Nezvyčajní bieli kolonisti v Afrike. Pôda, diamanty a obavy

Ešte donedávna bolo pole, na ktorom Charlotte Italaová so svojimi priateľmi zbierala kukuricu, poľovníckou oblasťou, kde ľudia z jej malej africkej dediny lovili antilopy, diviaky a byvoly.

Teraz túto pôdu obrábajú jej noví zamestnávatelia, skupina mennonitov zo starej kolónie.

Skupinu mennonitov, prívržencov kresťanského hnutia, ktoré vzniklo v 16. storočí, tvorí takmer 60 ľudí. Väčšina z nich sa pred takmer rokom vydala z Mexika do severovýchodnej časti Angoly s cieľom vybudovať novú osadu. Na základe dohody s diamantovou ťažobnou spoločnosťou vyčistili a začali obrábať takmer 800 hektárov pôdy, pričom dúfajú, že sa k nim čoskoro pridajú aj ďalší mennoniti z Ameriky.

Nové rodiny, ktoré používajú prepravné kontajnery ako provizórne domovy, u niektorých Angolčanov vyvolali obdiv, u iných však strach. V dedine Cambanze, kde žije pani Italaová, sa niektorí obávajú, že mennoniti sú len ďalšími prisťahovalcami, ktorí sa sem nasťahovali bez ohľadu na ľudí, ktorí tu žijú už celé generácie.

„Ak nám vezmú pôdu, nebudeme môcť pestovať maniok — a z čoho potom budeme žiť?“ povedala pani Italaová, ktorá za sedem hodín práce na poli mennonitov zarobí 2,50 dolára. Podľa nej peniaze nenahrádzajú stratu poľovného revíru jej dediny. „Máme obavy o našu budúcnosť.“

Mennoniti sa vo svojej novej domovine vyhýbajú používaniu slova „kolónia“. Pre Angolčanov, ktorých krajina bola po stáročia vykorisťovaná portugalskými kolonistami obchodujúcimi s prírodnými zdrojmi a ľuďmi, toto slovo vyvoláva spomienky na krutú minulosť.

Mennoniti svoju osadu nazvali „Polia nádeje“ a prezentujú sa ako nadšení partneri Angolčanov. Tvrdia, že pre každú z okolitých dedín vyčlenia približne päť hektárov pôdy a miestnych naučia hospodáriť podľa svojich skúseností.

„Angola potrebuje obrábať pôdu a my potrebujeme pôdu,“ povedal Jacob Froese, jeden z mennonitov. „Vidím nás ako partnerov, ktorí si vzájomne pomáhajú.“

Hoci má Angola obrovské bohatstvo v podobe ropy a nerastov, už dlho zápasí s rozsiahlou korupciou, vysokou nezamestnanosťou a chudobou. Väčšina vidieckych oblastí nemá prístup k elektrine a stovky dedín, ako napríklad Cambanze, sú odkázané na lov, pestovanie manioku a zber lariev motýľov, ktoré sa predávajú ako potravina.

Vláda sa snaží znížiť závislosť od drahého dovozu potravín tým, že podporuje rozvoj poľnohospodárstva v severovýchodnej Angole – regióne, kde prevláda ťažba diamantov a ktorý bol v minulosti silne poznačený dlhou občianskou vojnou.

Ťažobné spoločnosti zvyčajne získavajú len päťročné povolenia na prieskum a ťažbu pôdy, ktoré musia pravidelne obnovovať na angolských úradoch. Ak však investujú do poľnohospodárstva cez vládny program, môžu získať podstatne dlhšie koncesie.

Mennoniti uzavreli partnerstvo s ťažobnou spoločnosťou Minas Gema Angola, ktoré podľa mennonitských predstaviteľov a podnikateľa a bývalého generála Zecu Cassanguidiho môže výrazne zvýšiť šancu na získanie dlhodobých koncesií na pôdu.

„V zmluve máme uvedené, že ak nájdeme diamant, musíme sa stretnúť so spoločnosťou Minas Gema a dohodnúť sa na jeho predaji,“ vysvetľuje Benjamin Kauenhofen, vodca mennonitských rodín. „Ťažbári nás potrebujú. Je to vzájomná pomoc.“

Podľa pána Cassanguidiho, ktorý sprostredkoval dohodu, mennoniti nesmú zasahovať do poľnohospodárskej pôdy okolitých dedín. Zároveň zdôraznil, že mzdy miestnych obyvateľov by mali rásť spolu s každou vydarenou úrodou.

„Je dôležité ukázať, že potraviny pochádzajú z miesta, ktoré bolo kedysi vojnovou zónou,“ povedal.

Zástupca spoločnosti Minas Gema Marcos de Oliveira Bacurau, ktorého meno je uvedené v zmluve, uviedol, že poľnohospodárstvo v severnej Angole má „obrovský potenciál“. Dodal, že diamantové bane nezaberajú veľké územie, takže táto oblasť je ideálna na rozvoj poľnohospodárstva.

