Petr Drulák

Útok naoko?

Samotný útok potom prezentoval ako natoľko zničujúci, že Irán už žiadny jadrový program nemá. To je veľmi prehnané. Aj keby došlo k zničeniu zariadenia na troch miestach, na ktoré cielili americké údery, Iránu zostáva know-how a zariadenia na iných miestach.

Niektorí analytici zároveň upozorňujú, že Irán tieto útoky očakával a mal čas zariadenie aj zásoby obohateného uránu presunúť. O škodách sa vedú špekulácie, mali sa odohrať desiatky metrov pod zemou a ich skutočný rozsah poznajú len Iránci.

Irán dal svojou odpoveďou najavo, že nemá záujem o eskaláciu. Vykonal obmedzený útok na americkú základňu v Katare po tom, ako Američanov o cieli informoval. Išlo o úder naoko, ktorý Trumpovi umožnil celú vec uzavrieť a obe strany dotlačiť do prímeria.

Aj americký úder však mohol byť naoko, na vopred známe ciele a pravdepodobne bez obetí. Možno to bolo celé divadlo, ktorým Trump vďaka racionálnej reakcii Iránu odvrátil tlak na vojnu zo strany Izraela a amerických sionistov.

Posilnenie iránskej motivácie pre jadrové zbrane

Iránsky civilný jadrový program bude pokračovať a motivácia pre vojenský program bude po izraelských a amerických útokoch silnejšia ako doteraz. A režim? Izraelské útoky a propaganda o zmene režimu, ktorej mediálnym vlajkonosičom sa stal potomok nenávideného šacha, ho rozhodne neoslabili. Skôr naopak. Po izraelských útokoch sa na stranu režimu sa pridali aj Iránci, ktorí medzi podporovateľov ajatolláhov nepatria.

Je zvláštne, že po všetkých katastrofách amerických a európskych pokusov o násilnú zmenu režimu v moslimských štátoch (Irak, Afganistan, Líbya, Sýria) sa ešte niekto vôbec odvažuje takú politiku obhajovať či dokonca navrhovať. Že by si Peržania nechali Američanov a Židov predpisovať, kto a ako im bude vládnuť?

Navyše režim preukázal, že sa vie brániť. Na jednej strane utrpel materiálne, ľudské aj reputačné škody. Nielenže izraelské rakety zabili viac než šesťsto ľudí, okolo päťtisíc zranili a poškodili množstvo vojenských i civilných cieľov, ale izraelskí spravodajcovia zároveň dokázali cielene zlikvidovať desiatky činiteľov z ozbrojených zložiek a jadrového výskumu. Izrael Iránu opäť ukázal svoju spravodajskú prevahu.

Izrael ako neúspešný agresor

Na druhej strane Iránci spôsobili citeľné škody židovskému štátu, ktorý sa pýši technologickou vyspelosťou svojich zbraní a protivzdušnej obrany. Po iránskych útokoch zostalo 28 mŕtvych, tritisíc zranených, deväťtisíc ľudí bez domova a vznikli významné škody na dopravnej a energetickej infraštruktúre najmä v prístave Haifa. Väčšina obetí na oboch stranách sú civilisti.

Izraelčania, ktorých vláda túto deštrukciu spustila, sa asi nepýtajú, či konali v súlade s právom, odpoveď je jasné nie, ale iste sa pýtajú, či to stálo za to. Aj tu je odpoveď jasné nie. Premiér Netanjahu sa usiloval o zavlečenie USA do vojny s Iránom, ktorá by ho zbavila strategického rivala a samotný Irán nepravdepodobne uvrhla do chaosu.

Keď neuspel, musí po Trumpovi opakovať, ako bol zničený iránsky jadrový program, čomu sám nemôže veriť - tým menej jeho spravodajské služby. Bez tohto klamstva by však pred obeťami a ich príbuznými stál s prázdnymi rukami. Pred medzinárodným spoločenstvom získava jeho krajina povesť neúspešného agresora, čo je najhoršia možná kombinácia.

A Trump? Ak skutočne ďalší vývoj potvrdí, že izraelsko-iránska vojna nepresiahla dvanásť dní, bude sa môcť opäť vyhlasovať za mierotvorcu. Potom ho čaká Ukrajina. Zelenskému dáva opakovane najavo, že s jeho podporou nemôže počítať - naposledy na samite NATO v Haagu. S Putinom hľadá dohodu. Dobré východisko.