Kajúcnici zrazu priznávajú nátlak a popierajú vlastné dohody

Minister spravodlivosti Boris Susko (Smer-SD) podal dovolanie v prípade odsúdeného právnika a podnikateľa Zoroslava Kollára.

Ministerstvo upozornilo, že skutková veta jedného z činov v Kollárovej dohode o vine a treste údajne neobsahuje všetky znaky skutkovej podstaty podľa Trestného zákona, hoci súd dohodu schválil. Ministerstvo ďalej tvrdí, že táto nepresnosť spôsobuje, že dohoda o vine „vyznieva nespravodlivo“, čo je oprávneným dôvodom na dovolanie.

Jednoducho povedané – podľa ministerstva spravodlivosti bol Kollár odsúdený na základe skutku, ktorý tak, ako je opísaný, nie je trestným činom. Dohoda totiž neobsahuje všetky zákonom vyžadované náležitosti skutku.

Podľa hovorkyne ministerstva Alexandry Szakálovej sú dôvody dovolania čisto právne, no otvorenie celého procesu nanovo môže mať závažné dôsledky pre celý právny systém.

Dohoda o vine a treste zabezpečila mimoriadne nízky trest

Zoroslav Kollár bol odsúdený na základe dohody o vine a treste za podplácanie a nepriamu korupciu na peňažný trest 70 000 eur a v prípade nezaplatenia na náhradný 14-mesačný trest odňatia slobody. Tento trest už odsúdený Kollár uhradil.

Prečin podplácania sa týkal skutku, pri ktorom mal Kollár v auguste 2020 prostredníctvom Ľudovíta Makóa poskytnúť vtedajšiemu vedeniu Slovenskej informačnej služby (SIS) úplatok vo výške 40 000 eur za to, aby nebol sledovaný.

Nepriama korupcia sa týkala zabezpečovania krytia ilegálnej výroby. V tejto veci mal Kollár napokon sľúbenú odmenu odmietnuť. Práve tejto časti skutku sa týka dovolanie podané ministrom Borisom Suskom.

Dohodu o vine a treste schválil v máji 2022 Špecializovaný trestný súd. Bola výsledkom konsenzu medzi Kollárom a Úradom špeciálnej prokuratúry a súd ju považoval za primeranú a spravodlivú.

Kollárovi pôvodne hrozil až 15-ročný trest

Kollár bol pôvodne obvinený z korupcie a zasahovania do nezávislosti súdu v rámci akcie Víchrica, za čo bol väzobne stíhaný a hrozil mu trest odňatia slobody až do osem rokov.

K tomuto obvineniu pribudlo po siedmich mesiacoch aj obvinenie z podplácania, neskôr aj z prijímania úplatkov. To bolo dôvodom na jeho ďalšie väzobné stíhanie. Za tieto skutky mu hrozil trest odňatia slobody v trvaní desať až pätnásť rokov. Vo väzbe napokon strávil celkovo 16 mesiacov.

Napriek hroziacim vysokým trestom dosiahol Kollár v rámci dohody o vine a treste mimoriadne mierny trest v podobe peňažnej sankcie. Odsúdený v tom čase vyhlásil, že nie je kajúcnik, nikoho neudal a iba popísal skutky tak, ako sa stali. Jeho výpoveď však prispela k trestnému stíhaniu bývalého riaditeľa SIS Vladimíra Pčolinského, ktorý bol v tejto veci neprávoplatne oslobodený spod obžaloby.

Ani v tomto prípade sa teda neuplatnilo tvrdé postihovanie korupcie, ako ho prezentovala vtedajšia vládna garnitúra. Spolupracujúci svedok si dokázal dohodnúť s prokurátorom ÚŠP namiesto dlhoročného väzenia iba akési „napomenutie“.

Dôležitosť rozhodnutia pri dovolaní

O podanom dovolaní bude rozhodovať Najvyšší súd SR. Ten posúdi, či je dovolanie dôvodné. Ak nie, dohoda o vine a treste zostane v platnosti.

V prípade, ak Najvyšší súd SR zistí, že skutková veta je právne nedostatočná, ako to tvrdí ministerstvo spravodlivosti, má niekoľko možností.

Ak je napadnuté rozhodnutie nesprávne len v tom, že niektorý výrok v ňom chýba alebo je neúplný, môže dovolací súd prikázať ŠTS, aby o chýbajúcom výroku rozhodol a doplnil ho.

