Stret civilizácií: ako rodina formuje globálne konflikty

Krvavý konflikt medzi Rusmi a Ukrajincami na východe Ukrajiny pretrváva aj preto, lebo sa tam tradičné rodinné hodnoty hlboko prelínajú s ideou národnej obety. Západ, ktorý stavia na princípe individualizmu, síce ochotne poskytuje vojenskú a finančnú pomoc, no váha s priamym nasadením ľudských životov. Tento nepomer poukazuje na hlboké kultúrne rozdiely, ktoré presahujú bežné geopolitické hranice. Preto je namieste otázka, či náš postoj k rodine môže ovplyvniť aj to, ako veľmi sme ochotní obetovať sa vo vojne.

Samuel P. Huntington vo významnom diele Stret civilizácií predstavil svoju všeobecne známu teóriu, že po skončení studenej vojny rozhodujúcimi aktérmi konfliktov nebudú štáty, ale civilizácie, teda society previazané spoločnou kultúrou, jazykom a náboženstvom.

Podľa neho existuje niekoľko kultúrnych skupín: západná, islamská, čínska, hinduistická, ortodoxná, latinskoamerická, japonská a africká. Každá z nich má vlastné hodnoty, tradície a spoločenské usporiadanie. Významnú úlohu v ich vzájomnom napätí zohráva aj náboženstvo. Hoci Huntingtonov pohľad ovplyvnil mnohé debaty, pri podrobnejšej analýze sa ukazuje, že jeho teória má vážne nedostatky.

Úloha náboženstva nie je ani zďaleka taká homogénna, ako predpokladá Huntington. Islam, ktorý je často vykresľovaný ako jednotný, sa v Afrike a juhovýchodnej Ázii prejavuje veľmi odlišnými spôsobmi. Podobne aj západná civilizácia zahŕňa rôzne tradície - od silno nábožensky založenej evanjelickej Ameriky až po racionálne a sekulárne zmýšľajúcu Európu.

Nedávny dvanásťdňový konflikt medzi Iránom a Izraelom túto rozmanitosť ešte zvýraznil. Kým na Blízkom východe dominovali eschatologické naratívy, teda príbehy o konci sveta a poslednom súde, v rámci európskej verejnej diskusie sa im venovala len minimálna pozornosť. Európske krajiny totiž vyznávajú odlišné hodnoty. Francúzsko kladie dôraz na egalitarizmus (rovnosť pre všetkých), Británia na individualizmus a Nemecko na disciplinovaný kolektivizmus.

Aj keď sa svet skutočne vyvíja do multipolárnej podoby, jeho základy siahajú hlbšie, ako predpokladajú všeobecné civilizačné schémy. Spočívajú v inštitúcii rodiny.

Rodina ako kľúč k pochopeniu kultúrnych konfliktov

Rodinný model má jedinečnú výhodu: je univerzálny a nevyhnutný. Naše najdôležitejšie životné skúsenosti, ktoré nás formujú, sa odohrávajú v rámci rodiny, či už je funkčná, nefunkčná, úplná alebo rozpadnutá. Francúzsky filozof Blaise Pascal to vystihol slovami: „Všetci sme na jednej lodi.“ Nikto sa totiž nedokáže úplne oslobodiť od vplyvu rodiny a predkov.

Britský antropológ Alan Macfarlane ako prvý poukázal na to, že štruktúra rodiny priamo ovplyvňuje spoločenské hodnoty. Vo svojej knihe Pôvod anglického individualizmu podrobne vysvetlil, ako britský špecifický rodinný model podporuje individualizmus. Na jeho poznatky nadviazal francúzsky antropológ Emmanuel Todd, ktorý túto myšlienku komplexne rozšíril. Presvedčivo argumentoval, že rodinné štruktúry formujú spoločenské hodnoty, politické postoje a napokon aj samotnú národnú identitu.

Rôzne typy rodín

Vo svete dnes prevládajú tri hlavné rodinné štruktúry a každá z nich formuje odlišné spoločenské a politické postoje. Absolútna nukleárna rodina, bežná vo Francúzsku a v Británii, zvyčajne zahŕňa len dve generácie. Vo Francúzsku sú dedičské zákony egalitárne, čo znamená, že majetok sa musí rovnomerne rozdeliť medzi všetky deti. V Británii je to naopak. Rodičia majú voľnosť v rozhodovaní, komu odkážu svoj majetok, čo podčiarkuje silný britský individualizmus, ktorý si veľmi cení osobnú slobodu a samostatnosť.

