O atentáte na Heydricha stále nevieme všetko

Málokedy čítame takú mikroskopickú rekonštrukciu historickej udalosti. Monografii Atentát na Heydricha a následný teror proti Čechom predchádzali štyri zväzky dokumentov toho istého autora, z ktorých mnohé boli publikované po prvý raz, vrátane Pannwitzovej internej správy do Berlína, výsluchových protokolov niekoľkých zatknutých parašutistov a mnohých odbojárov a množstva správ gestapa a Sicherheitsdienstu.

Aj dnešného čitateľa, ktorý sa možno nijako zvlášť nezaujíma o druhú svetovú vojnu alebo odboj, isto zaujme podrobné opísanie akcie proti Heydrichovi 27. mája 1942 a následného teroru či nemeckej propagandy a psychologickej ofenzívy, ktorej bol český národ vystavený tri týždne po atentáte. Najmä v poslednom bode je to nadčasová kniha.

Prečo nás heydrichiáda, atentát a dva stanné zákony stále tak fascinujú?

Dobre to vystihol vedec a historik Jaroslav Čvančara: pre český národ to nebude obdobie morálneho vzostupu. A žiadnemu odbojovému hnutiu v okupovaných krajinách Európy sa nepodarilo zlikvidovať takého vysokého pohlavára, akým bol Heydrich. Bol nielen zastupujúcim ríšskym protektorom, ale predovšetkým šéfom Hlavného úradu ríšskej bezpečnosti, takže v represívnom aparáte bol nad ním len Himmler a nad Himmlerom, samozrejme, len Hitler.

Keď ste knihu začínali, ako vám vôbec napadlo, že by sa o takej známej udalosti dali ešte objaviť nové pramene?

Historik Zdeněk Jelínek mi to raz dávno, ešte v osemdesiatych rokoch, pri pive povedal: Dnes už budú ľudia pri atentáte skúmať, aké mal Gabčík krátke nohavice. Archívnym výskumom heydrichiády sa zaoberám od polovice 90. rokov. Keďže prístup k dokumentom z okupácie pred prevratom bol veľmi obmedzený, správne som predpokladal, že poznáme len fragmenty – čo potom archívny výskum potvrdil. Vďaka vynikajúcim historikom, ktorí publikovali o druhom stannom práve alebo o výsadkároch – Zdeňkovi Jelínkovi alebo Oldřichovi Sládkovi a po prevrate Jaroslavovi Čvančarovi, Jiřím Šolcovi a ďalších – sme poznali akýsi základný rámec. Ale za komunizmu sa títo dobre informovaní historici ani pri najlepšej vôli k týmto dokumentom nedostali. Obdivujem ich, že sa aj tak trafili do rámca. Zaujímavé je, že napriek ich práci, napriek tomu, že kľúčové dokumenty o týchto udalostiach boli publikované v mojich štyroch zväzkoch, nové filmy a vôbec mediálny diskurz zostávajú v koridore, ktorý pred šesťdesiatimi rokmi vymedzil Jiří Sequens svojím filmom Atentát. A napríklad film Seana Ellisa Anthropoid nemá nič spoločné s historickou skutočnosťou, okrem toho, že operácia Anthropoid sa reálne uskutočnila v roku 1942 a že Heydrich bol jej cieľom.

Čo konkrétne sa dnes vďaka vašej práci alebo práci vašich kolegov definitívne vyvrátilo z tradičných predstáv?

Detaily aj podstatné veci. Príklad detailu: nie je pravda, že počas útoku na Heydricha iný parašutista, Josef Valčík, signalizoval Gabčíkovi a Kubišovi zrkadielkom; to je jednoducho nezmysel. A z tých podstatných vecí sa verejnosť málo dozvedela o zásadnom význame spolupracovníkov v domácom odboji. Mimochodom, sokolský odboj nespočíval len v poskytovaní pomoci pri likvidácii Heydricha; činnosť sokolského odboja je dodnes málo preskúmaná.

