Český zbrojár: Prístup eurokomisie k zbrojeniu je úplne mimo

Napriek mnohým politickým deklaráciám o vyzbrojovaní eurokomisia neurobila nič preto, aby mohol obranný priemysel vyrábať, myslí si Jiří Hynek, výkonný riaditeľ a prezident Asociácie obranného a bezpečnostného priemyslu Českej republiky a vedúci českej delegácie pri NIAG, Poradnej skupiny NATO pre priemysel a otázky spolupráce s obranno-bezpečnostným priemyslom členských krajín.

Európa ťažbu väčšiny surovín, ktoré sú kľúčové pre obranný priemysel, odtiaľto vyhnala a päťbodový plán predsedníčky eurokomisie považuje za krok vedľa, keďže v tejto oblasti by Komisia vôbec nemala mať kompetencie.

Podobne aj program prísľubov nových vojenských výdavkov jednotlivých členských štátov, ktoré sú bez záruk, že drahé investície do navýšenia výrobných kapacít nezostanú o pár rokov bez dlhodobého pracovného využitia.

Hynek by privítal skôr strategickú spoluprácu na jasnej vízii postupného navyšovania obranných výdavkov, no prístup Európskej komisie na neho pôsobí tak, akoby im nešlo ani tak o posilnenie obranyschopnosti, ale skôr o odvrátenie sociálnych dôsledkov úpadku automobilového priemyslu, ktorý svojou politikou zavinila eurokomisia. 

Vy ste dlhodobo upozorňovali na stav, v ktorom Európa deklaruje podporu Ukrajine, ale svoje slabé vojenské kapacity nijako zásadne nezvýšila. Keď predsedníčka eurokomisie ohlásila nástroj na prezbrojenie vo veľkosti 800 miliárd eur, potešilo vás to alebo ste skeptický?

(Úsmev.) Ťažko by mohol hovoriť zástupca českého obranného priemyslu, že by nechcel, aby šlo viac peňazí do vyzbrojovania. Má to však mnoho „ale“. Predovšetkým sa takýmto spôsobom vyzbrojovanie neposilňuje. Tých 800 miliárd, ktoré ohlásila von der Leyenová, nie je nič iné, ako hovorí naša národná vláda, keď navrhuje porušiť rozpočtové pravidlá a vložiť do obranného priemyslu viac peňazí. To však nie je posilnenie vyzbrojovania. Postup je úplne mylný.

Aký by ste navrhovali?

Skôr by sa mala urobiť akási inventúra schopností jednotlivých národných armád. Z toho by malo vyplynúť, čo je potrebné dokúpiť, a k tomu by sa malo dopočítať, koľko peňazí je na to potrebných. Tu sa však povedalo, že „dáme 800 miliárd“, respektíve dáte si ich vy, národné štáty, samy aj prostredníctvom uvoľnených rozpočtových pravidiel a niečo si za to kúpte. Nezmysel.

Keď sa však budeme baviť s niekým z obranného priemyslu, odpovie vám, že nepotrebuje, aby šlo okamžite viac prostriedkov do vyzbrojovania. My potrebujeme dlhodobé kontrakty a postupné navyšovanie dopytu. Výrobné kapacity sa nedajú násobne zvýšiť. Nedávno som rokoval s holandským kolegom a on mi tiež potvrdil, že predstava Komisie, ako v priebehu dvoch rokov znásobíme výrobné kapacity, je mylná. To sa nedá. Z tohto pohľadu by bolo omnoho lepšie, ak by sa postupne uvoľňovali prostriedky a hlavne by sa obrannému priemyslu jednotlivých krajín EÚ poskytol nejaký strategický výhľad do budúcnosti, nielen prísľub „nasypeme tam peniaze a potom sa uvidí“. Možno to znamená, že neskôr do toho nedáme vôbec nič. Do takejto neistoty nikto nepôjde.  

Ursula von der Leyenová predstavila plán ako umožnenie poskytovania „okamžitej“ vojenskej podpory Ukrajine po tom, ako Spojené štáty svoju pomoc dočasne pozastavili. Ako si vysvetľujete ten pojem „okamžitá“?