V prípade, ak Najvyšší súd SR zruší dohodu o vine pre dôvody, aké prezentuje samotné ministerstvo spravodlivosti, môže dospieť aj k záveru, že schválením dohody o vine a treste bol porušený zákon, a zruší dané rozhodnutie alebo jeho časť, prípadne aj chybné konanie, ktoré mu predchádzalo.

Ak však súd zruší čo i len časť výroku o vine, podľa zákona zruší vždy aj celý výrok o treste a ďalšie s ním súvisiace výroky. To znamená, že dohoda padne a vo veci sa bude musieť konať nanovo.

A práve tento bod je problematický.

Zoroslav Kollár dnes hovorí o nátlaku a vydieraní

Zoroslav Kollár totiž dnes tvrdí, že k poskytnutiu úplatku za zastavenie sledovania SIS, ku ktorému sa priznal a bol zaň odsúdený, v skutočnosti nedošlo. Podľa neho išlo o vydieranie, ktorému bol vystavený, a v tomto smere podal aj trestné oznámenie – tvrdí, že sa cíti byť poškodeným.

Kollár vysvetľuje, že „ho Makó vlastne dotlačil k tomu, aby mu poskytol peňažné prostriedky, aby SIS ukončila sledovanie“. Polícii vtedy vydieranie neoznámil, lebo by sa mu podľa vlastných slov „vysmiali“. Tvrdí, že hoci nič neurobil a bol vydieraný, k skutku sa priznal a prijal trest, lebo bol k tomu donútený „určitými osobami“.

Pokiaľ ide o podané dovolanie, Kollár verí, že bude úspešné „a príde k zrušeniu dohody a obidve kauzy sa dostanú do štádia prípravného konania. Tak sa mi podarí dosiahnuť spravodlivosť a vysvetliť nielen verejnosti, ale aj odbornej obci, ako to naozaj bolo“.

Právoplatne odsúdený Zoroslav Kollár sa teda spolieha, že dovolanie mu otvorí cestu k novým konaniam, v ktorých bude oslobodený. Tvrdí, že k pôvodnej dohode bol dotlačený a k odovzdaniu peňazí ho mal donútiť Makó.

To sú však diametrálne odlišné verzie od tých, ku ktorým sa sám predtým priznal.

Opäť treba mať na pamäti, že za svoje priznanie a spoluprácu s OČTK dosiahol mimoriadne zníženie trestu, no dnes chce byť nevinný. Kollárove tvrdenia o tom, že bol vlastne vydieraný a nemohol v tejto veci dosiahnuť spravodlivosť, nesedia.

Počas procesu uzatvárania dohody mal Kollár možnosti vypovedať

V celom procese uzatvárania dohody o vine a treste mal dostatok príležitostí hovoriť o nátlaku či vydieraní.

Dohoda o vine a treste je osobitný inštitút trestného práva, ktorého cieľom je rýchle a efektívne ukončenie trestného konania, ak sa obvinený prizná k spáchaniu skutku a súhlasí s navrhovaným trestom.

Na jej začiatku stojí návrh dohody a jej prerokovanie medzi prokurátorom, obhajcom a obvineným. Po vzájomnej dohode o skutku, právnej kvalifikácii a treste sa dohoda písomne vyhotoví a podpíše.

Počas tohto procesu mohol Kollár kedykoľvek informovať o akomkoľvek nátlaku či vydieraní zo strany Makóa či iných osôb.

Po tom, čo sa orgány činné v trestnom konaní s obvineným dohodnú na konkrétnych podmienkach, musí byť dohoda schválená súdom. Pri schvaľovaní sa súd pýta obvineného sériu špecifických otázok, na ktoré musí odpovedať „áno“ – inak dohoda nemôže byť schválená.

Medzi tieto otázky súdu patrí aj to, či obvinený rozumel významu priznania, či bola dohoda uzavretá dobrovoľne a bez nátlaku. Aj v tomto bode mohol Kollár kedykoľvek vyhlásiť, že bol k dohode donútený tak, ako to opisuje dnes. Ani tu to však neurobil.

Obvinený má možnosť neprijať ponuku na dohodu, navrhovať zmenu znenia skutku, namietať výšku alebo druh trestu či ustúpiť od dohody kedykoľvek pred jej schválením súdom. Počas verejného zasadnutia pred súdom môže namietať nezrovnalosti alebo skutočnosť, že skutková veta neobsahuje všetky znaky trestného činu.