Spomedzi podporovateľov Anthropoidu sú, myslím, dobre známi Moravcovci, Jan Zelenka-Hajský…

To určite, ale zapojených bolo oveľa viac ľudí, bez ktorých by sa atentát nepodaril: Fafkovci, Novákovci, Svatošovci, Oktábcovci, Khodlovci a desiatky ďalších rodín. Kľúčová úloha pravoslávnej cirkvi zostáva nedocenená. Hoci o nej vyšla vynikajúca monografia historika Martina Jindru. V Sequensovom filme boli pravoslávni kňazi na úrovni komparzistov. Podrobne opisujem všetky nástrahy a prekážky, ktoré musel Anthropoid prekonať, aby sa dostal na 1,5 metra od Heydricha a Josef Gabčík naňho mohol namieriť samopal. Ešte pred atentátom existoval v Protektoráte veľmi prepracovaný systém policajného pátrania. Vydávali sa nové doklady – kennkarty – a perlustrovali sa tzv. cudzie osoby, teda ľudia od určitého veku, ktorí boli v mieste bydliska noví. Nemci vykonávali celý rad opatrení proti tzv. agentom-parašutistom. Gestapo v Protektoráte situáciu rozhodne nepodceňovalo a v polovici mája vyzvalo Heydricha, aby súhlasil s posilnením svojej osobnej bezpečnosti.

Sú mýty aj okolo odboja?

Napríklad existuje fáma, že odboj nechcel spáchať atentát na Heydricha, čo už vyvrátil kolega Čvančara. Vo svojej knihe mám o tom samostatnú kapitolu. Domáci odboj atentát chcel, proti jeho vôli by sa to jednoducho nepodarilo. Pokiaľ viem, proti boli len docent Vladimír Krajina, Arnošt Heidrich a Ladislav Vaněk, spolupracovník gestapa od septembra 1942.

Koľko ľudí vedelo o atentáte na Heydricha vopred?

Po príchode do Protektorátu sa Gabčík a Kubiš snažili dodržiavať pravidlá konšpirácie a zveriť sa so svojou úlohou čo najmenšiemu počtu ľudí. Keďže však potrebovali spoluprácu, nemohli sa s domácimi spolupracovníkmi donekonečna hrať na slepú babu. Z toho, čo vypátralo gestapo a čo po vojne vypovedal Emanuel Filípek, jediný preživší z úzkeho okruhu spolupracovníkov Anthropoidu, odhadujem, že ich bolo osemnásť. Niektorým zasväteným bol cieľ akcie odhalený doslova niekoľko dní pred atentátom. Filípek po vojne vypovedal, že Zelenka-Hajský už na jeseň 1941, keď Nemci v rámci sokolskej akcie zatýkali stovky sokolských funkcionárov a poslali ich na smrť do Osvienčimu a Mauthausenu bez ohľadu na to, či boli v odboji, vyslovil názor, že by bolo dobre Heydricha zlikvidovať. Dosvedčili to aj sestry kňaza Petreka, že keď ich navštívil krátko pred atentátom a hovorilo sa o tom, že by bolo dobre zlikvidovať K. H. Franka, že Vladimír Petřek poznamenal: Viem o niekom vhodnejšom.

A čo nevie zainteresovaná verejnosť o druhom stannom práve?

Opäť – je toho viac. Dodnes nie je dostatočne známe masívne nasadenie polície, ktoré Nemci spustili hneď po atentáte. Už dva dni po atentáte boli v Protektoráte rozsiahle posily z Bavorska, Saska a Rakúska. Uskutočnili veľkú pátraciu akciu, takže postupne prehľadali celé územie Protektorátu vrátane polí, lúk a lesov. Dokonca si vynútili účasť lesných robotníkov, zamestnancov lesnej správy… Veľká pátracia akcia sa skončila až 20. júna a záverečná správa obsahovala, že postupne bolo prečesaných všetkých päťtisíc miest a obcí. Razia vyzerala tak, že nemecká polícia prišla na autách, vyzbrojená ako ľahká pechota samopalmi a dlhými zbraňami, obkľúčila dedinu a prehľadávala dom po dome. Nemci sa snažili vzbudiť dojem všadeprítomnosti. Pravdou je, že pátracia akcia priniesla ovocie v podobe nálezu zbraní, obilia, ale aj zlata či striebra, ale samozrejme, aj inak. Mnoho ľudí, ktorých hľadalo gestapo zatkli a často, aby neohrozili svoje skrývajúce sa rodiny, sami vyšli z úkrytu a Nemci ich chytali v otvorenej krajine.