(Úsmev.) Vôbec neviem, či von der Leyenová vôbec tuší, aké sú možnosti priemyslu jednotlivých členských krajín. Všetky, ktoré majú produkty, ktoré potrebuje ukrajinská armáda, ich dodávajú na Ukrajinu. Niekedy je síce problém s financovaním, ale predstava, že sa naraz vloží obrovská suma do vyzbrojovania, je mylná. Vy by ste ako investor vložili desiatky miliárd do posilnenia výrobných kapacít, ak by ste nemali dlhodobý výhľad dopytu? Pani von der Leyenová si neuvedomuje, že to, čo vyrába obranný priemysel, nie je klasický produkt, keď vyrobíte radar a na Staromestskom námestí v Prahe budete vykrikovať: „Kúpte si radar!“

Ide o produkty pre veľmi úzky okruh zákazníkov a bez dlhodobých kontraktov miliardové investície do navýšenia výroby neprídu.

Tento nápad ozrutných rozmerov z dielne eurokomisie prišiel veľmi náhle po tom, ako sa Donald Trump vo Washingtone poškriepil s ukrajinským prezidentom Zelenským, z čoho si lídri v Európe odvodili, že americký prezident opúšťa Európu a tá sa musí odrazu vojensky postarať sama o seba. Reakcia eurolídrov teda ani zďaleka nepripomínala dlhodobé strategické plánovanie, ale skôr to, čo psychológovia označujú pojmom panický atak. Bolo za tým aj niečo viac alebo sa to dá vysvetliť len takto psycho(pato)logicky?

Asi vždy je za tým niečo viac, dokonca aj to zdanlivé nedorozumenie medzi Trumpom a Zelenským pôsobí ako niečo iné, než sa javilo. Obaja sú profesionáli a takéto konflikty sa nedejú spontánne pred zrakmi kamier. Donald Trump realizuje politiku pre amerických voličov, ktorá je možno dobrá pre nich, ale trochu menej dobrá pre nás. Občania Európy ho však nevolili. Ja by som si skôr prial, aby naši politickí zástupcovia robili to, čo je dobré pre nás. Bohužiaľ k tomu nedochádza. Mám pocit, že diplomaticky a ekonomicky robíme pre iné krajiny viac ako pre našich vlastných občanov.

Európski lídri sa pokúsili uchopiť príležitosť. Iniciatíva na spoločné nákupy je toho dôkazom, chcú opustiť závislosť od Ameriky. Ja ako reprezentant českého obranného priemyslu dodávam, že by som si neprial, aby sme od americkej závislosti prešli k povedzme francúzskej alebo nemeckej závislosti. Máme vlastný priemysel, poďme robiť spoločné projekty, to je v poriadku, ale neprial by som si, aby naše prostriedky končili najmä v iných krajinách. A vtedy je jedno, či je to Amerika, Nemecko alebo Taliansko. Máme silný obranný priemysel a primárne by sme mali peniaze míňať u nás, a ak niečo nie sme schopní vyrobiť, vytvorme spoločný projekt so zahraničným partnerom – ideálne tak, aby sme v tom boli už vo fáze výskumu a vývoja.

Doteraz to v našom prostredí bolo skôr tak, že sa vybral nejaký hotový produkt v zahraničí a začalo sa rokovanie už len o tom, čo z komponentov toho produktu by sa mohlo vyrábať v Českej republike [v slovenskej realite často nedošlo ani k tomu, pozn. red.]. To nie je dobrá cesta, lepšie je ísť do spoločných projektov výskumu a vývoja. Dnes je ideálny čas.

Prečo si to myslíte?

Pre vojnu na Ukrajine. Nie všetko, o čom sme si doteraz mysleli, že je na vojnu vhodné, sa ukázalo ako správne. Skúsenosti z rusko-ukrajinskej vojny by sme mali využiť v náš prospech, teda investovať veľké prostriedky do výskumu a vývoja – pokojne medzinárodného, v ktorom by bolo zapojených viac krajín –, čím by sa vytvoril produkt vhodný do súčasnej vojny, a nie zastaraný produkt do vojen minulých.

Narážate na drony a „súmrak tankov“?

