Robert Prevost, šofér jednoty: prvá publikácia o novom pápežovi Levovi XIV.

Na hlbšiu analýzu jeho krokov si, pravdaže, musíme počkať do jeho prvých reálnych krokov, respektíve dlhšej činnosti. Knihu vydalo vydavateľstvo Lúč v spolupráci s Nadáciou Fides et Ratio.

Francúzsky publicista Christophe Henning, mimo iné autor životopisu Jána Pavla I., si v knihe kladie základné otázky, ktoré súvisia s novým pápežom: čo viedlo kardinálov k jeho zvoleniu, aký je jeho životný príbeh a aký bude jeho pontifikát?

Zatiaľ neprekvapí, že odpovede často zostávajú len v rovine hypotéz. Kniha chce byť prvou profilovou biografiou pápeža, predostiera teda len základné udalosti jeho života, ktoré ho formovali, postrehy z jeho okolia a prvé homílie, ktoré definujú jeho predstavy a dokážu veľa napovedať, akou cestou sa bude uberať jeho pontifikát. 

Voľba padla na zmierenie

Čo priviedlo kardinálov, aby zvolili za pápeža tohto neznámeho misionára z Peru? Kardinál Jean-Paul Vesco si v knihe kladie otázku, ktorá má v sebe aj čiastočnú odpoveď a veľa naznačuje: „Ako to, že sme okamžite nepostrehli kvality kardinála Prevosta, ktoré nám dnes tak bijú do očí? Nepochybne preto, že jednou z jeho kvalít je práve táto forma diskrétnej a zdržanlivej pozornosti.“ A pritom si váži Prevostovu prirodzenú autoritu.

Lenže, ako k tomu došlo, hoci sa nepretláčal do popredia a ani nikto nepretláčal jeho podľa nejakých „usmernení“, to podľa kardinála nedokážeme vysvetliť. S odkazom na Ducha Svätého to označil za dobré znamenie. Autor knihy dodáva, že Prevost bol v 133-člennom kolégiu kardinálov na konkláve zvolený takmer jednomyseľne (čo, prirodzene, zatiaľ nevieme doložiť).

Práve Prevostova diskrétnosť a zmierlivosť sa šíri ako dlhá červená niť pri hľadaní odpovede na otázku: prečo práve on? Schopnosť zmierovať Cirkev, ktorá je rozdelená ostrým stretom rozličných prúdov, to je práve to, zdá sa, čo ju najviac ohrozuje a práve Lev XIV. má byť svetlom, ktoré dokáže nájsť riešenie, ako medzi dvoma útesmi preplávať. Tak na neho mnohí voliči spod Michelangelovho veľdiela hľadeli.

Inak ide o pokojného a usmievavého muža, športovca, ktorému sa nevyčítala účasť na verejných cvičiskách (ako svojho času u nás Robertovi Bezákovi). Presne takto ho opisujú mnohí ľudia z jeho okolia. Napriek tomu tento fenomén autor nespája s pápežom Františkom, ktorý si dokázal získať slávu mediálnej pozornosti.

Napokon, na svojom iniciačnom Urbi et Orbi Lev poslal pozdrav: „Pokoj vám! Toto je pokoj zmŕtvychvstalého Krista – pokoj neozbrojený a odzbrojujúci, pokorný a vytrvalý.“ Pravdaže, pápež nehovoril o sebe, no hádam nie je náhoda, že podobnými obrazmi jeho povahu opisujú mnohí jeho blízki.

Tento nenápadný muž zažil rôznorodé formy služby, má skúsenosť pastiera i odborníka na kanonické záležitosti. To prvé je pokračovaním ducha pápeža Františka, to druhé jeho (dychtivo túženým) doplnením. Zároveň Prevost svojím pôvodom svojím spôsobom objíma celý svet, aspoň ten na západnej pologuli. Jeho stará mama (a jeho meno) pochádza z Francúzska. Otec má francúzsko-taliansky pôvod. Prevost pochádza z Chicaga a stal sa peruánskym biskupom, vatikánskym kardinálom a predsedom dikastéria. Ak ide o dobrodružstvá geografickej moreplavby, hádam aj Móric Beňovský by pred ním musel mať rešpekt. 

Detstvo

Prevostov brat opisuje ich detstvo v robotníckej štvrti Chicaga: „Bratovou obľúbenou zábavou v čase stredoškolského štúdia bolo šoférovanie,“ vraví a Prevostov spolubrat augustinián Juraj Pigula, ktorý ku knihe napísal predslov, svedčí o tom, že táto záľuba mu zjavne zostala podnes.

A nie je jediná. Pri povolaní do kňazstva podľa svedectva jeho brata šlo o skutočnú túžbu, ktorá siahala do detstva, keď si malý Rob z maminej žehliacej dosky vytvoril oltár a hral sa na kňaza a myslel to vraj úplne vážne (detským pohľadom?). „Niektoré deti sa hrali na vojakov, on sa chcel hrať na kňaza,“ vraví jeho brat.