V skratke som sa pokúsil vykresliť plastický obraz toho, čo sa dialo v Protektoráte do 3. júla, keď sa formálne skončilo stanné právo, ale v niektorých ohľadoch ide výklad ďalej, vrátane masového zatýkania príbuzných zahraničných vojakov – asi 2 700 osôb – a všeobecne Čechov žijúcich v nepriateľskej cudzine. Niektorých ľudí poslali do vyhladzovacích táborov, napríklad rodinu prezidenta Beneša. Exilovému ministrovi Nečasovi vyhladili celú rodinu. Zaoberám sa detailne popravou 294 kolaborantov v Mauthausene. Opisujem činnosť stanných súdov a tu sa objavujú zaujímavé súvislosti: kto sa stával obeťou popráv. Teror nepostihol len odboj, ľudí, ktorí sa aktívne zapojili do odboja, ale aj tzv. deštruktívnych intelektuálov, ľudí, proti ktorým neexistovali dôkazy o zapojení do odbojovej činnosti, ale boli vyhodnotení ako nepriateľskí voči Ríši. Väčšina vysokých úradníkov ministerstva poľnohospodárstva bola takto zastrelená za pasívnu rezistentnosť. Takto zahynula senátorka Františka Plamínková, rôzni stredoškolskí a vysokoškolskí učitelia, profesor Maxa, brat Vladimíra Krajinu Emanuel a ďalší.

Pre mňa bola najnovšia a najzaujímavejšia vaša analýza obrovskej psychologickej kampane proti českému národu v čase, keď Nemci nemali ešte ani stopu. Prekvapili ma moderné črty tejto kampane.

Bola veľmi moderná a tu môžem s čistým svedomím povedať, že som asi prvý, kto ju naozaj tak dôkladne zmapoval. Dramaturgiu navrhol vedúci oddelenia kultúrnej politiky na Úrade ríšskeho protektora, sturmbannführer Martin Wolf, vyštudovaný historik a jazykovedec. Medzi jeho spolupracovníkmi boli väčšinou sudetskí Nemci a, samozrejme, protektorátny minister Emanuel Moravec. Najskôr, hneď po atentáte, odišiel K. H. Frank ako vyšší veliteľ SS a polície v Čechách a na Morave za Hitlerom. V Berlíne sa Frankovi podarilo zrevidovať Himmlerov rozkaz, ktorý hneď v prvú noc po atentáte nariadil ďalekopisom do Prahy, že desaťtisíc Čechov má byť zatknutých a prvých sto, ktorí sú – citujem – politicky podozriví, má byť okamžite zastrelených. V Prahe medzitým čakali, s čím sa Frank vráti. Keby sa Berlín naozaj rozhodol, že voči Čechom bude uplatnená rovnaká politika ako voči Poliakom, Srbom alebo obyvateľom okupovaných sovietskych území, bola by všetka prepracovaná propaganda už vopred zbytočná. V Poľsku, Srbsku alebo napríklad v Bielorusku bol v odboji – povedané s nadsádzkou – každý, pretože keď vás okupanti strieľajú len čo vás stretnú, nemáte čo stratiť. Frank však vyjednal s Himmlerom a Hitlerom, aby sa v protektoráte takto nepostupovalo, pretože priemyselný potenciál českých krajín by sa nevyužil a že Heydrich by to tak nechcel. Frank doslova: Tisíce Čechov by sme zahnali do zúfalého odboja a už by sme nemali z tohto územia žiadny úžitok. A mal pravdu.

K. H. Frank sa vrátil do Prahy ešte 28. mája a na druhý deň sa v Černínskom paláci zišli na porade nemeckí predstavitelia v protektoráte. Tu už Wolf predložil plán: s využitím Emanuela Moravca a vybraných protektorátnych politikov a novinárov vytvorili veľkolepú dramaturgiu. Začalo sa to oznámením, že nielen tí, ktorí podporovali atentátnikov, ale aj tí, ktorí o nich vedeli a neudali ich, budú zastrelení s celou rodinou. Jedným dychom boli Česi v konečnom dôsledku vyzvaní k aktívnej kolaborácii s tým, že v Čechách a na Morave budú pasívni diváci súčasného veľkého boja považovaní za nepriateľov a podľa toho s nimi bude naložené. 

Zároveň Wolfova koncepcia už obsahovala tézu, určenú na šírenie, že atentát bol izolovanou akciou, ktorá nemala nič spoločné s národom, že to bola akcia vrahov, ktorú zaplatili emigranti, Benešova klika a židovská svorka v Londýne. Na dolapenie vrahov Heydricha vypísali Nemci odmenu desať miliónov korún a o niekoľko dní neskôr milostivo povolili protektorátnej vláde vypísať ďalších desať miliónov zo svojho.

