Hospodárenie po taliansky: od chaosu k stabilite

Taliansko bolo ešte nedávno označované za časovanú bombu eurozóny. V roku 2011 jeho výnosy z desaťročných štátnych dlhopisov vyskočili nad sedem percent a obávaný rozdiel vo výnosoch v porovnaní s nemeckými dlhopismi dosiahol alarmujúcich 570 bázických bodov. Fiškálna dôveryhodnosť Ríma bola v troskách.

Európska centrálna banka, vtedy pod vedením Jean-Clauda Tricheta a krátko nato Maria Draghiho, siahla po výnimočnom nástroji. Išlo o list, ktorý v podstate donútil vtedajšieho premiéra Silvia Berlusconiho odstúpiť. Nasledovala technokratická vláda, vynútené reformy a desaťročie, počas ktorého Taliansko pôsobilo skôr ako riadená provincia v rámci EÚ než suverénny štát.

Presuňme sa do polovice roka 2025. Taliansko dnes pôsobí ako iná krajina. Pod vedením premiérky Giorgie Meloniovej, ktorá je vo funkcii od októbra 2022, sa javí ako jedna z najstabilnejších ekonomík eurozóny - aspoň zatiaľ. Inflácia ustúpila, rozdiely vo výnosoch dlhopisov sa držia na minime a prvý raz po dlhom čase sa taliansky HDP na obyvateľa vyrovnal francúzskemu. Hoci krajinu stále brzdia staré štrukturálne slabiny, makroekonomické ukazovatele aj nálada investorov poukazujú na citeľné zlepšenie.

Inflácia na reťazi

Talianska inflácia sledovala podobný vývoj ako väčšina európskych ekonomík po pandémii a počas energetickej krízy, ktorú vyvolala ruská invázia na Ukrajinu. Inflácia spotrebiteľských cien dosiahla vrchol v roku 2022 na úrovni 8,7 percenta. Odvtedy však prudko klesla a v roku 2024 dosahovala približne 2,2 percenta, čo pokračuje aj v roku 2025. Tento ukazovateľ je mierne pod priemerom eurozóny aj aktuálnou úrovňou Francúzska, ktoré momentálne zaznamenáva infláciu na úrovni 2,5 percenta.

Priepastný rozdiel dôvery sa zmenšuje

Azda najvýraznejším dôkazom zlepšenej fiškálnej dôveryhodnosti Talianska je zúženie rozdielu výnosov štátnych dlhopisov. V čase písania tohto článku sa rozdiel medzi desaťročnými talianskymi a nemeckými dlhopismi pohyboval okolo 98 bázických bodov. Ide o úroveň, akú sme nevideli od čias dlhovej krízy eurozóny. Zdá sa, že trhy, ktoré ešte nedávno chytala panika pri každom talianskom návrhu rozpočtu, dnes berú Meloniovej ekonomickú taktovku ako rozumne opatrnú a v súlade s európskymi normami.

Táto dôvera sa prejavuje aj napriek relatívne vysokej úrovni zadlženia. Pomer dlhu Talianska k HDP, ktorý v roku 2020 počas pandémie prudko vzrástol na 155 percent, klesol v roku 2024 na 135,3 percenta. Pokles nie je spôsobený rozpočtovými prebytkami (fiškálny deficit zostáva nad siedmimi percentami HDP), ale rastom nominálneho HDP, ktorý je poháňaný infláciou a miernym rozširovaním aktivít.

Symbolicky azda najvýraznejším ukazovateľom talianskeho comebacku je to, že HDP na obyvateľa sa blíži k úrovni Francúzska. V roku 2013 bol rozdiel približne 10 percent v prospech Paríža. Do roku 2025 sa však taliansky HDP na obyvateľa v parite kúpnej sily vyšplhal na približne 62 600 dolárov, pričom vo Francúzsku je to 65 600 dolárov. Z nominálneho hľadiska rozdiel síce pretrváva, no stabilne sa zmenšuje.

Tento posun je do istej miery štatistický, keďže francúzsky rast bol slabý, no zároveň odráža relatívne zisky Ríma. Priemysel sa stabilizoval, export si drží pevnú pozíciu a krajina ťaží z nižšej energetickej závislosti aj z utlmeného rastu mzdových nákladov. Dôveryhodnosť podnikateľov je tiež stabilná a aj napriek externým vplyvom domáca spotreba neklesla.

Politická stabilita sa vypláca

Ekonomický výkon však nie je všetko. Skutočný základ získanej dôvery spočíva v politickej stabilite. V krajine, kde sa medzi rokmi 2010 až 2020 rokoch vymenili šiesti premiéri, neustále sa striedali technokratické vlády a roztrieštené koalície a dokonca aj obdobia vyložene populistickej vlády, pôsobí premiérka Giorgia Meloniová ako nečakaná konštanta.

Na domácej scéne bolo jednou z jej najvýznamnejších ekonomických reforiem zrušenie programu Reddito di Cittadinanza (Príjem občana) v roku 2024 - systému základného príjmu, ktorý bol zavedený v roku 2019. Meloniová ho nahradila cielenejšími aktivačnými politikami, zameranými na príjemcov do 60 rokov, ktorí by mohli byť zamestnaní.

Hoci sú nové systémy naďalej skromné svojím rozsahom, tento posun znamenal jasnú orientáciu na aktívnu účasť na trhu práce namiesto pasívnej podpory. Zároveň pomohol zmierniť tlak na sociálny rozpočet bez vyvolania výrazných spoločenských nepokojov.

Meloniová bola síce zvolená na základe nacionalistického, pravicového programu, nepresadzuje však konfrontačnú hospodársku politiku. Voči Bruselu volí skôr spoluprácu než konflikt. Zatiaľ čo doma presadzuje väčšiu kontrolu nad migráciou a rozpočtovou politikou, rozhodnutia Európskej komisie nespochybňuje. Namiesto toho šikovne maximalizovala čerpanie prostriedkov z európskeho fondu obnovy a zároveň zachovala fiškálnu dôveryhodnosť Talianska.

Zhrnutie

Taliansko stále čelí vážnym výzvam: slabá produktivita, starnúca populácia, výrazné regionálne rozdiely a ťažkopádny verejný sektor. Naratív o ekonomickom poklese a hroziacom bankrote, ktorý prevládal po roku 2010, už však neplatí. V EÚ, v rámci ktorej Nemecko zápasí so stagnáciou a Francúzsko s neskrotnosťou, pôsobí dnes Taliansko najrozvážnejšie. Ekonomické výsledky vlády nie sú prevratné. Rast je aj naďalej slabý (len 0,7 percenta ročne), no kombinácia kontroly inflácie, stabilizovaného dlhu a politickej konzistencie predstavuje veľký pokrok. Trhy si to všimli a Brusel tiež. Taliansko možno ešte nie je premiant eurozóny, ale už nie je ani jej čierna ovca.