Dôsledky týchto dvoch skutočností – pevnosť uprostred diaľnice – významne ovplyvnili históriu Iránu. A pokračujú v tom aj dnes, pritom možno očakávať, že sa to nezmení ani v budúcnosti.

Pevnosť, ale aj väzenie

Hoci je Irán vzhľadom na svoju polohu vystavený vonkajším hrozbám, je obrovský. S 1,7 milióna štvorcovými kilometrami a 90 miliónmi obyvateľov je o 70 percent väčší a má viac obyvateľov ako Afganistan a Irak dohromady. Ak bolo pre USA ťažké kontrolovať Afganistan, predstavte si, ako by dopadla pozemná invázia do Iránu.

Podobne ako Afganistan je Irán svojimi horami, púšťami a morami dobre chránený pred zahraničnými útočníkmi.

Vysoké pohorie Zagros ohraničovalo v minulosti z východu Mezopotámiu, ktorá je jedným z prvých miest, kde vznikla civilizácia, keďže brehy riek Tigris a Eufrat sú mimoriadne úrodné. 

Zatiaľ čo pre ľudí z nížin bolo ťažké útočiť cez hory, pre horský ľud je zasa náročné zostúpiť do nížin. Táto dichotómia medzi horským a nížinným obyvateľstvom bola zrejmá už v babylonských a médskych časoch okolo roku 600 pred Kristom.

Neskôr si však Mezopotámiu podmanili Achajmenovci z Perzie. Počas ďalšej histórie Iránu sa perzské hory a Mezopotámia často spájali a rozdeľovali.

Väčšinou išlo o spojenie v dôsledku perzských invázií (Achajmenovci, Parti, Sásánovci, Seldžukovia, Mongoli, Safíjovci), ale niekoľkokrát prišli útoky aj z opačnej strany.

Irán bol niekoľkokrát vo veľkom meradle napadnutý z Mezopotámie – napríklad Akkadmi, Asýrčanmi, Grékmi, Arabmi či Britmi počas druhej svetovej vojny. No hoci bolo útokov viacero, od invázie Macedóncov v roku 330 pred Kristom bol dnešný Irán za posledných 2 300 rokov úspešne napadnutý z Mezopotámie len dvakrát (Arabi a Briti), pričom v oboch prípadoch čelil obrovskej prevahe.

Rimania sa o to pokúšali niekoľkokrát, a nikdy neuspeli. A iracký prezident Saddám Husajn sa pred 40 rokmi takisto naučil, že táto krajina je nenapadnuteľná.

Irán bol úspešne napádaný najmä z východu cez stredoázijské stepi. Tieto vpády však v podstate ustali, keď bol vynájdený pušný prach a stepní bojovníci na koňoch stratili prevahu.

Zvyšok Iránu je dobre chránený. Na severozápade sa nachádzajú hory Anatólie. Ďalej na sever sa nachádza veľmi vysoký Kaukaz, ktorý je takmer nepreniknuteľný. Žiadne z týchto území nie je veľmi hodnotné.

Peržania nikdy neexpandovali cez moria na sever (Kaspické more) a na juh (Perzský záliv), pretože vzhľadom na svoju veľkosť a polohu pozemnej križovatky museli udržiavať silné pozemné armády. Táto investícia bránila vzniku silného námorníctva a expanzii.

Na východe krajiny sa nachádzajú iránske púšte Darš-e Kavir a Darš-e Lut, v ktorých boli zaznamenané jedny z najvyšších teplôt na Zemi. Za nimi sa nachádza niekoľko pohorí a potom ešte vyššie pohorie Hindúkuš, ktoré tvoria vynikajúce nárazníky, no zároveň nejde ani o bohaté kraje. Irán by z invázie do Afganistanu nič nemal a Afganci zase nemajú dosť prostriedkov na to, aby dobyli Irán.

Ak to zhrnieme, jedným z významných dôsledkov geografickej polohy Iránu je, že hoci je krajina vystavená zahraničným útokom a inváziám, vo všeobecnosti je dobre chránená najmä vďaka svojim horám a púšťam, ktoré nie sú veľmi bohaté na zdroje. Výnimkou je región Mezopotámie na západe, čo z neho robí jedinú prirodzenú cestu expanzie Iránu.

Nanešťastie pre Irán ho tieto hory a púšte nielen chránia, ale aj uväzňujú. Invázia k jeho susedom je nočnou morou, keďže logistika veľkých armád cez vysoké pohoria a veľké púšte je veľmi náročná. Nie je náhoda, že toľko invázií prišlo od stepných bojovníkov na severovýchode – ich nomádsky spôsob života im umožňoval cestovať s potravou (hlavne koňmi a ovcami).

Na západe je blízko Mezopotámia, ale ako Irán zistil vo svojej osemročnej vojne s menším Irakom, jednoducho nedokáže zhromaždiť logistické prostriedky, aby svojho suseda porazil.

Pozitíva aj negatíva iránskych hôr

Ďalším dôsledkom geografickej polohy Iránu je jeho bohatstvo – alebo skôr jeho nedostatok.

V miernych podnebných pásmach Ameriky, Európy či juhovýchodnej Ázie žije v horách len málo ľudí, pretože sú príliš chladné a doprava je príliš drahá. Irán je však vďaka svojej zemepisnej šírke veľmi teplý a suchý. Teploty môžu byť dokonca neúnosné. Najmä na tamojších púšťach.