Osemdesiat percent všetkých vojenských úspechov, či už pri ničení živej, alebo neživej sily, sa dnes na Ukrajine pripisuje dronom, či už vzdušným, alebo pozemným systémom bez posádky. Ak by som si chcel zaobstarať nejakú ťažkú techniku, či už tanky, alebo bojové vozidlá pechoty, najprv ich musím zabezpečiť proti vzdušnému útoku. Vojna na Ukrajine ukazuje, že za tisíceurovú hodnotu dronu je možné zničiť tank v tisícnásobných hodnotách. Tam je priestor na výskum a vývoj.

Niekedy pri sledovaní našich politikov a médií mám pocit, že ich cieľom je, aby sme vyrábali rovnako veľa munície ako Rusi. To nikdy nebudeme. Náklady na výrobu v Európe sú u výrazne vyššie ako v Rusku, kde priemysel nemusí akceptovať naše náročné environmentálne podmienky. Putin sa žiadneho starostu nepýta, či súhlasí, ak mu za mestom vyrastie nová priemyselne náročná továreň.

V Európe preto musíme byť „chytrejší“. S nadsádzkou rád hovorievam, že nechajme Rusov vyrábať viac munície, ale my vyrábajme takú, ktorá trafí na prvú ranu. Tam musí byť naša výhoda, v rámci ktorej by sme aj s menším množstvom munície a ozbrojených systémov dokázali ubrániť územie vďaka technologickej prevahe. Musíme však do toho investovať. V niektorých technológiách nám ušla nielen Amerika, ale aj Čína. Bez masívnych investícií do výskumu a vývoja to nedoženieme.

Prístup Európskej komisie však pôsobí, akoby im nešlo ani tak o posilnenie obranyschopnosti, ale skôr o odvrátenie sociálneho konfliktu z úpadku automobilového priemyslu, ktorý svojou politikou zavinila eurokomisia.

Keď spomínate „kompetencie“ von der Leyenovej v oblasti obranného priemyslu, predsa len ide o bývalú nemeckú ministerku obrany...

... asi vnímate môj úsmev. Možno práve čas, keď ona bola ministerkou, nebol najlepším na posilnenie obranyschopnosti Nemecka. Bundeswehr sa z jej pôsobenia dodnes spamätáva.

Vzhľadom na ideologické trendy, ktoré v armáde zavádzala aj so svojou nástupníčkou, keď sa za najväčší úspech Bundeswehru považoval prvý transgenderový generál alebo sa tanky prerábali na inkluzívny priestor pre tehotné ženy, nemáte dnes obavy z toho, keď rovnaká osoba avizuje obrovské nové zdroje do obrany?

Ja by som bol skôr rád, keby eurokomisia plnila svoju rolu a do týchto vecí sa nemiešala – a to nie je len o súčasnej predsedníčke. Politické zadania v EÚ predsa dáva Rada EÚ. Eurokomisia, to sú len nikým nevolení úradníci, ktorí majú technicky plniť politické zadanie Rady EÚ. Lenže tá spolu s Európskym parlamentom nedokáže plniť svoju rolu. Vzniká tak niečo, čo reprezentoval sir Humphrey v britskom satirickom seriáli Jistě, pane premiére. Nevolení úradník ovládal volených politických zástupcov. Nemali by sme ich veľmi vidieť ani v médiách, úradníci majú v úzadí vykonávať svoju prácu, a nie predvádzať sa v médiách a hovoriť, čo všetko treba robiť.

Váš krajan Petr Drulák sa domnieva, že okrem ideologického fanatizmu, ktorý už asi musíme prijímať ako automatickú súčasť akejkoľvek agendy Bruselu, tu ide aj o pokus dobudovať EÚ ako federáciu. Euroelity, ktoré svojím fanatizmom strácajú voličskú podporu a čoraz menej ľudí ich berie vážne, skrátka rozpoznali vo vojne nový nástroj manipulácie, ako presvedčiť ľudí, že je treba dať do Bruselu čo najviac kompetencií, lebo inak sa cez Európu až po Atlantik preženie ruský medveď. To je Drulákova interpretácia. Myslíte si, že v tom môže byť aj takáto bruselská logika, že by chceli mať kontrolu nad geopolitikou európskych národov, ktorá patrí medzi posledné čriepky ich suverenity pred nedemokratickým Bruselom?

