Damoklov meč nad KDH a jeho ťažoba v mori radikalizmu

Ťažoba súčasnej radikálnej politickej situácie je pre nehysterickú stranu ako KDH nemalá a nie je ľahké z nej nájsť východisko. 

Prichádzajúce voľby – či už budú skôr alebo neskôr -, prináša obavy, aby sa nerozbila o útesy. Pri otázke, či spolupracovať s progresívcami alebo so Smerom, hnutie čelí dvom extrémom naraz. Na dôvažok nezabudnime spomenúť, že aj zvyšok politickej scény je dnes utkaný z ďalších problematických prvkov, ako je hnutie Slovensko, strana Republika, Sme rodina...

Pozícia medzi kladivom a nákovou sa dá ustáť len pevným poslaneckým klubom a jasnou víziou strany, ktorá reprezentuje vlastnú politiku a nevisí od gatí ani jednej či druhej strany a ich očakávaní.

V opozičnej protivládnej politike sa KDH prirodzene profiluje ako spojenec PS a SaS, dokonca sa s nimi ráta aj v progresívnej vláde. Aspoň liberálni „partneri“ s tým rátajú tak nejak automaticky a kresťanskí demokrati to neradi spochybňujú.

O to ťažšie je potom v tejto situácii nájsť vlastný, samostatný smer. O to viac to platí pri KDH, ktoré posledných desať rokov až pričasto plávalo vo vetre bez vlastného kapitána.  

Dar z nebies, ktorý sa nemusí tak skoro opakovať

Zmena ústavy bol pre nich dar z nebies. Mohli realizovať svoju programovú prioritu a ukázať, že majú v tomto politickom univerze pozíciu, v ktorej môžu byť úspešní, pričom väčšina jeho voličov – ktorí zároveň preferujú koalíciu s PS pred Smerom – s hlasovaním o ústave súhlasila. Tento krok by ukázal, že KDH má vlastné sebavedomie.

Aj napriek účelovej spolupráci s progresívcami dokáže účelovo spolupracovať aj so Smerom, a tlaku progresívnej politiky – ktorý by znamenal ich vykostenie - sa nepodvolí ani v prípade koaličnej spolupráce.  

To, akým hanebným spôsobom sa k nim zachovali liberálne dezinformačné médiá a „partneri“, ktorí im neumožnili slobodné rozhodnutie a realizáciu svojho vlastného programu, naznačuje, akoby vyzerala spoločná koalícia KDH vo vláde s dominantným progresívnym prvkom.

Nebude rozhodujúce, či sa strany s kultúrne protirečivým programom v koaličnej zmluve dohodnú na zmrazení kultúrnych tém, pretože tie vždy napokon vyvstanú a politicky ich nie je možné len tak odsunúť. Ak sa však dotyčná téma dostane na pretras, médiá spustia masívnu dezinformačnú kampaň, komentátori popustia uzdu svojím predstavám o novodobom fašizme a karikaturisti zosmiešnia každého, kto by si dovolil v KDH hlasovať podľa programových priorít KDH. 

Je na to poslanecký klub v súčasnej podobe pripravený?

Progresívcom sa masívnou dezinfokampaňou podarilo dosiahnuť svoje a za novelu ústavy napokon nehlasoval okrem Františka Mikloška (ktorý svoj postoj nezávislý od KDH avizoval dlhšie) aj František Majerský, ktorý otočil až pod vplyvom agresívnej progresívnej antikampane. Napokon, vlnu hejtu z progresívnej strany aj sám pomenoval – a odvodil z toho, že by sa mal tomuto hejtu podvoliť a hlasovať s hejtermi, pričom to označil za otázku svedomia.

Progresívny dezinfopriemysel

Tu už nejde len o nové politické, ale aj morálne univerzum. Progresívna politika má vlastné zákonitosti, progresívci sú čosi ako kultúrni plochozemci, ktorí za ochranu demokracie označujú odsunutie volieb (za čias Hegera a Ódora), vlastné radikálne útoky sú pre nich bojom za rovnoprávnosť sexuálnych menšín a proti svojim oponentom v rámci boja proti hoaxom stavajú vlastný dezinfopriemysel.

