Na druhej strane je tu neustály rozruch okolo možnej stagflácie v Spojených štátoch, ktoré stále strašia spomienky na katastrofálne 70. roky. Americký Fed pod vedením Jeroma Powella sa dnes pohybuje na tenkom ľade medzi ekonomickými otrasmi Trumpovej éry, nestabilitou na energetických trhoch a neistou geopolitickou situáciou. 

Trump nazýva Powella „pán Príliš neskoro“ a nepriamo ho obviňuje z akéhokoľvek možného ekonomického poklesu. Zatiaľ čo inflácia pomaly rastie a prognózy rastu sa zhoršujú, americkí politici zápasia so starými dilemami. Prízrak neslávneho zvýšenia úrokových sadzieb Paulom Volckerom na 20 percent ich stále prenasleduje, čo pri súčasnej vysokej zadlženosti takmer znemožňuje prijať rázne opatrenia.

Medzitým stredoeurópska Vyšehradská skupina ponúka poučenie v podobe opačného príkladu. Poľsko, Maďarsko a Česko, ktoré tvrdošijne zotrvávajú pri vlastných menách, zvládli krízy vo väčšine prípadov obratnejšie než ich susedné Slovensko viazané eurom. Menová suverenita umožnila Poľsku prosperovať aj napriek globálnym otrasom, zatiaľ čo zlyhanie Maďarska ukazuje, že autonómia môže priniesť aj nestabilitu. No v čase, keď sa nad svetovou ekonomikou sťahujú mračná, trojica krajín V4 bez eura dnes pôsobí skôr prezieravo než tvrdohlavo. 

V Ázii Čína úplne mení pravidlá hry v oblasti inflácie. Ceny pre spotrebiteľov sú takmer nemenné, ekonomický rast je síce mierny, no stabilný. Peking tak preukazuje obdivuhodnú úroveň kontroly. Zatiaľ čo západné centrálne banky reagujú zvyšovaním úrokov a dúfajú v pokles inflácie, Čína ceny reguluje preventívne prostredníctvom štátnych zásahov. Namiesto krátkodobých stimulov sa čínska vláda zameriava na „produktívnu refláciu“ a starostlivo riadi investície do výroby a infraštruktúry. Tento technokratický pokoj možno nie je vzrušujúci, ale spoľahlivo chráni Čínu pred otrasmi, ktoré trápia západných ekonómov.

Túžba po skaze

Tieto príklady ukazujú, prečo proroci ekonomickej skazy pretrvávajú: nepredvídateľnosť a vzájomné prepojenie globálnych trhov poskytujú nekonečné množstvo materiálu na katastrofické predpovede. Skaza sa predáva nie preto, že by bola presná, ale preto, že pôsobí vierohodne, najmä keď sú v hre veľké stávky a lídri sú nepredvídateľní. História nám však neustále ukazuje, že tie najdramatickejšie predpovede sa len zriedkakedy naplnia tak, ako bolo sľúbené.

Problém možno nespočíva v tom, že ekonómovia predpovedajú priveľa katastrof, ale v tom, že podceňujú ľudskú odolnosť a schopnosť prispôsobiť sa. Ekonomiky síce zakopnú, no aj tak sa zotavia - často napriek temným modelom, na ktoré sa ekonómovia tak sebaisto odvolávajú. 

Koniec koncov, hoci nám ekonomické predpovede - podobne ako predpovede počasia - môžu pomôcť zorientovať sa, nikdy by sme ich nemali považovať za evanjelium. Priemysel skazy zatiaľ prekvitá. Nie preto, že by mal pravdu. Skrátka nás všetkých v skrytosti fascinuje apokalypsa, ktorá nikdy úplne nepríde.

Zhrnutie

Napriek častým varovaniam pred blížiacou sa katastrofou sa svetová ekonomika tvrdošijne odmieta vtesnať do akéhokoľvek apokalyptického scenára. Argentína pod vedením Mileiho dosiahla prostredníctvom prísnych reforiem stabilitu. Podarilo sa jej zastaviť nekontrolovateľnú infláciu, no občania sa musia vyrovnávať s tvrdou realitou. Taliansko sa pod rozvážnym vedením Meloniovej potichu stabilizuje a upokojuje svoj dlhodobý pesimizmus. Spojené štáty, prenasledované minulosťou a paralyzované politickou nečinnosťou, balansujú na pokraji stagnácie a nesú na pleciach obrovský dlh, čo len podčiarkuje, aké ťažké je prijať rozhodné kroky. Stredná Európa demonštruje, že menová nezávislosť prináša odolnosť, ale aj zraniteľnosť, zatiaľ čo pokojné a rozvážne riadenie Číny ostro kontrastuje so západným prístupom. Ekonomická apokalypsa sa nakoniec stále odkladá, čo frustruje profesionálnych pesimistov na celom svete.