Pripravujú sa nemocnice na vojnu? Tajnú časť bude mať aj tá v Prešove

Potenciálny útok spoza Uralu

Štáty na východnom krídle NATO zas prehodnocujú krízové protokoly pre zdravotnícke zariadenia, organizujú výcvikové cvičenia, investujú do špeciálnej výstroje pre zdravotníkov a presúvajú operačné sály do podzemia.

„Nie je otázkou, či Rusko zaútočí. Otázkou je, kedy,“ povedal pre Politico Ragnar Vaiknemets, zástupca generálneho riaditeľa estónskeho Úradu verejného zdravia.

Pobaltie sa obáva útoku cez Suwalský koridor – úzke spojenie medzi Litvou a Poľskom –, ktoré je kľúčové pre zásobovanie NATO. Ak by ho Rusko ovládlo, odrezalo by Pobaltie od zvyšku Aliancie, čím by zvýšilo svoju vojenskú a geopolitickú kontrolu v regióne.

Mnohé tamojšie nemocnice pripomínajú tie slovenské. Vystavali ich v sovietskej ére, ide o vysoké bloky, v ktorých sa koncentrujú operačné sály, lôžková časť aj ambulacie.

Napríklad Univerzitná nemocnica Santaros v litovskom Vilniuse preto buduje podzemnú infraštruktúru, úkryty, pristávacie plochy pre vrtuľníky a autonómne systémy, ktoré by jej umožnili fungovať aj v prípade výpadku elektriny či vody.

Estónsko zas plánuje rozdávať zdravotníkom satelitné telefóny, ktoré by fungovali aj po výpadku bežných sietí a vytvoriť lokálny internet.

Ministerstvo zdravotníctva ignoruje infožiadosti

A ako je pripravené Slovensko?

V gescii ministerstva zdravotníctva sa stavajú nové nemocnice v Banskej Bystrici a Martine. Zisťovali sme, či v budovách plánujú aj infraštruktúru, ktorá nemocniciam umožní fungovať v podzemí v prípade vojenského konfliktu.

Keďže rezort na naše otázky neodpovedal, poslali sme v júli oficiálnu žiadosť o sprístupnenie informácií. Napriek viacerým urgenciám sme odpoveď nedostali.

Zatiaľ čo štáty na východnej hranici systematicky posilňujú odolnosť zdravotníckej infraštruktúry, nevieme, ako sa v tejto oblasti drží Slovensko.

"Nepripravujeme sa na žiadny konflikt ani katastrofu. Od splnomocnenca vlády pre prešetrenie pandémie sme čakali, že sa na takéto veci pripravíme, ale nič sa nedeje. Obávam sa, že ak by prišla ďalšia pandémia, všetko sa zopakuje, možno by to bolo horšie," konštatuje šéf Lekárskeho odborového združenia Peter Visolajský.

Nekonajú sa ani výmeny zdravotníkov na Ukrajinu, aby sa priamo naučili, ako tamojší zdravotníci zvládajú raketové útoky, masové zranenia či výpadky elektriny.

Prešovská nemocnica bude mať tajné podzemie

Ochotnejšie hovoriť bolo slovenské ministerstvo obrany, ktoré aktuálne stavia dve nemocnice - vojenskú v Prešove a národnú nemocnicu vo Vajnoroch. V prípade tej prvej rezort priznáva, že bude mať špeciálnu infraštruktúru.

„Civilná nadzemná časť novej vojenskej nemocnice v Prešove bude mať štandardné vybavenie ako iné civilné nemocnice tretej úrovne, ktoré poskytujú komplexnú zdravotnú starostlivosť. Podzemná časť slúži na účel obrany a bezpečnosti štátu a vybavenie podlieha štandardnému režimu utajenia," uviedol pre Štandard hovorca ministerstva obrany Michal Bachratý.

Rezort sa nevyjadril k tomu, či nejakou zmenou prechádza aj Ústredná vojenská nemocnica v Ružomberku.

Každá nemocnica má traumatologický plán a krízové riadenie

Predseda zdravotníckeho parlamentného výboru a dlhoročný lekár Vladimír Baláž (Smer) vysvetľuje, ako je počas vojny organizovaná lekárska starostlivosť.  

Každá armáda má mobilnú nemocnicu, v ktorej sa poskytuje prvá pomoc a triedenie pacientov. Operujú sa tam pacienti, ktorí si vyžadujú neodkladnú starostlivosť. Tých, ktorí zvládnu prevoz, potom posúvajú do vojenských nemocníc, ktoré nie sú v prvej línii. Sú v zázemí, a vedia pacientov komplexne ošetriť. 

Časť vyčlenených nemocníc podľa krízového plánu spadá do mobilizačnej pohotovosti – teda sa bude musieť postarať o civilistov a aj vojakov. V každej nemocnici to rieši útvar krízového riadenia. Každá nemocnica má kryty civilnej ochrany, ktoré sú odolné voči chemickým zbraniam. 

V čase vojny a hromadných nešťastí sa v každej nemocnici spúšťa traumatologický plán, na základe ktorého sa do budovy dostavia všetci potrební špecialisti. Súčasne krajské operačné stredisko organizuje záchranné čaty priamo na mieste nešťastia, robí prvotné triedenie pacientov a ich transport. V nemocniciach prebieha druhostupňové triedenie podľa toho, či pacienti môžu počkať, alebo nevyhnutne potrebujú operáciu. 

„V nemocnici F. D. Roosevelta máme každý rok cvičenie s pomocou záchranných zložiek, aby sme boli na takéto situácie pripravení,“ konštatuje Baláž.