Ďalšia fáza: 31. mája minister Moravec predniesol v rozhlase prejav, v ktorom už spomínal, ako vo Francúzsku zastrelili nemeckého poddôstojníka, a keď sa vrahov nepodarilo chytiť, zastrelili desať miestnych Francúzov. A čo urobí Ríša, ak jej vrahovia oberrugruppenführera nebudú vydaní? Moravec vtedy povedal: „Ak sme ako vlastenci postavení pred voľbu, či má národ ďalej žiť bez neplodnej inteligencie, alebo zahynúť spoločne s ňou, potom si vyberám záchranu národa a neplodnú inteligenciu a všetkých pražských povaľačov hodím cez palubu.“

Vymyslel si to sám alebo pod nemeckým dohľadom?

S Moravcom to napísali jeho dvaja tajomníci, olomoucký Nemec Adolf Leitgeb a Rakúšan Franz Stuchlik-Poschenburg, bývalý katolícky kňaz. Inštruovali ich K. H. Frank a Wolf, aby kontrolovali Moravca pri písaní. Potom v Moravcovom texte vlastnou rukou K. H. Frank a Wolf ešte škrtali a dopĺňali. Keď Moravec prichádzal s ďalšími návrhmi, otrieskavali mu o hlavu, že to nie je ono. Moravcovi jednoducho dovolili povedať, na čom sa s ním dohodli, a dokonca kontrolovali, či sa to v češtine neodchyľuje od schváleného textu, a drobné odchýlky evidovali.

Okrem toho sa začali zvolávať apely pracujúcich. Robotníci, najprv v zbrojárskych továrňach, mali na továrenských manifestáciách deklarovať lojalitu k Ríši, odsudzovať zločineckú emigráciu a vyjadrovať želanie, aby boli Židia z nášho územia konečne odstránení. V tom istom čase nemecká propaganda nadbiehala robotníkom. Novinári napríklad dostali pokyn, aby písali o tom, ako český robotník miluje Heydricha a zároveň aký dobrý vzťah mal obergruppenführer k českým robotníkom. Takmer denne uverejňovali mená desiatok popravených, zatiaľ čo povolanie zastrelených robotníkov, remeselníkov a drobných roľníkov – až na výnimky – nezverejňovali. S veľkou chuťou však zverejňovali akademické tituly popravených, alebo, ak mali povolanie: bankár, továrnik, právnik, učiteľ, lekár, bývalý československý dôstojník, policajt, žandár.

Táto nemecká propaganda vytvárala falošný dojem, že odboj tvorili najmä intelektuáli a profesionálni vojaci. Prežíva to dodnes, ale nie je to pravda. Odboj išiel naprieč profesiami a najviac popravených bolo robotníkov, ktorí boli aj najpočetnejšou skupinou spoločnosti. Každá úroveň dramaturgie mala svoju kľúčovú vetu, ktorú Emanuel Moravec rozoslal, aby ju následne používala tlač a rozhlas. Počas apelu pražského ľudu 2. júna na Staromestskom námestí urobil obrat: Za utrpenie národa je zodpovedný Beneš. Zároveň sa objavili aj sektorové výzvy. Tak napríklad všetci zamestnanci ministerstva vnútra museli na svojom zhromaždení preukázať vernosť Ríši. Zamestnanci pôšt a spojov, továrenskí robotníci. Ľudia sa báli neprísť, účasť bola kontrolovaná. Apely sa postupne začali organizovať aj vo väčších mestách. Cieľom apelov bolo vytvoriť dojem poslušného českého robotníka, ktorý si plní svoje povinnosti, pokojne si ide za svojou prácou, keď ho zrazu zaskočí zločin agentov krvavého Beneša. A čím lepšie budú Česi registrovaní u Nemcov, tým lepšie postavenie dosiahneme po konečnom víťazstve Ríše.

Čo bolo vnútorným cieľom kampane?