KDH by v takejto vláde čelilo neutíchajúcim manipuláciám a nenávistným útokom, kde by len ťažko hľadalo priestor na vlastnú prácu. A môžeme rátať s tým, že sa nájdu prvky ako František Mikloško alebo František Majerský, ktorí sa tlaku podvolia. Poslanecký klub KDH bude v tej koalícii podstatne menší, než vznikol vo voľbách – to platí aj v prípade, ak dotyčná dvojica v klube zostane a bude v ňom plniť úlohy, ktoré zadali ideologickí súperi.

Ak liberálne dezinfokampane pri akejkoľvek téme dokážu zmanipulovať niekoľko poslancov KDH, aby hlasovali proti základným prioritám svojej partaje, ako si KDH dokáže uhájiť svoju pozíciu v prípadnej koalícii s dominantným progresívnym prvkom, kde budú pod neustálou paľbou nielen „partnerov“, ale aj médií?

Zatiaľ čo vstup do vlády s Robertom Ficom by bol pre KDH okamžitá smrť, koalícia s PS a SaS by v aktuálnych podmienkach s najväčšou pravdepodobnosťou znamenala pomalé umieranie v komatóznom stave.

Aj preto bolo pre nich dôležité, aby zmeny v ústave prešli. Celkom iste by sa im ľahšie dýchalo pri tlaku radikálnych a agresívnych progresívcov, ktorých museli pojať za koaličných partnerov. No tí sú im zároveň ideologickým súperom, ktorý sa netají, že ak by kresťanských demokratov nepotreboval a mal by tú možnosť, zlikvidoval by týchto „stredovekých tmárov“ okamžite, ako sa naskytne príležitosť.

Voči jeho ideám sa stavia ako k niečomu, čo nemá v modernej spoločnosti miesta a čo musí byť odstránené. V mene toho, čo v jazyku vlastného univerza nazývajú „ľudské práva“.

Skrátka, ak chce KDH vstúpiť do vlády s PS a s Matovičom, bude sa musieť v septembri postarať, aby zmeny v ústave prešli. Ak však nedokáže uhájiť svoju vlastnú pozíciu ani medzi vlastnými poslancami, vstup do vlády s PS by bol pre nich rovnako smrtiaci ako koalícia s Ficom. Mimochodom, ako sme videli aj v aktuálnej situácii, pomocnú ruku by KDH nepodalo ani Matovičovo pseudokonzervatívne hnutie.

Reči o účelovom kroku zo strany premiéra musia ísť stranou. Veď aj spolupráca KDH s progresívcami je len účelová politická nevyhnutnosť v zápase s Ficom, ktorý si želá jedna časť voličov strany a je aj súčasťou DNA hnutia. Ak by hnutie nemohlo robiť účelové dohody a malo sa správať „principiálne“, už dnes by muselo odpískať budúcu koaličnú spoluprácu v rámci súčasnej opozície.  

Mechanizmus Stroja

Liberálne a progresívne strany môžu byť pre KDH účelovým partnerom proti Smeru, možno s ním dokonca vstúpia do vlády. No nikdy pre nich nebudú spojencom. A na to musia kádeháci myslieť a nenechať sa progresívcami vykostiť a ohlodať.

Dokáže to však strana, ktorej donedávna predsedal Alojz Hlina a dodnes v jej vnútri nik nevie pomenovať, ako sa to prihodilo a koho to vlastne bola chyba?

Nie je to pritom len zabudnutá udalosť z minulosti, ale opakujúci sa princíp. Kandidátom na voľby do europarlamentu sa stal liberálny eurohujer Ivan Štefanec, ktorý takmer vo všetkých zásadných témach v Bruseli hlasoval proti KDH. Napriek odporu vedenia strany si vďaka podpore v regionálnych štruktúrach získal miestenku na eurokandidátke. Vedenie strany pol roka ignorovalo, ako si usilovný pavúčik pomaly vo vnútri strany realizuje uštrikovaný plán.

Hlina pritom nebol jediným poslancom SaS, ktorý istú dobu vystupoval v KDH. Svoju rolu zohrala aj Martina Bajo Holečková, ktorá tu „hosťovala“ a hnutie, podobne ako pri Štefancovi, nevidelo rastúci problém, až kým nevybuchol.

