Vráťte nám bábätká

Pred päťdesiatimi rokmi vybudoval John B. Calhoun raj – pre myši. V Univerze 25 nebol hlad, neboli tam predátori ani žiadne choroby. Len jedlo, voda a dostatok priestoru. Spočiatku sa myšiam darilo. Časom sa však začali diať zvláštne veci. Samce si prestali konkurovať, stali sa letargickými a nespoločenskými. Samice boli agresívne, zanedbávali svoje mláďatá a často ich zabíjali. Nakoniec sa všetky myši prestali rozmnožovať. Kedysi prosperujúca kolónia sa v tichosti zrútila v mori hojnosti.

Hovorilo sa, že ponaučením je preľudnenie. Ale čo ak skutočnou hrozbou bolo niečo temnejšie – pohodlnosť?

Paradox prosperity

Na rozdiel od množstva katastrofických teórií 20. storočia o preľudnení čelí dnes ľudstvo ohromujúcemu a širokému poklesu pôrodnosti. Nemiznú chudobní, ale bohatí, vzdelaní a mierumilovní. Od Južnej Kórey po Španielsko klesla pôrodnosť pod úroveň reprodukcie nie v dôsledku hladu alebo vojny, ale uprostred moderného pohodlia, pravidelných dávok latte macchiata a detských postieľok z Ikey, ktoré zostávajú znepokojujúco prázdne.

Za nízku pôrodnosť sa tradične viní „ekonomická neistota“ – vysoké nájmy, neisté zamestnanie, hrozba vojny. Údaje však ukazujú niečo iné. Najnižšia pôrodnosť nie je v najnebezpečnejších krajinách, ale v tých najbezpečnejších. Ukrajina mala nízku pôrodnosť už pred vypuknutím vojny. Irán, Turecko a dokonca aj Bangladéš sa pridávajú ku krajinám s nízkou pôrodnosťou. Naopak, Izrael – krajina pod neustálou hrozbou – má najvyššiu pôrodnosť v rozvinutom svete. Kríza pôrodnosti nie je dôsledkom ťažkostí, ale symptómom pohodlia.

Vlády vyskúšali takmer všetko. Maďarsko na príspevky pre rodiny vynakladá viac ako päť percent HDP. Singapur optimalizoval bývanie, poskytol daňové úľavy a dokonca využil zoznamovacie algoritmy. Švédsko ponúka zlatý štandard rodičovskej dovolenky. Napriek tomu počet obyvateľov stále klesá. Ukazuje sa, že dávať ľuďom peniaze na deti nefunguje, ak deti nie sú cieľom.

Izrael je opäť protikladom. Jeho vysoká pôrodnosť nie je zásluhou štátnych príspevkov, ale kultúrnej misie – existenčnej, národnej a kolektívnej. Tam je rodičovstvo vnímané ako občianska povinnosť. Na Západe sú deti často len doplnok životného štýlu.

Urbanizácia, gramotnosť a osamelosť

V takmer každej spoločnosti s nízkou pôrodnosťou sa opakujú tri príčiny: urbanizácia, vzdelávanie žien a sekularizácia. Toto však nie je spiatočnícka kritika žien, ktoré čítajú knihy – je to štrukturálne pozorovanie. S rastúcim prístupom žien k vzdelaniu a práci (čo je pozitívne) často prichádza odklad alebo vzdanie sa materstva (čo je demografická daň). Mestá medzičasom robia z detí záťaž – vyžadujú priestor, ktorý je drahý, a čas, ktorý pohltí kariéra.

Keď do toho vstúpi online zoznamovanie, romantika sa rúca úplne. Aplikácie ako Tinder zmenili hľadanie partnera na bojisko, kde vyhráva len pár vyvolených. Ženy hodnotia 80 percent mužov ako podpriemerných. „Sexuálny trh“ sa rozdeľuje na zopár úspešných „alfa samcov“ a rastúci zástup mužov v nedobrovoľnom celibáte – incelov. Niektorí muži sa stiahnu úplne. A ženy tiež: v Južnej Kórei hnutie 4B otvorene odmieta mužov, sex aj rodinu. Pôrodnosť v Soule predstavuje závratne nízkych 0,78 dieťaťa na ženu.

