USA a Izrael pokojne porušujú medzinárodné právo a svet to toleruje

V júni 2025 podnikli Izrael a Spojené štáty sériu koordinovaných útokov proti Iránu. Ako prvý zaútočil Izrael s tým, že útok na Teherán mal byť „preventívny“. O niečo neskôr prišli svojmu spojencovi na pomoc USA, ktoré bombardovali iránske jadrové zariadenia.

Oficiálne boli tieto zásahy zo strany USA a Izraela označené za „preventívne obranné opatrenia“, ktoré mali zabrániť Iránu vo vývoji jadrovej zbrane. Izrael tvrdil, že čelí „existenčnej hrozbe“ zo strany Iránu. Premiér Benjamin Netanjahu označil útok za „nevyhnutný krok“ a s odôvodnením, že „zabránili katastrofe, pretože Iránska jadrová zbraň by znamenala koniec Izraela.“

Spojené štáty obhajovali akciu ako obranu spojenca. Prezident Trump nariadil vojenské útoky na tri iránske jadrové lokality (Fordú, Natanz, Isfahán), no bez predchádzajúceho súhlasu Kongresu či deklarácie vojny. Podľa Demokratov tak porušil klauzuly o vojnových právomociach (War Powers Clause) a čelil neúspešnému pokusu o impeachment.

Porušenie Charty OSN a zákaz použitia sily

Žiadne dôkazy o tom, že Irán skutočne vyrobil, alebo bol blízko k výrobe jadrovej zbrane, prípadne chystal ozbrojený útok proti Izraelu, však doposiaľ neboli verejnosti predložené žiadnou z útočiacich strán. Verejnosť si v tomto prípade môže urobiť paralelu s útokom USA na Irak s tvrdením, že Irak vlastní zbrane hromadného ničenia. Čas ukázal, že to tvrdenie bolo klamstvo.

Daný skutkový stav, keď krajina vojensky zaútočí na inú krajinu, predstavuje jednoznačné porušenie Charty OSN, ktorej signatármi sú USA, Izrael aj Irán.

Použitie ozbrojenej sily medzi štátmi je prísne regulované článkom 2 Charty OSN, ktorý výslovne zakazuje hrozbu silou alebo jej použitie „proti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti ktoréhokoľvek štátu“.

Tento článok zároveň stanovuje, že všetci členovia Organizácie Spojených národov riešia svoje medzinárodné spory mierovými prostriedkami tak, aby neohrozili medzinárodný mier a bezpečnosť ani spravodlivosť.

Výnimku predstavuje článok 51, ktorý umožňuje sebaobranu v prípade, že dôjde k ozbrojenému útoku proti členovi Organizácie Spojených národov. V takom prípade nijaké ustanovenie Charty neprekáža prirodzenému právu na individuálnu alebo kolektívnu sebaobranu, kým Bezpečnostná rada neprijme potrebné opatrenia na zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti.

Právo na sebaobranu teda vyžaduje existenciu ozbrojeného útoku, naliehavosť a proporcionalitu odpovede a oznámenie Bezpečnostnej rade OSN.

V právnej teórii existujú aj názory, že sebaobrana môže byť preventívna, ak existuje bezprostredne hroziaci útok (doktrína „imminent threat“), tento výklad však nie je univerzálne akceptovaný.

Predbežná obrana ako dôvod neobstojí

V prípade útoku na Irán však k žiadnemu priamemu útoku zo strany Iránu na Izrael či USA nedošlo, a ako relevantný a právne ospravedlniteľný dôvod útoku neobstojí ani argument útočníkov o predbežnej obrane z dôvodu existencie jadrového ohrozenia.

Spojené štáty a Izrael pri útokoch proti Iránu oficiálne argumentovali, že išlo o tzv. anticipačnú (predbežnú) sebaobranu. Tento koncept je z pohľadu medzinárodného práva dlhodobo sporný. V medzinárodnoprávnom diskurze sa anticipačná sebaobrana chápe ako výnimočné opatrenie, ktoré môže byť ospravedlniteľné len za veľmi prísnych podmienok.

Ako uviedol bývalý právny poradca britskej vlády Sir Daniel Bethlehem, platia štyri základné požiadavky: bezprostredná hrozba, nedostatok alternatívnych možností, proporcionalita reakcie a existencia dôkazov, nie iba domnienok.

Podľa profesora Dapa Akandeho, jedného z hlavných expertov OSN na zločin agresie, „bez jasne preukázanej bezprostrednosti útoku nie je možné preventívny zásah považovať za legálny – inak by sa otvorili dvere pre ľubovoľné vojenské zásahy.“

Prítomnosť jadrovej zbrane nebola potvrdená

Spojené štáty ani Izrael nepredložili dôkazy o tom, že Irán plánoval bezprostredný útok. Ich obavy vychádzali zo spravodajských odhadov o pokrokoch v obohacovaní uránu, čo však podľa Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (MAAE) ešte nedosahovalo úroveň vhodnú na výrobu jadrovej zbrane.

MAAE vo svojom vyhlásení uviedla, že „napriek istému porušeniu Zmluvy o nešírení jadrových zbraní (NPT) zo strany Iránu, agentúra nemá dôkazy, že by Irán mal schopnosť alebo vôľu vyrobiť jadrovú zbraň v najbližších mesiacoch.“ Šéf MAAE Rafael Grossi zopakoval toto tvrdenie aj pre CNN.

Z týchto skutočností je zrejmé, že USA a Izrael nielenže svojimi vojenskými útokmi porušili Chartu OSN, ale ich „preventívne útoky“ nespĺňajú ani podmienky medzinárodného práva, ktoré by mohli tieto útoky ospravedlniť, aj keby Charta OSN neexistovala.