Druhým typom rodiny je takzvaná kmeňová rodina, ktorá je rozšírená najmä v Nemecku a Rakúsku. V tomto modeli sa majetok zvyčajne dedí nerozdelený a prechádza na jediného dediča, najčastejšie na najstaršieho syna. Tento model je rozšírený najmä tam, kde prevláda rodinné poľnohospodárstvo, a vedie k tomu, že rozhodovacia moc je sústredená v rukách jednej osoby. Práve táto koncentrácia rozhodovacej moci vytvára základ pre autoritatívnejšie usporiadanie spoločnosti.

Tretí a zároveň najzložitejší typ rodiny je viacgeneračná rodina, ktorá prevláda v Rusku a Číne. V takýchto rodinách žije viac generácií pod jednou strechou a dôraz sa kladie na spoločné záujmy, nie na individuálne potreby. Synovia zvyčajne zostávajú v blízkosti rodičov, zatiaľ čo dcéry sa vydávajú do iných rodín. Tento komunitný model podporuje kolektívne rozhodovanie a spoluprácu, pričom individualizmus ustupuje do úzadia. Výsledkom je vysoká miera spoločenskej súdržnosti a vzájomnej podpory.

Ako rodiny formujú hodnoty a spoločnosť 21. storočia

Žiadny typ rodiny nie je automaticky lepší ako iný. Každý má svoje silné aj slabé stránky. V rôznych historických a politických obdobiach sa niektoré modely dostávajú do popredia, no pokusy o ich násilné zjednotenie vždy zlyhali. Totalitné ideológie, ako komunizmus či nacizmus, sa snažili pretvoriť rodinné štruktúry podľa svojich prísnych predstáv, na čom napokon stroskotali.

Toddove postrehy pomáhajú lepšie pochopiť svetovú politiku po studenej vojne, najmä v Rusku a Číne. Po rozpade Sovietskeho zväzu si tieto krajiny nezvolili západnú liberálnu demokraciu, pretože ich spoločenské usporiadanie, vychádzajúce hlboko z komunitného rodinného modelu, považuje západné formy riadenia za nevhodné a neatraktívne.

Práve z uvedeného rodinného modelu sa prirodzene vyvinul aj ruský režim pod vedením Vladimira Putina, ktorý podporuje patriotizmus a nacionalizmus v silne zviazaných komunitách, ktoré odmietajú vonkajšie ideologické vplyvy.

Tento komunitný model dnes prináša jasné výhody, predovšetkým silnú spoločenskú súdržnosť – niečo, čo sa v individualistickom Západe čoraz ťažšie dosahuje. Západný individualizmus síce podporuje inovácie a ekonomický rozvoj, no zároveň vedie k rozdeleniu spoločnosti a izolácii, čím oslabuje spoločný cieľ a jednotu.

Konflikt na Ukrajine názorne ukazuje tieto kultúrne rozdiely. Rusi a Ukrajinci čerpajú silu z hlbokej rodinnej solidarity a kolektívnej obety, zatiaľ čo Západ je opatrný a nechce priamo riskovať ľudské životy.

Toddova teória nás vyzýva, aby sme na konflikty medzi civilizáciami pozerali cez prizmu rodinných modelov – nie iba ako na akademickú tému, ale ako na zásadný prvok globálnej politiky. Ak totiž rodiny skutočne formujú politickú podstatu národov, potom je kľúčové pochopiť ich zložitosť, aby sme sa dokázali zorientovať v multipolárnom svete 21. storočia.

Zhrnutie

Konflikt na Ukrajine odhaľuje hlboké globálne rozpory, ktoré sú formované odlišnými rodinnými štruktúrami. Samuel Huntington vo svojej knihe „Stret civilizácií“ tvrdil, že hlavné kultúrne rozdiely vychádzajú najmä z náboženstva, no pri podrobnejšej analýze sa ukazuje, že jeho teória má zjavné nedostatky. Antropológovia Alan Macfarlane a Emmanuel Todd presvedčivo argumentujú, že práve štruktúra rodiny - či už nukleárna, kmeňová alebo viacgeneračná - formuje hodnoty spoločnosti, politické systémy aj globálne konflikty. Tento pohľad nám pomáha pochopiť, prečo sa západná liberálna demokracia ťažko udomácňuje v krajinách ako Rusko a Čína, kde sa uprednostňuje kolektívna súdržnosť a patriotizmus.