Zoroslav Kollár dobrovoľne dohodu podpísal ako právne vzdelaná osoba za účasti svojho advokáta a pred súdom urobil potrebné vyhlásenia. Nič nenamietal.

Súd následne ešte skúma, či skutková veta a právna kvalifikácia zodpovedajú zákonu a či navrhovaný trest nie je zjavne neprimeraný.

Ak celý proces prebehne v súlade so zákonom, súd dohodu schváli a tá má povahu právoplatného rozsudku, voči ktorému nie je prípustné odvolanie.

Na vydieranie si spomenul až po rokoch

Zoroslav Kollár si na údajnú nespravodlivosť spomenul až po troch rokoch potom, ako bola jeho dohoda o vine a treste schválená súdom. Dovtedy sa o ničom podobnom nezmienil a ani nepodal dovolanie hneď nato, ako sa jeho mimoriadne mierny trest stal právoplatným.

Je preto mimoriadne zarážajúce, že niekto počas celého obdobia a množstva príležitostí vypovedať, „ako to naozaj bolo“, mlčal a ozve sa až po rokoch.

Nový opis udalostí odsúdeného Zoroslava Kollára je preto problematický nielen z hľadiska jeho vierohodnosti, ale aj z hľadiska toho, čo to vlastne znamená pre prípadné nové konanie v jeho trestnej veci alebo v iných trestných veciach.

V tomto prípade zrejme neplatí ani známe „ľudové“ porekadlo bývalého špeciálneho prokurátora Daniela Lipšica, že „kajúcnik nemá dôvod klamať, lebo by si tým iba priťažil“. Buď klame Kollár dnes, alebo klamal v minulosti, keď chcel dosiahnuť priaznivejšie podmienky pri svojom trestnom stíhaní.

Pčolinského stíhanie mohlo byť nezákonné už od počiatku

Netreba zabúdať, že to bol práve Kollár a jeho svedectvo, ktoré stálo za obvinením riaditeľa SIS Pčolinského.

Zrazu Kollár tvrdí, že si to celé vymyslel. To znamená, že trestné stíhanie Pčolinského bolo od začiatku nezákonné, pretože stálo na krivej výpovedi Kollára. A Kollár podľa vlastných slov vedel už vtedy, že úplatok neponúkal, ale že bol podľa neho vydieraný Makóom.

Ak by Najvyšší súd vyhovel dovolaniu a zrušil celú dohodu o vine a treste, znamenalo by to neuveriteľný precedens v tom, ako spoločnosť nazerá na kajúcnikov a ich vierohodnosť – prichytia ich pri kriminálnej činnosti, uzavrú dohodu o vine a treste výmenou za výpoveď, často aj krivú, voči iným, len aby sa následne – keď už sú „v suchu“ – pokúsili zvrátiť právoplatné rozsudky s tvrdením, že sú vlastne obeťami.

Celkové dopady takéhoto rozhodnutia nedokázala predpovedať ani štátna tajomníčka ministerstva spravodlivosti Katarína Roskoványi.

Priznala, že rozhodnutie Najvyššieho súdu môže mať nedozerné následky pre všetky konania, v ktorých vystupujú kajúcnici a usvedčujú iných. Samotné procesy, ako napríklad dokazovanie v kontexte už vykonaných dôkazov (napríklad výsluchy svedkov), by znamenali extrémne výhody pre obvinených.

Okrem následného chaosu v trestných konaniach by samotný inštitút dohody o vine a treste predstavoval úplne zbytočný prvok v trestnom procese.

Načo uzatvárať dohody a stavať na pravdivosti priznaní kajúcnikov, keď sami kajúcnici svoje výpovede následne môžu elegantne spochybniť na Najvyššom súde SR?

Dohoda o vine a treste má viacero procesných štádií, ktoré majú predchádzať tomu, aby kajúcnik klamal alebo sa priznal pod nátlakom. Aj samotný súd tieto skutočnosti skúma pri schvaľovaní dohody.

Zrazu sa ukazuje, že nič z týchto právnych záruk neplatí.

Alebo možno systém využívania kajúcnikov nie je taký geniálny a presvedčivý, ako sa to verejnosti snaží predkladať istá časť orgánov činných v trestnom konaní a súdov.

Kajúcnici majú dôvod klamať a dokonca aj taktizovať. Mali by za to však byť potrestaní, a nie odmeňovaní.