Vystrašiť Čechov, že ak atentátnikov nechytia, čaká Čechov genocída. Zároveň bolo cieľom demonštrácií presvedčiť svetovú verejnosť, že Nemci majú Protektorát plne pod kontrolou a Česi ako rezignovaná, takmer prekvitajúca spoločnosť, sú naštvaní, že došlo k takejto nerozvážnosti. Keďže do prejavov prezidenta Háchu a ministra Moravca vložili Nemci svoje tézy, prvá z nich znela: Beneš, nepriateľ českého národa číslo jeden. Pridelili ju Háchovi. Moravec povedal, že Beneš je zodpovedný za utrpenie českého národa. Okrem toho sa šírila šuškanda – pravdepodobne zo strany Sicherheitsdienstu -, že ak atentátnikov nechytia, zastrelia každého desiateho Čecha. Túto decimáciu naznačovala aj kolaborantská tlač.

Heydrich zomrel 4. júna a gestapo dovtedy popravilo stovky ľudí za rôzne posmešné poznámky na Heydrichovu adresu, alebo už skôr zatýkalo odbojárov a inak nepohodlných ľudí. Vyšetrovanie však nemalo žiadne výsledky a keďže sa blížil dátum Heydrichovho pohrebu, bolo sotva možné, aby K. H. Frank prišiel do Berlína na pohreb s prázdnymi rukami. Preto urobili ten slávny podvod s Lidicami.

Deviateho júna, po Heydrichovom pohrebe, prijal Hitler v Berlíne protektorátnu vládu s prezidentom Háchom a v prítomnosti Franka. Tam Hitler, určite po predchádzajúcom súhlase Franka, začal hovoriť o tom, že ak vrahovia obergruppenführera nebudú chytení, český národ čaká skaza.

Hitler hovoril o vysídlení českého národa z vlasti, o jeho evakuácii na východ, čo v jeho slovníku pravdepodobne znamenalo eufemizmus pre splyňovanie, hoci Hácha to pravdepodobne nevedel. Hitler mu hovoril, že ak majú český a nemecký národ žiť v tomto priestore, musia spolu vychádzať. A ak by spolu nedokázali vychádzať, potom nebude iná možnosť, len nechať jeden z týchto dvoch národov v záujme budúcich generácií z Európy zmiznúť. A ktorý to asi bude.

Proste situácia buď, alebo; a aby Hitler a Himmler dodali hrozbám váhu, chopili sa toho, čo im Frank predhodil, teda vymyslenej informácie o mieste pobytu agentov-parašutistov v Lidiciach.

Takže 9. júna večer Frank telefonoval z Berlína veliteľovi bezpečnostnej polície na území Protektorátu. Vodca nariadil, aby boli Lidice vypálené a zrovnané so zemou, dospelí muži zastrelení a podobne. Martin Wolf dal vypálenie Lidíc nafilmovať s tým, že zábery sa budú premietať v kinách, aby Česi vedeli, že im ide skutočne o všetko.

Skutočne ho premietali?

Nakoniec nie, pravdepodobne to zastavil sám Goebbels, že by to bolo píliš. Propaganda, ktorú v Prahe nemohol priamo kontrolovať, sa mu zdala nefunkčná. Nepáčilo sa mu chválenkárske oznamovanie správy o vypálení Lidíc v rozhlase. Po vypálení Ležákov 24. júna si Goebbels zapísal do svojho denníka: V Protektoráte bola vypálená ďalšia dedina, ktorá poskytovala útočisko atentátnikom na Heydricha, všetci obyvatelia boli zastrelení. Táto lekcia bude veľmi liečivá. Zabezpečím, aby rozhlas nezverejňoval komuniké, pretože inak sa do toho okamžite oprie nepriateľská propaganda. Samozrejme, že aj o Ležákoch sa písalo v novinách.

Vráťme sa o niekoľko dní späť. Nemci stále nemali po Lidiciach žiadnu reálnu stopu a Heinrich Berger, vysoký predstaviteľ gestapa, navrhol akýsi ústupok: amnestiu pre všetkých, ktorí doteraz neprehovorili, ak teraz pomôžu chytiť atentátnikov tým, že ich udajú. Potom 12. júna na zhromaždení v Brne Emanuel Moravec na jednej strane dosť vulgárne nadával Čechom ako celku, nielen odbojárom a deštruktívnym intelektuálom, a na druhej strane otvorene hrozil genocídou: V týchto dňoch sme boli svedkami toho, ako Ríša trestá zradu jednotlivcov a celé dediny. Beda teda, ak bude nútená vyniesť rozsudok nad celým národom.