Zdá sa, že partizáni majú v KDH vlastnú tradíciu. Podstatná otázka teda znie, či hnutie nevedelo o skutočných názoroch Bajo Holečkovej a Františka Majerského, alebo si ich títo vyformovali až pod tlakom progresívnych „partnerov“. Ak by aj platila druhá odpoveď, stále je tu samostatný fenomén František Mikloško/Ivan Štefanec.

Nie je nič ľahšie, ako nasadiť "spolupracovníka" do jeho vlastného rybníka. Ak chce progresívny súper zistiť, ako sa to robí, stačí mu prečítať si Majerského status, v ktorom „osvetlil“, prečo hlasoval proti vlastnej strane. Výdatne „pomohlo“, že má vo svojom okolí dostatok ľudí, ktorí presne vedia, podľa ktorých progresívnych dezinfowebov sa majú orientovať v morálnych otázkach.

Ak chcú kresťanskí demokrati vstúpiť do koalície s proresívcami, mali by pozorne študovať mechanizmus Stroja, keďže mašinéria sa bude v takom prípade nielen pravidelne opakovať, ale dokonca stupňovať. Nátlak má svoje črty a stupne, ktoré je pri takýchto príležitostiach dobré odsledovať a svoju rolu tu zohrajú aj "konzervatívne" osobnosti, ktoré majú svoje meno aj v KDH.

Príkladom nech je nedávne vystúpenie Roberta Bezáka v agresívnej a propagandisticky ladenej relácii Richarda Dírera o „zneužívaní hodnôt na politický súboj“, v ktorej sa arcibiskup zachoval presne tak, ako sa očakávalo: zmena ústavy mu pripomenula „rasové zákony“.

Bezák bol profilovaný ako ten, kto sa angažuje „v boji za demokraciu“. Hoci už z agresívneho a tvrdo propagandistického Dírerovho úvodu muselo byť Bezákovi zrejmé, o čo v relácii pôjde (ak mu to nebolo jasné už predtým). Bezák ochotne plnil rolu, s ktorou ho tam zavolali. Dodal aj povinnú poznámku o Slovakštáte, naskočil tak na najlacnejšiu vlnu propagandy o údajne fašistickom mentálnom pozadí zmeny ústavy. Nepokryto komsomolský rozmer tejto relácie vrcholil, keď Bezák dostal otázku, prečo je slovenská cirkev tak pozadu.

Bezák si len vzdychol: „Neviem na to odpovedať,“ a spustil čosi o tom, ako západné spoločnosti pochopili oddelenie morálnych a civilných zásad a ako moderná cirkev na Západe pochopila, že „nemôže tlačiť do civilného priestoru všetky tie kresťanské morálne zásady“.  

Denník N zas používa Františka Mikloška ako hovorcu KDH a profiluje ho ako dobráka voči neborákom.

O to je dôležitejšie, aby poslanci KDH mali jasno v tom, ako funguje táto mašinéria, v ktorej sa starostlivo „vybraté“ kresťanské osobnosti postavia do šíku proti nim a nepodľahli jej.

Nepriateľ môže túto kartu použiť aj vo voľbách a KDH môže časť voličov odplašiť. Asi netreba dodávať, že by sa strana mohla opätovne ocitnúť mimo parlamentu, ak by prišla o štvrtinu podporovateľov.  

Ústavné zmeny sú dôležité nielen pri dvojpohlavnosti ľudských bytostí, ale aj ďalších témach, ktorých nositeľom je KDH. Napríklad zákaz moderného otroctva a kupovania detí, ktorému sa dnes vznešene hovorí surogátne materstvo.

Zápas KDH o svoju prirodzenú agendu vyjadrenú v novele ústavy a to, ako z neho strana vyjde, tak odpovie aj na otázku, či mierumilovná, pokojná a nehysterická sila má v súčasnej politickej dobe, ktorá nahráva extrémom, ešte priestor na existenciu.

A to je už vážna otázka, ktorá sa netýka len KDH, ale budúcnosti nás všetkých.