A keď sa pozrieme na celý svet, finančný argument sa začína rozpadávať. V chudobnejších krajinách majú ľudia tendenciu mať spravidla viac detí, nie menej. Vo vyspelých krajinách sa veľké rodiny často vyskytujú medzi náboženskými menšinami – napríklad medzi Amišmi, mennonitmi, ultraortodoxnými židmi v Spojených štátoch, konzervatívnymi katolíkmi vo Francúzsku alebo laestadiánmi vo Fínsku –, hoci často žijú skromne.

Už viac ako sto rokov platí, že v bohatých spoločnostiach majú nižšie príjmové skupiny zvyčajne viac detí než zámožní. Demografi to nazývajú „populačný paradox“: na rozdiel od väčšiny živočíšnych druhov ľudia s väčšími zdrojmi nemajú automaticky viac potomkov. Ak niečo, tak práve toto jasne ukazuje, ako hlboko kultúra ovplyvňuje rozhodnutie mať deti.

Izrael dlho mätie demografov. Je bohatý, vysokovzdelaný a urbanizovaný – napriek tomu má mieru plodnosti 2,8 dieťaťa na ženu, čo je výrazne nad úrovňou reprodukcie. Časť tohto fenoménu spôsobujú vysoké pôrodnosti medzi ultraortodoxnými židmi. No aj sekulárni, mestskí a vysokoškolsky vzdelaní Izraelčania majú pôrodnosť, ktorú im závidia mnohé bohaté krajiny. Vedcom rýchlo dochádzajú aj ekonomické vysvetlenia. Izraelské rodinné politiky nie sú o nič štedrejšie ako vo väčšine Európy. Náklady na život najmä v Tel Avive – jednom z najdrahších miest sveta – sú veľmi vysoké.

To, čo Izrael odlišuje, je jeho kultúra: hlboko zakorenený pronatalistický étos, silný pocit národného poslania a mimoriadne vysoká úroveň medzigeneračnej podpory. Starí rodičia nie sú len občasní opatrovatelia, ale kľúčové postavy pri výchove detí.

Podobný kultúrny vplyv možno pozorovať aj v Amerike. Pásmo vysokej pôrodnosti sa tiahne od Severnej Dakoty až po hranicu Texasu a Mexika – takmer dokonale sa prekrýva s takzvaným biblickým pásom, v rámci ktorého je náboženská príslušnosť veľmi silná. Tieto oblasti sú pomerne prosperujúce, no nie viac než mnohé pobrežné komunity s nízkou pôrodnosťou. Zdá sa, že kolísky napĺňa predovšetkým viera, nie peniaze.

Za dotácie si bábätká nekúpite

Nemožno však ignorovať, že ľudia sami ako dôvody menšieho počtu detí uvádzajú náklady, nedostatok času či neistotu. Tieto odpovede sú veľmi reálne. No namiesto toho, aby sme kultúru a ekonomiku vnímali ako oddelené sily, je lepšie ich chápať ako spojené nádoby.

V silne pronatalistickej kultúre ľudia dokážu znášať – a často aj skutočne znášajú – značné ekonomické ťažkosti, a napriek tomu vychovávať veľké rodiny. Napokon, počas väčšiny ľudskej histórie mali a v mnohých častiach sveta aj dnes majú ľudia viac detí aj v omnoho ťažších materiálnych podmienkach, než aké pozná moderný Západ.

Naopak, keď je kultúrna klíma implicitne alebo explicitne antinatalistická – či už v dôsledku ústupu náboženských alebo etických noriem, ktoré kedysi vyzdvihovali veľké rodiny, alebo v dôsledku rastúcich očakávaní na životný štýl –, prah ekonomického tlaku, ktorý je potrebný na zníženie pôrodnosti, sa prekvapivo znižuje. V takomto prostredí môžu aj mierne finančné prekážky viesť k rozhodnutiu nemať deti.

Vlády sa snažia zvýšiť pôrodnosť rôznymi opatreniami. Maďarsko patrí medzi najaktívnejšie krajiny. Na pronatalistickú politiku vynakladá približne päť percent HDP vrátane daňových úľav a zvýhodnených pôžičiek na bývanie. Výsledky však zaostali za očakávaniami. Pôrodnosť sa nakrátko zvýšila asi o 0,2 dieťaťa na ženu, no potom opäť klesla na pôvodnú úroveň. Podobné sklamanie pravdepodobne postretne aj ďalšie krajiny.

V neúprosnej logike moderného mestského života sú deti skôr nákladom ako investíciou. Už dávno nežijeme na farmách, kde viac detí znamenalo vyššiu produktivitu. Dnes, ako hovoria cynici, sú deti „veľmi drahý kus nábytku“. Ich hodnota sa nedá vyjadriť príjmom či výkonom, ale spočíva v niečom oveľa hlbšom: v presvedčeniach, normách a zmysle spoločnosti. Politika môže pomôcť len okrajovo. V konečnom dôsledku je rozhodujúca kultúra.

Zhrnutie

V zmenšujúcich sa vidieckych obciach Južnej Kórey poukazujú prázdne školy a starnúca populácia na hlbší globálny problém: pokles pôrodnosti. Hoci je najčastejším dôvodom ekonomická situácia, detailnejší pohľad ukazuje, že kultúra hrá ešte väčšiu rolu. Od pronatalistického étosu Izraela až po americký „biblický pás“ sú rozhodujúce hodnoty, nie príjmy. Vlády investujú miliardy na zvrátenie tohto trendu, no výsledky sú len mierne. V modernom mestskom živote deti znamenajú náklady, nie ekonomický prínos. Ich hodnota sa však nedá vyjadriť číslami, ale spočíva v spoločnom cieli a viere. Bez kultúrnej zmeny samotná politika pravdepodobne nebude stačiť na to, aby sa kolísky sveta opäť zaplnili.