Som presvedčený, že každá inštitúcia, ktorá nezvláda svoju rolu, či už európska, alebo národná, si začne vymýšľať „nové výzvy“, ktorými svoje omyly zatieni. Kroky k zelenej politike zničili európsky priemysel, pustili sme sa do elektroáut, pri ktorých nás predbehla Čína, zdevastovali sme to, v čom sme boli dobrí.

Bolo potrebné vymyslieť nový problém, aby nebolo vidieť to, čo sme urobili zle. Pripomína mi to uznesenia XIV. zjazdu KSČ. Ako pamätník nedokážem nevidieť tieto paralely, už samotný názov Komisia mi pripomína niekdajších ľudových komisárov boľševizmu.

Aj keby sme si však povedali, že minulé chyby sú za nami, nech to vezme čert - len začnime, prosím, robiť veci správne. Faktom je, že európske krajiny ignorovali vlastnú bezpečnosť. A to aj tú vnútornú, neregulovaný príliv migrantov sa nám ešte "setsakramentsky" vypomstí. Začnime však veci robiť správne.

Čo máte na mysli v prípade vonkajšej bezpečnosti?

Definujme si, aké schopnosti chceme dosiahnuť na základe vojny na Ukrajine, a vytvorme plán, ako ich dosiahnuť, pričom postupne uvoľňujme prostriedky a nezanedbávajme investície do výskumu a vývoja. Nerobme to huráštýlom eurokomisie, že tam dnes nasypeme stovky miliárd, no počas ďalších rokov vlastne ani nevieme, čo chceme robiť. To fakt nie je stratégia.

Oni však tvrdia, že to je treba teraz rýchlo a hneď, lebo ten ruský medveď čochvíľa bude v Európe...

Ale čo robili počas tých troch rokov, čo trvá táto vojna? Nula.

Z ich pohľadu a v ich svete však urobili veľa, napríklad nespočítateľne veľakrát rétoricky opakovali, ako budú podporovať Ukrajinu natoľko, ako to len bude potrebné...

Pravdaže, jedna vec sú deklarácie a druhá vec sú reálne kroky. Dnes mi tu pseudominister obrany alebo pseudominister zahraničných vecí EÚ hovorí, aby náš obranný priemysel viac vyrábal. Hľadel som na neho a vravím: „Čo asi tak ten obranný priemysel robí?!“ Veď on to má ako zaujímavú obchodnú príležitosť. Ak jeho produkt chce niekto kúpiť, tak on ho vyrobí. Na to predsa nepotrebuje žiadne politické výkriky. Ja sa však pýtam: čo urobili napríklad preto, aby sa mohla postaviť nová „munička“ v Európe? Ako zjednodušili prísne enviropredpisy, ktoré to takmer zakazujú? Veď tam sa bude pracovať s trhavinami, tritolom (trinitrotoluén), a to znamená, že desať rokov budem len vybavovať papiere. Politické pokriky nikoho nezaujímajú, ale s tým podstatným súdruhovia na ústrednom výbore neurobili vôbec nič.

Ak sa Európa dnes vraj snaží dohnať závislosť od cúvajúcej Ameriky, od ktorej sme predtým boli závislí desaťročia, je vôbec možné dohnať to v nejakom bližšom časovom horizonte?  

Všetci sme na to mali dostatok času. Spoliehať sa, že strýčko Sam vždy všetko zariadi, bol vždy nezmysel. Zákony každej krajiny v Európe hovoria jasne, že primárnym záujmom štátu je obrana a bezpečnosť vlastných obyvateľov. Možnosť spoľahnúť sa na nejakého silnejšieho zahraničného partnera je predsa bonus, to nie je stratégia. Európske krajiny to ignorovali a dnes nemôžeme vyčítať Amerike, že robí svoju vlastnú politiku. Dvadsať rokov sa pritom vie o tom, že ich primárna zahraničná politika bude smerovať do Ázie a do súťaženia s Čínou. V duchu sme sa iba modlili, že to tak nebude, ale pritom všetci vedeli, že to tak bude.  

Ak by sme však chceli USA v Európe nahradiť, o ktoré sektory ide? Môže ísť napríklad o letectvo...

