Mechanické modely žralokov, ktoré pri natáčaní používali, boli nespoľahlivé a vo filme často nevyzerali dobre. Veľa záberov s nimi nebolo možné použiť. To, že antagonistu žraloka v snímke nie je veľmi vidieť, sa považovalo za výborné autorské rozhodnutie, ktoré filmu veľmi pomohlo.

V skutočnosti to bola z núdze cnosť – inak sa to urobiť nedalo. Vzťahy na pľaci neboli najlepšie, natáčanie sa preťahovalo, film stál nakoniec dvojnásobok toho, čo stáť mal. Na testovacích projekciách však diváci reagovali nadšene.

Čeľuste boli prvý letný trhák. Až do jeho uvedenia sa leto považovalo za obdobie nevhodné na uvádzanie filmov. Premiére Čeľustí však predchádzala do tých čias nevyužívaná reklamná stratégia – veľká kampaň v televíziách, po ktorej nasledovalo nasadenie filmu do nezvyčajne veľkého množstva kín v niekoľkých stovkách kópií.

Tak vznikol úzus filmových distribútorov sústrediť sa na dobré tržby počas prvého víkendu po uvedení a pomerne rýchlo stiahnuť z kín filmy, ktoré komerčný apel nepreukážu hneď po premiére. V prípade Spielbergovho filmu totiž stratégia ohromujúco vyšla, Čeľuste sa rýchlo stali komerčne najúspešnejšou snímkou všetkých čias (zakrátko ich v tomto smere prekonali prvé Hviezdne vojny).

Žralok je vždy v strehu

Obrovský úspech tohto filmu sa zároveň považuje za príznak konca takzvaného nového Hollywoodu, krátkeho obdobia, počas ktorého štúdia dali novej generácii tvorcov voľnú ruku. Vznikli tak mnohé výrazné a v niečom veľmi nehollywoodske diela, niektoré z nich úplne zásadné. Úspech Čeľustí sa považuje za signál návratu k normálu, k filmom zameraným na masové publikum, ktoré sa dožaduje atrakcií a jednoduchých vzruchov.

Lenže Čeľuste – pri všetkej jednoduchosti zápletky, prvosignálnych ľakačkách a šokoch – vôbec nie sú hlúpy film. Nie sú bombastické ani veľkolepo sentimentálne, nesugerujú úporne nejaký hlbší význam, ktorý v realite absentuje. Jednotlivé scény sú konštruované veľmi invenčne. Možno rozprávajú „béčkový“ príbeh, robia to však spôsobom, ktorý ho povyšuje.

V tomto filme je jedna veľmi výrazná „postava“ – žralok. Desivá bytosť, ktorá neochvejne upína všetku svoju energiu k jedinému cieľu, a to k zabíjaniu. V konfrontácii prostých ľudských smrteľníkov s touto nadľudskou smrtiacou silou je možné vidieť napríklad aj metaforu niečoho existenciálneho (Spielbergov žralok sa v tomto smere podobá Scottovmu Votrelcovi, ktorý bol uvedený o štyri roky neskôr).

Čeľuste sa s miernym oneskorením hrali aj v kinách socialistického Československa. Bolo možné z nich extrahovať „pokrokové posolstvo“, kritiku chamtivých kapitalistov, ktorí radšej nechajú žraloka zožrať ľudí, než aby ohrozili svoje mrzké zisky.

Počul som historku, ako sa na tento film zašiel pozrieť Ivan Martin Jirous [český disident, básnik a publicista, známy aj pod prezývkou Magor, pozn. red.]. Možno je až príliš výstižná na to, aby bola pravdivá, ale aj tak sa o ňu s vami podelím.

Keď sa v závere filmu lovec žralokov Quint nezadržateľne kĺže po naklonenej palube do žraločej papule a napriek všetkej zúfalej snahe v nej skončí, Jirous vraj povstal a začal na celé kino kričať: „A takto nás všetkých žerie ten komunistický netvor!“

Vyviedli ho. Vôbec sa mu nedivím, že mu práve v tej chvíli napadlo práve toto. Obraz človeka kĺžuceho sa v ústrety krutému osudu má nejakú metaforickú silu, hoci možno aj nezamýšľanú. Vyobrazenie esencie ľudského osudu, na ktorý sa nazerá určitým spôsobom. Žralok je vždy v strehu. Je dobré mať to na pamäti.

Text, ktorý je krátený, pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.