Menia sa však stavby zdravotníckych zariadení. Zatiaľ čo v minulosti boli nemocnice skôr stavané do výšky a pozostávali z veží, dnes sa ťahajú do krídiel – buď v tvare hrebeňa alebo do kríža.

V oboch prípadoch platí, že na prízemí sú oddelenia ako urgentný príjem, JIS, operačné sály a pracoviská anesteziológie a intenzívnej medicíny, lebo týchto pacientov je najťažšie evakuovať a treba sa nimi zaoberať hneď po privezení. Lôžka v nemocniciach sú dnes väčšinou takzvané plávajúce – čiže nie klasické oddelenia, ale pacienta uložia na voľné miesto v príslušnom klastri (napríklad chirurgickom). Zmenili sa aj technické parametre pre vzduchotechniku či evakuačné schodiská.

Zmeny nastávajú, lebo nemocnice sú v súčasnosti zamerané na produkciu a výkon. Technológie zmenili aj poskytovanie zdravotnej starostlivosti, takže doba pobytu v nemocnici sa radikálne znížila. „Keď som preberal urologickú kliniku, mali sme 65 lôžok. Dnes ich máme 30 a otočíme na nich trikrát viac pacientov,“ ilustruje Baláž. 

Mení sa aj prístup k poskytovaniu zdravotnej starostlivosti. Pre akútnych pacientov ostávajú JIS – kardiologické, hepatologické či metabolické. Bežná starostlivosť sa čoraz viac odohráva vo forme stacionárov.

„Pacienti už neležia dva týždne na drahom lôžku s tým, že ráno a večer dostanú infúziu. Pacient príde, lekár mu poskytne služby a odíde. Hotelová časť nemocnice už nebude existovať,“ naznačuje Baláž. 

Operácie by sme nestíhali

Už pandémia COVID-19 ukázala, že máme nedostatok lôžok pre pacientov, ktorí by potrebovali podporu umelej pľúcnej ventilácie. Aby sme v núdzovom režime pomohli čo najširšiemu počtu chorých, museli sme reprofilizovať oddelenia a obmedziť plánované operácie.

Zatiaľ čo európske krajiny majú v priemere 11,5 lôžka intenzívnej starostlivosti na stotisíc obyvateľov, „vojnové potreby by si mohli vyžadovať tri- až päťnásobok tejto kapacity“, píše Politico.

Udržať vysoký počet operácií niekoľko týždňov či mesiacov by bolo v našich podmienkach nemožné. „Máme problém zabezpečiť bežnú prevádzku. Po reforme nemocníc sa pacienti koncentrujú do spádových zariadení, ktoré sa už teraz nezastavia. V Trenčíne je anesteziológ počas 24-hodinovej služby dokopy 19 hodín na sále,“ ilustruje Visolajský.

Netreba zabúdať, že vybavenie nemocníc samo osebe nestačí. Bez dostatku zdravotníkov ide len o "betón". A to je veľký problém Slovenska.

Projekcia Rady pre rozpočtovú zodpovednosť určila, že vývoj počtu lekárov do roku 2050 vyzerá relatívne priaznivo, ak si zachováme súčasný počet ročne prijatých medikov.

Sestier nám však už teraz chýba 14-tisíc a po roku 2035 sa ich deficit zrýchli, lebo zo systému odíde najpočetnejšia kohorta zdravotníčok. Zároveň nás čaká starnutie populácie, čo zvýši záťaž na sestry. Bez sestier inštrumentárok sa nemôžu robiť operácie, čo je už dnes problém, pre ktorý v nemocniciach nemôžu fungovať všetky sály.

Zásoby krvi

Kritickými by sa zároveň stali zásoby krvi a kyslíka.

Počas pandémie COVID-19 museli aj niektoré väčšie nemocnice používať kyslík vo fľašiach či koncentrátoch, ktoré ho nedokážu poskytnúť také množstvo, aké si vyžadujú určití pacienti na prežitie. Navyše ich treba meniť aj každé dve hodiny, čo je logisticky náročné.

Niektoré nemocnice si preto vybudovali veľkokapacitné zásobníky kvapalného kyslíka a rozšírili rozvody kyslíka na ďalšie poschodia. Podľa Visolajského sa tak nestalo vo všetkých, ktoré mali problém.

Čo sa týka krvi, Národná transfúzna služba (NTS) pre Štandard uviedla, že za uplynulých päť rokov eviduje medziročný nárast počtu darcov krvi o 4 až 5 percent. Oproti covidovému obdobiu 2020-2021 ide až o štvrtinový nárast.

K hraničnému stavu zásob transfúznych prípravkov dochádza každoročne najmä v letných mesiacoch, lebo ľudia viac cestujú a po návrate istý čas krv nemôžu darovať. K tomu sa pridávajú horúčavy a letné choroby, takže darcov chodí menej.

"Najviac to cítiť pri krvných skupinách s negatívnym Rh faktorom, ktoré má len asi 15 percent populácie. NTS preto využíva sociálne siete a pravidelne zverejňuje stav zásob. Aj vďaka tomu sa už vyše dvoch rokov nestalo, že by sme museli vyhlásiť urgentnú výzvu na darovanie krvi," konštatuje Martina Frigová, riaditeľka marketingu a komunikácie NTS.

Potrebné množstvo krvi a normy odberov počas krízových situácií určuje smernica ministerstva zdravotníctva. "Schopnosť naplniť ich a udržať bude závislá od viacerých faktorov, ako napríklad od solidarity a spolupatričnosti darcovskej základne či od prístupu k odberným centrám," uzatvára Frigová.