Čitateľ si tu zavše povrchne pripomenie videá detí zo zábavných relácií v televízii, kde sa hrajú na farárov, a pri tejto roztomilej poznámke sa len vtipne zavrtí. Lenže šlo u malého Roba len o hru? Dievčatká sa s bábikami nehrajú, ako sa nesprávne hovorí, ony sa o ne starajú – kŕmia, šatia, prezliekajú; a milujú. Autor tohto textu má v príbuzenstve dievča, ktoré sa ako malé nehralo s bábikami, ale s dinosaurami, a keď jej raz ktosi nezorientovaný na Vianoce daroval kočík pre bábiky, ona v ňom potom vláčila tie potvory. Dnes sa stará o skutočné kone. Keď chlapci budujú bunkre, je to ešte len detská hra, alebo už anticipácia budúcnosti?

Chlapča Rob Prevost, dieťa-budúci pápež, nad tou žehliacou doskou odriekalo skutočné liturgické texty a modlitby. To je vážna vec. Obzvlášť pre deti, ktoré ešte nespochabeli dospeláckou mániou považovať rozprávky za nepravdivé len preto, že sa nestali, a rozlišovať medzi pre kresťana svetom dočasným a trvalým.  

Mladosť

Jednako, k augustiniánom Prevost zahorel zjavne už počas štúdia na strednej škole vedenej augustiniánmi, ktorú navštevoval spolu s dvoma bratmi. Už ako štrnásťročný vstúpil do malého seminára v kongregácii, ktorá ho už vtedy formovala.

Ako spomína jeho brat pre Chicago Sun Times, Rob už ako tínedžer vedel, čo chce. Domov sa odvtedy vracal už len na veľké sviatky a prázdniny. Hoci pred teologickými štúdiami študoval aj matematiku, bolo to už počas augustiniánskej formácie. 

Ich otec, bývalý „mariňák“ v Stredomorí, bol riaditeľom školy a mama bola knihovníčka. Rodina Prevostovcov bola v tom čase živou súčasťou miestnej farnosti.

Neskoršie povolanie do Peru ho hlboko poznačilo a hoci sa neskôr vrátil domov do vedúcich pozícií rehoľného rádu, misionársky duch sa stal jeho poslaním. Zrejme aj preto mu pápež František v roku 2014 vložil do rúk diecézu v Peru a krátko nato sa stal podpredsedom peruánskej biskupskej konferencie. Aj keď už tušil, že čoskoro príde povolanie do Ríma, pre vatikánske médiá povedal, že sa stále považuje za misionára.  

Napokon, aj to bol zjavne jeden z dôvodov, prečo si na konkáve získal dôveru. „V očiach kardinálov spĺňal všetky očakávania: muž praxe, blízky chudobným, znalec kúrie, most medzi Severom a Juhom, rehoľník ovládajúci viacero jazykov,“ píše Henning. Síce rehoľník, no treba dodať, pomohlo mu, že nebol jezuita. Je citlivý na ľudovú zbožnosť a nedá sa zaradiť do žiadnej škatuľky, ktoré svet tak rád používa.

Kniha Prevosta opisuje ako muža, ktorý by „svojím srdcom a svojou dušou“ radšej zostal navždy misionárom, ako by sa stal biskupom.

Pozornosť médií bolo to jediné, čo mu chýbalo, a to po jeho predchodcovi, ktorý, ako píše Henning, niekedy až „provokatívne vyčnieval z obrazovky“, nebolo mínus. Naopak, jeho pokoj a vyrovnanosť kardináli považovali za dôležitú prednosť. „Má trpezlivosť svätca, vie sa zastaviť a premyslieť si odpoveď,“ hovorí o ňom jeho brat. „A snaží sa všetkých spojiť, čo je pravdepodobne nemožná úloha.“ 

Ohľadom „biografických“ údajov či teologických koncepcií toho však o novom Levovi veľa nevieme a Henningova publikácia do týchto miest vnáša iba veľmi málo svetla. Svojím spôsobom ho však týmto „neopisom“ opísala najvernejšie.

Veď uznajme: pápežom sa stal muž, ktorý je mimo vnútorný okruh kardinálskeho kolégia pre svet neznámy a ani stopárski novinári nevedeli z jeho minulosti toho veľa vylašovať. Žiadny publikovaný životopis či aspoň ucelený profilový rozhovor kdesi z okrajového regionálneho večerníka v peruánskom Chiclayo. Takmer nič.

Akoby si ho bol ktosi vševediaci vylovil kdesi z poľa či púšte „pánubohu za chrbtom“, ako kedysi kráľa Saula či Dávida, vyberajúc a hľadiac okom, ktorým človek nehľadí, aby všetko naokolo z toho rozhodnutia padlo na zadok a dostalo lekciu, že sa vo svojej viere menšej ako horčičné zrnko, no vypínajúcej sa ako katedrála, majú skrátka spoľahnúť. Napokon, nejeden prsník, hlasno sa vzdúvajúci veľkými pravdami ako kováčsky mech, pri tej voľbe primrzol. Pre (nielen) biblických exegétov hádam dobré znamenie.