Ako upozornil profesor Harold Koh, bývalý právny poradca amerického ministerstva zahraničných vecí, „ani silné bezpečnostné záujmy neospravedlňujú porušenie medzinárodného práva bez dôkazov o bezprostrednej hrozbe“.

Svet nekoná, šéf NATO sa z útokov teší

Napriek nespornému porušeniu práva a svojvoľnému vojenskému útoku na cudzí štát ostala reakcia svetového spoločenstva mimoriadne vlažná, najmä vzhľadom na napäté vzťahy v danom regióne.

Hoci Európska únia odsúdila nebezpečnú eskaláciu na Blízkom východe a vyjadrila obavy z destabilizácie regiónu, generálny tajomník NATO Mark Rutte blahoželal Trumpovi k útokom na Irán a vyjadril mu vďaku.

Porušenie medzinárodného práva zo strany USA a Izraela tak nie je – okrem všeobecných fráz o odsúdení násilia – nijako sankcionované.

Bezpečnostná rada OSN by mohla v zmysle Charty OSN vyhlásiť sankcie voči útočníkom, ktoré by mohli zahŕňať úplné alebo čiastočné prerušenie hospodárskych stykov, železničných, námorných, leteckých, poštových, telegrafných, rádiových alebo iných spojov, ako aj prerušenie diplomatických stykov.

Ak by Bezpečnostná rada usúdila, že tieto opatrenia nie sú dostatočné, alebo sa ukážu ako neúčinné, môže rozhodnúť o použití leteckých, námorných alebo pozemných síl na zabezpečenie alebo obnovenie medzinárodného mieru a bezpečnosti. Táto akcia môže zahŕňať demonštrácie, blokádu a iné operácie ozbrojených síl členských štátov OSN.

Vzhľadom na postavenie USA ako stáleho člena s právom veta je to však prakticky nemožné.

Odborníci pritom varujú, že prípad Iránu vytvára nebezpečný precedens. Ako uvádza profesor Marko Milanović, ktorý sa venuje problematike OSN a ozbrojených konfliktov, „ak sa preventívne útoky bez mandátu OSN stanú novým normálom, stratíme základné pravidlo povojnovej éry – zákaz agresie.“

Paralela s ruskou agresiou a iný pohľad svetového spoločenstva

Útoky Izraela a Spojených štátov na Irán v roku 2025 nemožno považovať za právne opodstatnené podľa medzinárodného práva. Chýba bezprostredná hrozba, neexistuje mandát OSN a neboli vyčerpané mierové prostriedky. Argumenty založené na anticipačnej sebaobrane nenachádzajú jednoznačnú oporu ani v medzinárodnej judikatúre, ani v konsenze štátov.

Chýba jednoznačný a bezprostredný ozbrojený útok, ktorý by legalizoval sebaobranu podľa čl. 51 Charty OSN. Preventívna sebaobrana (bez bezprostrednej hrozby) je podľa väčšiny štátov a právnikov nezákonná.

V tomto smere je potrebné poukázať na paralelu s ruskou agresiou voči Ukrajine. Aj v tomto prípade išlo o jednoznačné porušenie medzinárodného práva, no Ruská federácia svoje vojenské útoky ospravedlňovala okrem iného aj tým, že o pomoc ju požiadali lídri Doneckej a Luhanskej republiky.

Oba separatistické subjekty, ktoré sa nachádzajú na území Ukrajiny, sa „odtrhli“ vyhlásením nezávislosti a požiadali Rusko o vojenskú pomoc pred údajným útokom zo strany Ukrajiny. Prezident Putin tento stav obhajoval paralelou s odtrhnutím Kosova od Srbska, ku ktorému prispelo aj rozhodnutie Medzinárodného súdneho dvora. Ten vyhlásil, že jednostranné vyhlásenie nezávislosti zo strany Kosova neporušilo medzinárodné právo.

Podobný scenár využili separatisti na východe Ukrajiny a následne podpísali zmluvy s Ruskou federáciou, podľa ktorých im malo Rusko poskytnúť vojenskú pomoc. Z čisto teoretického právneho hľadiska by takýto scenár mohol byť obhájiteľný, no v celom prípade hrá významnú úlohu množstvo ďalších faktorov.

Ruský vpád na územie Ukrajiny a následné vojenské operácie predstavujú rovnaké porušenie práva ako útok USA a Izraela na Irán. Odlišné sú iba verzie, ktorými sa tieto činy ospravedlňujú.

Rozdielny postoj však zaujalo aj svetové spoločenstvo.

Medzinárodné právo sa mení na zdrap papiera

Kým pri ruskej agresii dokázalo vyvinúť medzinárodný tlak vrátane rôznych balíkov sankcií, čím dalo Rusku jasne najavo, že nemôže útočiť bez následkov, pri agresii voči Iránu spoločenstvo Západu hovorí, že je to v poriadku. Nikto nenavrhuje žiadne sankcie ani iné opatrenia ako odpoveď na vojenské útoky.

Zdá sa, že právo na medzinárodnej úrovni platí inak podľa toho, koho sa týka. Známe príslovie „zákon platí rovnako pre všetkých" nahradila doktrína, že „správna obhajoba silných hráčov“ poskytuje imunitu na ich skutky, nech sú akékoľvek.

Medzinárodné právo sa tak postupne mení na bezvýznamné zdrapy papiera – rovnako rýchlo, ako jeho signatári zabúdajú, prečo bolo vôbec potrebné takéto normy prijať.

Aby sa predišlo svetovému konfliktu nevídaných rozmerov.

Konfliktu, ktorý jednoznačne nastane, keď si každý vojensky zdatný štát uvedomí, že staré poriadky už neplatia.