To robí z tamojších hôr najlepšie miesto na život. Teplota je vo vysokých nadmorských výškach omnoho príjemnejšia a hory zachytávajú vodu z vetra, ktorá je potrebná pre poľnohospodárstvo a život. Polohe Teheránu, hlavného mesta Iránu, sa preto nemožno čudovať.

Hory však na druhej strane znamenajú chudobu, keďže budovanie akejkoľvek cestnej infraštruktúry je mimoriadne drahý proces. Dopravné náklady sú preto extrémne vysoké. A obchod je na ne mimoriadne citlivý. Hory tak predstavujú málo obchodu a málo budovania bohatstva. Niečo podobné môžeme vidieť v Mexiku a Brazílii. Irán je štrukturálne chudobný.

Ďalším dôsledkom vysokých dopravných nákladov a nízkej úrovne obchodu spôsobených horami je, že komunity zostávajú oddelené, čo prináša etnickú rozmanitosť – balkanizáciu. Irán je veľmi rozmanitá krajina.

Peržania tvoria približne 60 percent obyvateľstva, väčšinou v hornatých oblastiach. Celá periféria je však posiata inými etnikami. Azerbajdžanci tvoria asi 15 percent obyvateľstva a žijú prevažne na severozápade. Zaujímavosťou je, že v Iráne žije viac Azerbajdžancov ako v samotnom Azerbajdžane.

Mimoriadne zaujímavý je juhozápad krajiny, kde leží takzvaná Chúzestánska nížina. A to z niekoľkých dôvodov.

Po prvé, ide o časť Mezopotámie. Po druhé, miestni obyvatelia sú Arabi – podobne ako Iračania. A po tretie, práve tu sa nachádza väčšina iránskych ropných polí. Krajina je treťou najväčšou zásobárňou čierneho zlata, v prípade plynu je dokonca druhá.

Problémy krajiny zhoršuje aj náboženstvo, keďže väčšina Iráncov sú šiiti, ale Kurdi, Balúči a niekoľko ďalších národov patria medzi sunnitov.

Historicky jediným spôsobom, ako sa tieto problémy riešili, bola široká autonómia.

To je to, čo dnes nájdete v krajinách ako Švajčiarsko. Je však ťažké udržať takú rôznorodú krajinu jednotnú. Často sa to zvrhne na násilie, ako napríklad na Balkáne, v Mexiku, Afganistane...

Nové technológie však priniesli mnoho možností, ako kontrolovať obyvateľov a potláčať prípadné reformné myšlienky, čo dnes tamojším lídrom umožňuje udržiavať krajinu jednotnú a zároveň centralizovať moc.

Čo chce Teherán

Irán má dnes v podstate päť priorít.

Jeho centrálna poloha a fakt, že je obklopený toľkými mocnosťami, ho nútia zabezpečiť si svoje hranice. Pri pohľade na mapu jeho územia je evidentné, že sa mu to darí.

Ďalšou prioritou je jednota. Jadro Iránu tvoria prevažne perzsky hovoriaci šiitskí Peržania. Jeho periférie sú však obsadené menšinami, ktoré žijú v susedných krajinách. Irán môže zostať stabilný, ale len dovtedy, kým dokáže bezpečnostný aparát demonštrovať svoju moc. Ak sa jeho pozícia oslabí, budúcnosť krajiny bude neistá.

Zahraničné mocnosti to, samozrejme, vedia. Americká angažovanosť na Blízkom východe predstavovala pre Irán vážne riziko. USA ho svojou prítomnosťou v Iraku na západe, v Afganistane na východe a spojenectvom s Pakistanom na juhovýchode v podstate obkľúčili. Počas svojho pôsobenia v regióne podporovali separatistické hnutia v arabskom Chúzistane, v Kurdistane či v Balúčistane.

Treťou prioritou Iránu je preto sloboda od vonkajších vplyvov. A to nielen od USA, ale aj Ruska, Turecka či Saudskej Arábie.

Okrem toho je pre Irán mimoriadne dôležité získavanie príjmov do štátnej pokladnice. Irán chce obchodovať so svojou ropou na medzinárodnej úrovni, ale jeho úsilie podkopávajú sankcie USA, ktoré sú uvalené z dôvodu iránskych jadrových zbraní.

Poslednou prioritou je demonštrácia sily. Irán by sa rád vrátil do svojich slávnych čias, keď jeho vplyv siahal až k Stredozemnému moru. To je jeden z dôvodov, prečo mal zástupcov v Iraku, Sýrii, Libanone a Gaze. Časť z milícií, ktoré Irán podporoval, však v ostatných dvoch rokoch v podstate zlikvidoval Izrael. Sýria zase padla najmä z dôvodu tureckej podpory. Prítomnosť jeho vplyvu je preto badateľná už iba v Iraku.

Teherán je tak aktuálne mimoriadne oslabený a len ťažko môže súperiť s Izraelom, za ktorým stoja aj Spojené štáty, o post veľmoci na Blízkom východe. Jeho zdržanlivá reakcia na vlaňajšie americké bombardovanie to iba potvrdzuje.