Ja si nemyslím, že letectvo je nenahraditeľné. Som dokonca presvedčený, že letectvo do budúcnosti ani nebude mať posádku vo vnútri lietadla. Najväčší limit stíhačky je človek, ktorý v nej sedí. Bez neho v kokpite budeme vyvíjať menšie stroje, lepšie manévrovateľné, s menším limitom preťaženia, s lepšou nosnosťou zbraňových systémov a v prípade, že bude zničený, nemusíte sa starať o záchranu pilota, pretože ten sedí niekde na zemi v úkryte. Aj to jedna z oblastí technologického vývoja.

Pokročiť by sme mohli aj v oblasti protivzdušnej obrany a v otázke kozmu. Vojna sa bude postupne presúvať do kozmu a do kyberpriestoru. Už po sebe nebudú strieľať v zákopoch delostrelecké granáty, ale väčší dôraz bude kladený na likvidáciu infraštruktúr pomocou blackoutov či paralyzovaním nemocničných systémov. Ak ľudia nebudú ochotní znášať takéto náklady vojny, vojna sa v tej chvíli končí. 

Znižovanie stavov obranného priemyslu u nás však súvisí, ako ste už naznačili, aj s prísnou „klimatickou“ agendou, v rámci ktorej zbrojárska výroba a ťažký priemysel všeobecne sú považované v dokumentoch EÚ za čosi ako pre ľudstvo nepriateľský tolkienovský dymiaci komín. Pozorujete, že by pri všetkých politických deklaráciách o nutnej potrebe novej masovej vojnovej výroby dochádzalo k zmene tohto prístupu?

Už je to takmer dva roky, odkedy vyšla správa Európskej komisie, ktorá konštatovala, že veľkú závislosť z hľadiska základných surovín, ktoré sú kľúčové pre fungovanie európskeho priemyslu, je treba znížiť. Bolo vytypovaných asi 30 krajín, ktoré sú kľúčové. Z tej analýzy vyplynulo, že viac ako 90 percent surovín sa dováža, a to najmä z Číny. Viac ako 60 percent sa necháva spracovať mimo Európy, keďže sme odtiaľto vyhnali spracovateľský priemysel. Samozrejme, do Ázie a Číny.

V správe sa konštatuje že na otvorenie nového náleziska surovín v Európe je potrebných desať rokov, hoci neviem, že by sa nejaké v nedávnom čase vôbec otvorilo. Vraj je to treba skrátiť. Super plán. Ale naozaj nevidím alebo neviem, že by sa v prospech veci za ten čas vôbec niečo urobilo. Nemyslím si, že to je moja chyba, ak to neviem, pretože eurokomisári sa tým stopercentne pochvália, keďže oni sa niekedy chvália aj tým, čo neurobili.

Závislosť je veľká, vyhnali sme spracovateľský priemysel, chemický priemysel a podobne. Pre investora je neskutočne ťažké splniť všetky podmienky. Tak to radšej vybuduje v Ázii. Čo sa však stane, ak príde nejaká kríza? Keď preprava prestala fungovať v čase covidu, bude to v období vojny lepšie?

Ak však Európa väčšinu surovín dováža z nestabilných krajín, môžeme hovoriť o nezávislosti pri výrobe munície a zbraňových systémov, ak by sme si ich síce vyrábali u nás, ale suroviny by sme dovážali z Číny či dokonca z Ruska?

Eurokomisári by sa mali snažiť, aby závislosť bola minimálna, hoci bez dovozu to úplne nebude nikdy, to nejde. V takom prípade to musíme aspoň diverzifikovať, aby sme neboli závislí od jednej krajiny. Bez banánu z Afriky sa hádam počas vojny zaobídeme, ale bez tritolu do delostreleckého granátu to nepôjde. Jediná európska fabrika na tritol je v Poľsku, jedna sa buduje vo Fínsku. To je žalostne málo.

Popri význame dronov, o ktorom sme hovorili, sa však uvádza, že 80 percent obetí vojny spôsobilo delostrelectvo. Dá sa s Ruskom viesť opotrebovávacia vojna bez toho, aby sme mali vlastné zdroje pušného prachu?

Neviem si predstaviť vojnu bez toho. Nakoniec aj ten dron musí niesť nejakú trhavinu.