Výzvy a dedičstvo pontifikátu

Henning v knihe pomenúva aj výzvy, s ktorými sa nový pontifex bude musieť popasovať, a dedičstvo po predchodcovi/coch, s ktorým sa musí vysporiadať. A ktoré nesiaha len k typicky cirkevným, teologickým či pastoračným oblastiam, jednako má svoj presah aj na duchovné vedenie a pred ktorým sa nedá ujsť: klimatická kríza, sexuálne zneužívanie klérom či masová migrácia. A to všetko musí uchopiť v kontexte spásy, čiže kritériami, ktoré sú pre nekatolíka málo zrozumiteľné, nie však menej ľudské.

K jeho veľkým výzvam, pravdaže, bude patriť aj predchodcom rozbehnutá reforma kúrie, otázka celibátu a postavenia žien v Cirkvi či svätenie viri probati, teda overených mužov v odľahlých oblastiach, kde niet kňazov. Najväčšie očakávania však spočívajú na tom, ako sa mu podarí zjednotiť alebo aspoň vyjednať prímerie medzi tradicionalistami a modernistami. Od Prevosta sa očakáva vytvorenie novej rovnováhy – ale nikto zatiaľ netuší, ako by to mohlo vyzerať, vzhľadom na jeho povahu je však pravdepodobné, že pôjde cestou Benedikta XVI. a vyznávači tradičnej omše už nebudú vysunutí do katakomb, respektíve sa nový pápež bude snažiť o obnovenie dialógu s integrálnym prúdom, ktorý je mimo Cirkvi.   

Mimochodom, často sa zabúda na to, že spor, ktorý sa nazýva ako konflikt medzi konzervatívcami a progresívcami, sa takto javí len pre do seba zahľadených západniarov. Z pohľadu globálnej cirkvi je to spor medzi Západom a zvyškom sveta (ktorý sa na nás díva ako na bláznov, najmä ak ide o potraty, transgenderizmus a uznávanie homosexuálnych zväzkov v Cirkvi a podobne). Aj v tomto sú na Prevosta kladené očakávania, že tému uchopí takú, aká naozaj je, a nie ako ideologickú vojnu, v ktorej nezriedka víťazí pyšný a sebastredný západný Zeitgeist.  

Nový pontifex bude musieť vyvažovať alebo zakomponovať aj vplyv svojich papabili konkurentov, ktorí síce zvolení neboli, ale ako pripomína Henning, stále reprezentujú dôležité prúdy v rímskej kúrii: zahraničná politika Pietra Parolina (Čína), Pierbattista Pizzaballa a Matteo Zuppi (horlivci za mier vo svete; ten druhý si to aj odskákal, keď si dovoľoval na Ukrajine hľadať realistický mier).

Otázky, kde Prevost stojí v kultúrnej vojne, zostali v publikácii – neprekvapivo a pre neho azda typicky – otvorené. Tieto pre dnešný svet veľkolepé témy sa pri jeho osobnosti na prvý pohľad javia skoro až nenáležité. Prevost si zjavne nezakladal na otvorenom zákopovom boji, a preto sa ani nepridával k jedným hádzať granáty po tých druhých.

Snaha zaradiť si ho na tomto kultúrnom fronte bola prvou otázkou, ktorá sa pri jeho mene a prekvapivom zvolení riešila – či už medzi vystrašenými katolíkmi alebo v progresívnych médiách, ktoré v jeho minulosti úzkostlivo hľadali stopy nasvedčujúce, že ide o kandidáta mimovládok a ich globalistickej agendy (migrácia a podobne). Memento našich čias. Pri Prevostovi to s trochou zveličenia pôsobilo, akoby ste sa indického budhistu spýtali, čo si myslí o kalifornskom spore medzi ropušníkom tŕnistohlavým a jaštericou krátkohlavou.

Povedať, že v tomto nsa nedá jednoducho zaradiť, by bolo prehnané. On je nezaraditeľný, pravdepodobne sám túto otázku nikdy neriešil, aspoň o tom nie sú známe žiadne doterajšie výrazné stopy. Napriek tomu, Henning ho veľmi mierne označuje pojmom „konzervatívec“, aspoň pokiaľ ide o tlak na témy, ktoré sú pre mediálny západný svet samozrejmým minimom, no pre Cirkev nepredstaviteľnou priepasťou (kadejaké pohlavné identity, zväzky homosexuálov, svätenie žien a podobne).

Možno je to aj tým, že desaťročia strávil na chudobných misiách v južnej Amerike, kam mimozemská civilizácia ešte nedorazila. Ostatne, veľa kardinálov z Afriky ho volilo údajne preto, že v ňom videlo ak nie zastavenie rozkladných procesov v Cirkvi, tak aspoň brzdu. V niektorých dobách je to najdôležitejšia páka pri šoférovaní.

Minimálne pri riadení toho posledného kolosu v dnešnom svete, ktorý ju ešte má. A ktorý ako jediný prežíva aj potom, čo sa zvyšok pokrokových žigulákov zrúti do svojej svetlej budúcnosti, ergo na smetisko dejín. Pri riadení Cirkvi je dobré mať na vedomí, že kormidlujete dvetisícročnú inštitúciu, nie päťročnú mimovládku s aktuálno-politickým grantovým programom.