Môže migrácia zaplátať dieru po deťoch? Na prvý pohľad možno áno. Prvá generácia migrantov má skutočne o niečo vyššiu pôrodnosť. Asimilácia je však rýchla. Už v priebehu jednej či dvoch generácií sa pôrodnosť v imigrantských rodinách približuje k pôvodnému obyvateľstvu. Platí to v Nemecku, vo Francúzsku, v Kanade, kdekoľvek.

Takže nie, migrácia nie je demografický zázrak. V najlepšom prípade ide len o krátkodobú náplasť, v najhoršom prenáša rovnaké kultúrne neduhy z jedného regiónu do druhého.

Päť neobľúbených nápadov, ktoré by mohli fungovať

Ak pohodlie ničí plodnosť, čo s tým môžeme spraviť? Tu je päť mimoriadne nepopulárnych, no potenciálne nevyhnutných návrhov na zmiernenie tohto problému:

1. Viazať dôchodky na rodičovstvo. Chcete mať dôchodok? Vychovajte niekoho, kto na to prispeje. Opätovne naviazať dávky na biologickú investíciu.

2. Zbavme spoločnosť akademizmu. Nie každý potrebuje magisterský titul v oblasti udržateľnosti. Skorší vstup na pracovný trh znamená skoršie zakladanie rodín.

3. Dotovať decentralizáciu. Podporiť život mimo obrovských miest. Viac priestoru, menej stresu, vyššia plodnosť. Mestské monokultúry sú demografické púšte.

4. Opätovne oceniť domácnosť s jediným živiteľom. Áno, aj keď to pobúri feministické letáky zo 70. rokov minulého storočia. Dve zamestnania na plný úväzok a batoľatá nejdú dohromady.

5. Prijať civilizačný zámer. Či už ide o vieru, alebo vesmír (pozdravujem Mars!), ľudia potrebujú poslania, ktoré ich presahujú. Transcendencia rodí potomkov.

A tak sa opäť dostávame k Univerzu 25. Na konci mali myši jedlo a prístrešie, ale nemali žiadny príbeh. Neumreli od hladu, ale od acédie – duchovnej entropie, straty zmyslu.

Aj moderný človek má plné brucho, ale jeho inštinkty sú otupené. Namiesto toho, aby zvádzal budúcu manželku a matku svojich detí, len scrolluje po displeji. Namiesto zakorenenia sa len prenajíma. Žije síce dlho, ale plytko. Bez detí niet zajtrajška. Bez cieľa niet zmyslu.

Kolíska teda nie je prázdna pre nezáujem, ale pre existenciálnu nevoľnosť. Kým opäť neobjavíme dôvod, prečo má zmysel zaľudniť budúcnosť, žiadne finančné stimuly ani príliv migrantov nenaplnia vzduch detským džavotom.

Zhrnutie

Hojnosť, ktorá bola kedysi považovaná za spásu, dnes spôsobuje úpadok. V najbezpečnejších a najbohatších spoločnostiach sveta pôrodnosť klesá – nie pre nedostatok, ale pre tichý prebytok pohodlia a možností. Mestá deti vytláčajú. Ambície ich odkladajú. Kultúra individuálneho naplnenia odpája reprodukciu od zmyslu. Vládne stimuly zlyhávajú, pretože žiadna politika nedokáže vytvoriť túžbu po pokračovaní. Plodnosť prekvitá len tam, kde je spätá s niečím väčším – národným poslaním, duchovným presvedčením, kolektívnym prežitím. Kríza nie je ekonomická ani medicínska. Je civilizačná. Bez budúcnosti, v ktorú by ľudia mohli veriť, sa nikto neobťažuje ju vytvárať.