Pre koho budeme vyrábať? Dôsledky demografickej krízy nie sú hudbou budúcnosti

Keď Donald Trump v roku 2025 opäť nastúpil do Bieleho domu, jeho razantný plán na zmenu amerického zahraničného obchodu pomocou prísnych dovozných ciel narušil makroekonomické predpovede. Odhady rastu HDP, inflácie a obchodnej bilancie, na ktoré sa svetové ekonomiky dlhé roky spoliehali, sa náhle stali neaktuálnymi. Ekonómovia, rozdelení podľa politických názorov, sa začali sporiť o metodiky a stratili istotu vo svojich záveroch. Trumpove kroky opäť potvrdili, že ani tie najdokonalejšie ekonomické modely nedokážu úplne predvídať, ako sa ľudia zachovajú.

Z dlhodobého hľadiska sa však črtá celkom iný obraz, paradoxne veľmi predvídateľný. Kým ekonomické predpovede často kolíšu, demografické údaje sú jasné a neúprosné. Podľa OSN tvorili ľudia nad 65 rokov v roku 2020 asi 9,3 percenta svetovej populácie, do roku 2050 sa tento podiel zvýši na 16 percent.

Situácia v Európe je ešte znepokojujúcejšia: seniori dnes tvoria približne jednu pätinu populácie, no o 25 rokov to už bude takmer tretina. S priemernou pôrodnosťou len 1,5 dieťaťa na jednu ženu, čo je hlboko pod hranicou potrebnou na udržanie populácie (2,1 dieťaťa na jednu ženu), smeruje Európa do demografickej pasce. No nie je v tom sama. Japonsko si už touto cestou prešlo. Je zrejmé, že takýto trend je neudržateľný. Kľúčovou otázkou je, ako sa na túto nevyhnutnú budúcnosť dokážeme pripraviť.

Starnúce obyvateľstvo

Aby sme pochopili ekonomický vplyv starnúcej populácie, stačí sa pozrieť na čísla. Štúdia Maestasovej, Mullenovej a Powella z roku 2016 naznačuje, že každé zvýšenie podielu obyvateľov starších ako 60 rokov o 10 percent znižuje rast HDP na obyvateľa o 5,5 percenta. Aj keď sa presné čísla môžu líšiť, smer, ktorým sa uberáme, je jasný. Keď ľudia starnú, znižuje sa ich schopnosť pracovať a tvoriť ekonomickú hodnotu, čím klesá aj ich podiel na raste HDP. Zároveň klesá aj ich spotreba. A keďže západné ekonomiky stoja najmä na domácej spotrebe, takýto vývoj predstavuje vážnu prekážku pre trvalo udržateľný rast.

Hypotéza životného cyklu, ktorú vypracovali Franco Modigliani a Richard Brumberg v 50. rokoch minulého storočia, predpokladá, že ľudia plánujú svoju spotrebu rozumne, zohľadňujúc pritom všetky svoje príjmy počas života. Mladší ľudia do 30 rokov zvyčajne šetria alebo si berú pôžičky, napríklad na kúpu bytu či domu. Ľudia v strednom veku od 35 do 50 rokov míňajú najviac, pretože majú vyššie príjmy aj rodinné výdavky. V seniorskom veku nad 65 rokov spotreba prirodzene klesá, pretože ľudia žijú z úspor alebo dôchodkov.

Táto teória má vážne dôsledky pre celú ekonomiku. Keď počet obyvateľov rastie a príjmy sa zvyšujú, zvyšujú sa aj úspory. Na druhej strane ekonomika, ktorá nerastie, iba prerozdeľuje bohatstvo medzi generáciami. Deti pritom nie sú len zdrojom radosti, ale aj skutočným ekonomickým prínosom pre štát. Starnúca populácia tak znamená dvojnásobný problém: menej ľudí pracuje a zároveň menej ľudí míňa.

Realita demografického problému

Na prvý pohľad sa môže zdať, že demografické problémy nás čakajú až niekedy okolo roku 2050. V skutočnosti sú však už realitou. Z pohľadu mileniála to možno vyzerá ako vzdialená budúcnosť, no fakty hovoria jasne. Od roku 2010 prišla Európa o viac ako tridsať miliónov ľudí v produktívnom veku 15 až 64 rokov, čo znamená približne dva milióny pracujúcich ročne. Pre mnohé európske firmy je to už dnes vážny problém.

