európsky súd pre ľudské práva (napríklad vo veciach Zjednotená komunistická strana Turecka verzus Turecko alebo Partidul Comunistilor verzus Moldavsko) dôsledne presadzuje ochranu politického pluralizmu a odmieta neodôvodnené zásahy do politickej súťaže.

Súd v týchto prípadoch zdôraznil, že politické strany zohrávajú jedinečnú úlohu v demokratickej spoločnosti – podporujú pluralitu názorov a verejný politický diskurz. Rozsudky upevnili zásadu, že štát môže zasiahnuť do práv na združovanie len vtedy, ak predloží relevantné a dostatočné dôvody – a aj vtedy musí byť zásah nevyhnutný a proporcionálny.

Zásahy do registrácie, činnosti alebo samotnej existencie strán sú prípustné len v prípade extrémne závažného ohrozenia demokracie – napríklad ak strana presadzuje násilie alebo porušovanie základných práv.

Právne prípustné sú len také opatrenia, ktoré zabezpečujú transparentnosť, zamedzujú zneužívaniu systému (napríklad fiktívne strany bez členskej základne) alebo podporujú zodpovednosť strán vo verejnej debate. Kvantitatívne obmedzenie samotnej existencie strán samých osebe je však v rozpore s ústavným poriadkom Slovenskej republiky.

Nejasná vízia vládnucej strany

Vo vyspelej demokracii v európskych podmienkach sú teda návrhy na zníženie počtu politických strán z dôvodov prezentovaných Robertom Ficom neprijateľné.

Okrem právnej nepriechodnosti je potrebné zdôrazniť aj skutočnosť, na ktorú autori podobných vyhlásení často zabúdajú: čo ak strana, ktorá nebude môcť kandidovať, bude práve tá ich?

Ak sa zmení rozpoloženie politických síl a oponenti Smeru jednoducho vyhlásia, že súčasná vládna strana ekonomicky poškodzovala záujmy krajiny – pre akékoľvek viac či menej relevantné dôvody –, a preto sa nebude môcť zúčastniť na volebnom procese, bude to v poriadku?

Bol by v prípade drvivého víťazstva Igora Matoviča, ako sa to stalo v nedávnych voľbách, Robert Fico zmierený s tým, že jeho politický rival, ktorý ho chcel poslať do väzenia za rôzne „nakradnuté miliardy“, bude jedinou hybnou silou v krajine – bez politickej opozície a šance na zmenu tohto trendu?

Stotožní sa potom Robert Fico aj s praktikami odstraňovania nepohodlných politikov, tak ako to robí napríklad Čína? Nemožno predsa brzdiť ekonomický rozvoj pre nejakého jednotlivca, protištátneho buriča - aspoň tak to hlása najľudnatejšia krajina sveta.

Alebo sa autori podobných myšlienok spoliehajú na to, že to bude práve ich politická strana, ktorá bude prirodzene tá, čo bude diktovať podmienky?

Akýkoľvek scenár z vyššie uvedených je nebezpečný. Našťastie je v podmienkach európskeho právneho poriadku nevykonateľný.