Božie mlyny a silný štát

Večerné správy sú plné zatýkania, krajinou sa šíri isté zadosťučinenie, očakávania rastú ďalej.

Aká emócia asi v krajine prevládne, keby jednotliví zadržaní a obvinení odchádzali späť na slobodu prepustení?

Len si spomeňme, aj v prípade vraždy Jána Kuciaka štát demonštroval silu s všadeprítomnými kukláčmi, čítali sme ich smsky, spravodlivosť bola akoby na dosah. A predsa napokon súd nedokázal odsúdiť objednávateľov vraždy, iba vykonávateľov. Nie málo, ale spravodlivosť vyzerá inak.

To, čo práve vidíme, môže byť ukážka sebavedomia polície. Môže byť podporená puklinami v systéme, ktorý sa tu roky budoval (priznanie Jankovskej, výpovede Makóa). Nezabúdajme pritom na dve veci. Po prvé, polícia je pod priamou kontrolou vlády, vláda najľahšie zjedná zmeny práve v polícii. S prokuratúrou je to ťažšie, o jej vedenie sa vedie zápas, a aj potom to bude zložité a pomalé. Súdy sú od vlády nezávislé ešte viac.

Po druhé, stále platí, že ani polícia nie je v optimálnom stave, jej kľúčové zložky prechádzajú vážnou rekonštrukciou. Ešte ťažšie to bude s prokuratúrou, na nového generálneho prokurátora čaká ešte ťažšie zadanie, samostatnú kapitolu tvoria opäť súdy.

Z opačnej strany pôsobí očakávanie verejnosti a tlak verejnej mienky, a tiež – paradoxne – kríza niektorých inštitúcií. Napríklad práve sudcovia môžu byť v menších prípadoch ústretovejší voči spravodlivosti než v minulosti. Potrebujú totiž obhájiť česť svojho stavu pred verejnosťou a médiami.

Ukážkou je prístup sudkyne Špeciálneho trestného súdu Sabovej v kauze odsúdenia poslanca Kotlebu za používanie neonacistickej symboliky 1488. Sabová prekvalifikovala trestný čin na závažnejší, ako tvrdila prokuratúra a sama sa so symbolmi pohrala. Tie 4 roky a 4 mesiace môžeme azda čítať ako jej odkaz na Povstanie.

Problém je v tom, že keď senát tej istej sudkyne Sabovej riešil emotikony v komunikácii Mariana Kočnera a Aleny Zsuzsovej, predstavivosť bola rádovo nižšia a význam lebky bledší ako význam štyroch cifier. Odsúdiť Kotlebu je samozrejme ďaleko ľahšie, ako odsúdiť Kočnera či Zsuzsovú. Práve to je pointa. Keby sa pred súd dostal prípad Jaroslava Haščáka, Zoroslava Kollára alebo špičiek polície či iných štátnych orgánov, bude to v niečom ešte zložitejšie ako prípad Kuciakovej vraždy.

Preto sa netreba uponáhľať s očakávaniami.

„Mafia je len taká silná, ako slabý je štát,“ napísal premiér Matovič. Neskôr pridal: „Zázraky na počkanie … a stačilo len splniť predvolebný sľub – rozviazať ruky poctivým policajtom a prokurátorom. Užívajte.“

Lenže toto nie sú zázraky, obvinenie nie je trest. Na to „užívajte“ sa dá pozrieť aj presne naopak.

Túžba po spravodlivosti je správna, poníženie štátu pri kauze Gorila bolo obrovské. Rovnako ako fungovanie systému Náš človek. Máme za sebou už viacero úspechov, Robert Fico už bol politicky potrestaný, prehral predsa voľby a Smer sa stal malou stranou.

Všetci, ktorí sa už ku kriminalite priznali, posúvajú našu spravodlivosť ďalej, ako sme sa dostali po roku 1989 alebo 1998. Ani vysporiadanie sa so zločinmi komunizmu, ani zločinmi mečiarizmu nebolo tak úspešné. Je to veľký úspech.

Ale pozor na veľké oči, stále sme sa na Slovensku, v talároch aj uniformách sú tí istí ľudia.

Ak má byť nastolená spravodlivosť, musí celý proces prejsť ešte viacerými úzkymi chodbami: od riadneho vyšetrenia cez prístup prokuratúry po rozhodnutie súdu. A to je ďaleká cesta. Súdy budú rozhodovať v úplne inej spoločenskej atmosfére, akú máme dnes.

Áno, niektorí pohlavári strávia Vianoce za mrežami. Nie je to málo, ale pozor – spravodlivosť je slepá a verejnosť sa zatiaľ najviac teší z televíznych záberov.