Takže – sme dva dni po vypálení Lidíc – Moravec ubezpečuje Čechov, že ich nezachráni, citujem: Desaťtisíce listov oddanosti, vďaky a lásky, ale len niekoľko slov, ktoré umožnia chytiť páchateľov. Koniec amnestie bol stanovený Nemcami na 18. júna o 20.00 hod. Začali vychádzať noviny s titulkami ako – Len 50 hodín nás delí od katastrofy českého národa.

Boli novinári priamo inštruovaní, aby vytvorili tieto titulky?

Áno. Nemci, konkrétne Anton Zankl z Wolfovho oddelenia, dávali redaktorom na tlačových poradách veľmi starostlivé pokyny. A do oznámení o rozsudkoch smrti vykonaných na celých rodinách vrátane 15-ročných dievčat a chlapcov prišiel prísľub beztrestnosti. Potom prišiel Karel Čurda z úkrytu u svojej matky do Prahy na gestapo. Jedna z legiend, ktorú bohužiaľ šíria niektorí historici, tvrdí, že ho k tomu prinútila rodina. Nie sú však o tom žiadne dôkazy. Myslím si, že sa rozhodol sám.

Čo je dnešná postnacistická revizionistická propaganda, ako ste to uviedli v úvode knihy?

No veď to poznáte z médií: Česi sa počas vojny nemali až tak zle. To raz povedala aj ministerka spravodlivosti Helena Válková, dokonca v rozhovore pre Echo [Keby Babiš bol agentom, tak by ju to mrzelo. Válková by ministerkou ostala, Echo24.cz, 22. marca 2014, pozn. redakcie]. A paralelne s tým aj zatajovanie a bagatelizovanie zločinov, ktoré Nemci spáchali na Čechoch. Podľa týchto propagandistov, či už z radov novinárov alebo politikov, sa bezprávie v našej krajine začalo až po 8. máji 1945. V českých verejnoprávnych a súkromných médiách sa už takmer nespomína výročie Mníchovskej dohody alebo 15. marec 1939. A napokon, lož o obrovskom českom udávaní. S tým začali Nemci už počas heydrichiády.

Gestapo zámerne uverejnilo v novinách inzerát, v ktorom sa Čechom poďakovalo za spoluprácu. Z toho istého súdku bolo po atentáte aj vyplácanie vysokých odmien českým svedkom atentátu, hoci títo svedčili väčšinou nedobrovoľne a ich výpovede boli pre gestapo často nepoužiteľné. Neochotu vypovedať trestali Nemci smrťou. S touto taktikou zašiel K. H. Frank až tak ďaleko, že navrhol omilostenie a štedré odmenenie Vlastimila Moravca. To bol blízky spolupracovník parašutistov, na ktorom si Nemci po jeho zatknutí vynútili informácie o úkryte parašutistov mimoriadne drastickým mučením. Frank v odôvodnení návrhu píše: Českému národu nebudeme dávať obraz boja do poslednej chvíle a hrdinstva. Dokážeme, že parašutisti nebudú jednotka bojujúca do posledného dychu, ale že sú to ľudia, ktorí zmäknú, zrútia sa a potom sa sami prihlásia na úradoch. Treba dodať, že Frank svoj návrh neuskutočnil a Vlastimil Moravec bol popravený.

Nedá mi, aby som na záver necitoval prezidenta Pavla. Pred dvoma rokmi v Terezíne v Malej pevnosti povedal: „Musíme prijať zodpovednosť za zločiny, ktoré spáchali naši predkovia.

Toto považujem za výsledok revizionistickej propagandy. Jej cieľom je všetko relativizovať, akoby napríklad za holokaust a ďalšie genocídne zločiny v Európe mohli rovnakou mierou iné národy ako Nemci.

Vojtěch Šustek (1968)

Narodil sa v Šumperku, vyštudoval na prelome 80. a 90. rokov 20. storočia archívnictvo a pomocné vedy historické na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Pracuje v Archíve hlavného mesta Prahy a špecializuje sa na dejiny protinemeckého odboja, najmä na atentát na Reinharda Heydricha a druhé stanné právo. Od roku 2012 vydáva edíciu historických dokumentov k tomuto obdobiu; nová kniha je podstatnou časťou ich syntézou. Autor či spoluautor mnohých ďalších kníh a rozhlasových dokumentov. Člen dozornej rady ÚSTR. Ženatý.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.