Angolský štátny úrad pre ťažbu diamantov Endiama nereagoval na otázky týkajúce sa činnosti spoločnosti Minas Gema na pôde obrábanej mennonitmi. Podľa pána Cassanguidiho firma zatiaľ v danej oblasti žiadne diamanty neobjavila.

Vlna mennonitov zo starej kolónie, ktorí vo veľkej miere odmietajú moderné technológie, emigrovala z Európy do Ameriky približne pred sto rokmi. Usadili sa a založili rozsiahlu sieť kolónií v oblasti Amazónie a ďalej na juh. Niektoré z týchto kolónií však vyvolali protesty a stali sa predmetom vyšetrovania.

Protesty environmentalistov a včelárov v Mexiku, ktorým prekážalo odlesňovanie a používanie herbicídu Roundup, látky spájanej s rakovinou, prispeli k tomu, že sa skupina mennonitov rozhodla odísť do Angoly, aby tam našla nové územie pre svoje rýchlo sa rozrastajúce rodiny.

„Máme pocit, že pre nás v Mexiku už niet budúcnosti,“ povedal pán Kauenhofen. „Ľudia tvrdia, že stromy produkujú kyslík a ich výrub škodí prírode. Ak ich teda nemáme rúbať, dobre. No z čoho potom budeme žiť? Svetová populácia rastie a ľudia potrebujú jesť.“

Mennoniti začali uvažovať o presťahovaní do Angoly po tom, čo sa v roku 2019 na poľnohospodárskom podujatí v Mexico City stretli s delegáciou z Angoly.

Ich prvý pokus v roku 2023 však skončil neúspechom. Do Angoly pricestovali len s turistickými vízami, nedokázali sa zorientovať v miestnej byrokracii a ostali žiť v stanoch, pričom prišli o posledné úspory. Navyše sa ocitli v oblasti, kde bola rozšírená malária. Chorobe napokon podľahlo aj osemročné dievčatko Lucy.

Napriek všetkému sa rozhodli skúsiť to znova. Čiastočne kvôli dohode o prenájme pôdy, ale aj kvôli silným citovým väzbám. „Chcela som byť blízko Lucy,“ povedala matka dievčatka Berta Harderová.

Aj keď sa mennonitské rodiny v Angole do značnej miery snažia žiť izolovane od zvyšku spoločnosti, v odmietaní moderných vymožeností nie sú také prísne ako iné konzervatívnejšie osady starej kolónie.

Tak ako aj ostatné mennonitské skupiny, aj oni hovoria platdietschi, čo je dolnonemecký dialekt, ktorým sa dorozumievajú takmer výhradne len mennoniti. Ich reč je však popretkávaná anglickými slovami a väčšina mužov ovláda aj španielčinu. Tortilly sa pre nich stali každodennou súčasťou jedálnička a v nedeľu si zvyknú púšťať mariachi hudbu. A teraz, keď sú v Angole, niektorí sa už učia aj po portugalsky.

Na rozdiel od konzervatívnejších mennonitov skupina v Angole používa traktory a iné mechanické zariadenia. Avšak, aj tu sú hranice. „Internet pre nás neprichádza do úvahy,“ povedal Abraham Froese Zacharias. „Internet je nebezpečný.“

Mennoniti aj obyvatelia Cambanze čerpajú vodu z tej istej malej rieky, ktorú si každý deň nosia v dvadsaťlitrových kanistroch.

Mennonitské deti sa hrajú na tých istých kopcoch a poliach, kde sa kedysi hrávala aj pani Italaová so svojimi priateľmi. Niektoré dievčatá sa už naučili nosiť bremená na hlavách, podobne ako angolské ženy.

Mennoniti však neplánujú Angolčanov konvertovať na svoju vieru ani ich integrovať do svojej komunity. Namiesto toho dúfajú, že sa k nim pripoja ďalší mennoniti z Ameriky.

„Ak neprídu mennoniti z Bolívie, budeme veľmi smutní,“ povedal Juan Harder, otec pani Harderovej, o inej skupine mennonitov. „Keď deti vyrastú, s kým si založia rodiny?“

Tak ako mennoniti, aj manžel pani Italaovej Tiago Sumixi je hrdý na pôvod svojej rodiny. Pochádza z dlhého rodu lovcov kmeňa Chokwe, ktorí kedysi odvážne vzdorovali portugalským kolonizátorom.

On aj ďalší obyvatelia Cambanze majú čoraz väčší strach. Cítia sa v zovretí ako medzi dvoma mlynskými kameňmi. Z jednej strany ich tlačí farma, z druhej pripravovaná diamantová baňa. Majú obavy, že prichádzajú o svoje územie.

„Cítime sa bezmocní,“ povedal. „Nemáme kam ísť.“

Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Všetky práva vyhradené.