Je pravda, že miera nezamestnanosti v eurozóne zostáva relatívne vysoká. V apríli 2025 dosiahla 6,2 percenta. Nezamestnaní však často nemajú zručnosti ani motiváciu potrebnú na nahradenie pracovníkov odchádzajúcich do dôchodku. Spoločnosti preto hľadajú alternatívy, ako je robotika a umelá inteligencia. Veľké očakávania sa vkladajú do humanoidných robotov, na ktorých vývoji intenzívne pracujú spoločnosti ako Tesla, Figure AI, Unitree či UBTech.

Nejde o vzdialenú budúcnosť, ale o realitu, ktorá sa blíži. Tesla chce nasadiť roboty Optimus na výrobu elektromobilov ešte tento rok a s masovou produkciou začať v roku 2026. Cena jedného robota by sa mala pohybovať okolo 20-tisíc dolárov. Elon Musk síce často nedodržiava termíny, ale technológia už existuje. Otázka však znie: pre koho sa budú tieto roboty vyrábať?

Pre koho budeme vyrábať?

Skutočný problém je v spotrebe. Starší ľudia prirodzene míňajú menej. Ich potreby aj životný štýl sa menia vekom. Typickým príkladom je Japonsko, kde sa dnes predáva viac plienok pre dospelých ako pre deti, čo výstižne ukazuje, ako sa zmenila štruktúra spotreby. Niektorí tvrdia, že vyššie výdavky na zdravotnú starostlivosť u starších môžu podporiť HDP, no to nie je udržateľné riešenie.

Francúzsky sociológ Emmanuel Todd dlhodobo tvrdí, že HDP nedostatočne vystihuje skutočné ekonomické problémy, pretože rovnako hodnotí primárny aj terciárny sektor hospodárstva. Napríklad vyšší obrat v zdravotníctve nemusí automaticky znamenať skutočný rast národného bohatstva - na rozdiel od činností v primárnom sektore. To znamená, že starnúca populácia spôsobí oveľa väčší pokles HDP, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať.

Spomalenie ekonomického rastu má výrazný dosah aj na trhy so štátnymi dlhopismi. Západné krajiny čelia vysokému zadlženiu. V roku 2025 sa pomer dlhu k HDP v Spojených štátoch blíži k 120 percentám, v eurozóne je to približne 90 percent. Rozpočtové deficity sa po pandémii COVID-19 dosahujú úroveň štyroch až šiestich percent ročne, čo spôsobujú najmä neustále rastúce povinné výdavky, predovšetkým na dôchodky. Investori tolerujú vysoký dlh len vtedy, ak vidia reálny potenciál rastu. Pri stúpajúcom zadlžení však nevyhnutne narastajú aj úrokové sadzby a krajiny sa môžu ocitnúť v dlhovej pasci. Dôvera v udržateľnosť systému postupne klesá a môže sa veľmi rýchlo zmeniť na nedôveru.

Napriek tomu stále existujú určité možnosti. Západné ekonomiky dokázali využiť priaznivý demografický vývoj a zapojili Čínu aj východnú Európu do globálneho kapitalizmu. Tým presunuli časť bohatstva do chudobnejších krajín a zároveň zvýšili zisky veľkých nadnárodných spoločností.

Menej dostupných pracovníkov v Európe a rastúce mzdy v Ázii sťažujú presun výroby do zahraničia, čo zvyšuje tlak na spravodlivejšie rozdelenie bohatstva medzi západnými a ázijskými ekonomikami.

Vlády, ktoré ignorujú túto demografickú realitu, sa vystavujú veľkému riziku. Skutočnou hrozbou totiž nie je rýchly kolaps, ale postupná a tichá stagnácia.

Zhrnutie

Návrat Donalda Trumpa do politiky a jeho kontroverzné clá nám jasne pripomínajú, že ekonomické predpovede často zlyhávajú, lebo nedokážu predvídať ľudské správanie. Za týmto politickým zmätkom sa však skrýva oveľa zásadnejšia a nevyhnutná realita: svetová demografická kríza. V Európe klesá počet detí a populácia starne rýchlym tempom, čo vedie k vážnej ekonomickej stagnácii, keďže klesajúci počet pracujúcich oslabuje výrobu aj spotrebu. Aj keď vkladáme veľké nádeje do technológií, napríklad robotov vo výrobe, stále zostáva nezodpovedaná základná otázka: kto zabezpečí dopyt, keď staršie obyvateľstvo míňa čoraz menej? Ak vlády nepristúpia k strategickým riešeniam a spravodlivejšiemu prerozdeleniu bohatstva, západné ekonomiky čaká tichý, ale trvalý úpadok. Demografická kríza nie je hrozbou budúcnosti, jej dôsledky cítime už dnes.