Nekonečný príbeh dvoch lídrov poľskej politiky

Už takmer štyri desaťročia dominujú poľskej politickej scéne dvaja muži: Donald Tusk a Jarosław Kaczyński. Od pádu komunizmu v roku 1989 formovali verejný život v krajine. Polarizovali ho a napokon si ho prakticky privlastnili. V štáte s 36 miliónmi obyvateľov by sa dala očakávať väčšia rozmanitosť politického vedenia.

Namiesto toho však Poľsku vládne duopol, definovaný rivalitou dvoch starších štátnikov. Ich osobná nevraživosť sa časom premietla do pevne zakorenenej politickej štruktúry. Napriek generačným zmenám, európskej integrácii a kultúrnej transformácii sa táto dvojica stále drží pri moci a nič nenasvedčuje tomu, že by sa to malo v blízkom čase zmeniť.

Dve cesty, dve vízie

Tusk aj Kaczyński vyrastali a formovali sa v čase disidentských hnutí v 80. rokoch minulého storočia. Tusk, pochádzajúci z prístavného mesta Gdańsk, syn tesára a liberál, spojený s odborovým zväzom Solidarita, sa jasne prikláňal k Západu, voľnému trhu a európskej integrácii. Naopak, Kaczyński, varšavský intelektuál, sa spolu so svojím dvojčaťom Lechom, ktorý sa neskôr stal prezidentom, pozeral na liberalizmus s nedôverou. Sám sa oveľa viac prikláňal k nacionalizmu a tradičným katolíckym hodnotám.

V 90. rokoch sa ich politické cesty preťali, keď obaja krátko pôsobili pod vedením Lecha Wałęsu [spoluzakladateľ Solidarity a bývalý poľský prezident, pozn. red.]. Začiatkom 21. storočia sa však ich názorové rozdiely prehĺbili. Kaczyński spoluzaložil stranu Právo a spravodlivosť (PiS), čím vybudoval disciplinovaný konzervatívny politický stroj. Tusk sa zas podieľal na založení liberálno-konzervatívnej strany Občianska platforma (PO), ktorá oslovovala mestských voličov a elity orientované na Brusel.

V roku 2005 Lech Kaczyński porazil Tuska v prezidentských voľbách. V tom istom roku Tuskova PO prehrala s PiS aj v parlamentných voľbách. Tusk sa však dokázal spamätať a pôsobil ako premiér v rokoch 2007 až 2014. Potom odišiel do Bruselu ako predseda Európskej rady. Kaczyński, hoci po roku 2007 nikdy nezastával oficiálnu vládnu funkciu, zostal neoficiálnym lídrom Poľska počas vlády PiS v rokoch 2015 až 2023. Jeho vybraní premiéri Beata Szydłová a Mateusz Morawiecki boli jeho vernými zástupcami.

Politika ako osobný konflikt

Táto rivalita nie je len osobná, ale predovšetkým ideologická. Tusk reprezentuje proeurópske, ekonomicky liberálne a spoločensky umiernené mestské oblasti Poľska. Kaczyński, naopak, zastáva konzervatívnu, suverénnu víziu so zameraním na sociálnu pomoc, ktorá má silnú podporu v malých mestách a na vidieku. Obaja si tak vybudovali nielen politické strany, ale aj verné politické skupiny.

Ich vzájomná nevraživosť je už legendárna. Tusk opakovane obviňuje Kaczyńského z toho, že podnecuje nenávisť a rozdeľuje spoločnosť, zatiaľ čo Kaczyński bez okolkov nazýva Tuska „nemeckým agentom“. Práve táto nevraživosť paradoxne upevnila ich pozíciu na politickej scéne. Poľské voľby sa tak zmenili na referendum, v ktorom nejde o výber vízie alebo programu, ale o to, ktorého z týchto dvoch mužov voliči nenávidia menej. Ich spor absolútne ovláda celé politické dianie a mladším politikom tak prakticky nezostáva priestor na to, aby sa presadili.

Všetky pokusy prelomiť tento začarovaný kruh zlyhali. Aj keď nové hnutia, ako napríklad antiestablišmentové Kukiz’15 alebo ľavicové Razem, občas zaujali pozornosť, nikdy nedosiahli trvalý vplyv. Dokonca ani súčasný prezident Andrzej Duda, ktorý je politickým chránencom PiS, sa nedokázal vymaniť z tieňa týchto dvoch dominantných postáv.

Minulosť, prítomnosť a budúcnosť Poľska

V roku 2023 zažil Tusk veľkolepý návrat. Po rokoch v Bruseli sa ujal vedenia širokej koalície, namierenej proti strane PiS. Šikovne pritom využil únavu voličov z Kaczyńského kultúrnych vojen a zneužívania justície. Jeho víťazstvo bolo síce tesné, no historické. PiS totiž prvýkrát po mnohých rokoch stratila parlamentnú väčšinu.

Poľsko má však k politickej rovnováhe stále ďaleko. Začiatkom roka 2025 sa stal prezidentom Karol Nawrocki, dovtedy málo známy, no mimoriadne lojálny predstaviteľ PiS. Jeho zvolenie sprevádzala ostrá kampaň plná dezinformácií. Najväčší rozruch vyvolalo dnes už notoricky známe video, na ktorom Nawrocki počas živého vysielania pôsobil ako pod vplyvom alkoholu. Štátne médiá čelili obvineniam, že ho chránili pred škandálmi, zatiaľ čo jeho súperov cielene diskreditovali. Napriek protestom zostal výsledok volieb v platnosti.

Nawrockého nástup do funkcie len upevnil pocit, že strana PiS, aj keď už nemá parlamentnú väčšinu, si stále udržiava kontrolu nad kľúčovými inštitúciami.

Vplyv Konfederácie

Celú situáciu navyše komplikuje prekvapivý úspech pravicovej Konfederácie. Hoci bola dlho považovaná len za okrajové zoskupenie libertariánov, nacionalistov a provokatérov proti establišmentu, v nedávnych prieskumoch dosiahla viac ako pätnásť percent. Medzi voličmi do tridsať rokov dokonca ešte viac. V niektorých obvodoch predbehla dokonca aj PO a PiS.

Príťažlivosť tejto strany spočíva v silnej zmesi ekonomickej frustrácie, protukrajinskej rétoriky, pohŕdania elitami v Bruseli aj vo Varšave a prepracovaných online kampaní. Hoci mnohí Konfederáciu nepovažujú za dôveryhodnú, jej schopnosť zmobilizovať digitálne zručnú mládež a ovplyvňovať diskusiu na sociálnych sieťach zásadne zmenila spôsob, akým sa dnes vedie politika.

Tusk sa snažil reagovať, no jeho technokratický centrizmus a proeurópske frázy neoslovujú mladých voličov, ktorí zápasia s neistotou, ťažkosťami s bývaním a pocitom odcudzenia. Kaczyński síce odsúdil anarchokapitalizmus Konfederácie, no jedného dňa ju možno bude potrebovať ako koaličného partnera.

Kam zmizli nové tváre politiky?

Dôvodom toho, že sa na poľskej politickej scéne neobjavujú nové tváre, je sčasti inštitucionálna strnulosť. PiS aj PO sú totiž centralizované strany, ktoré riadia ich lídri, čo brzdí vnútornú konkurenciu a generačnú výmenu. Mediálna scéna, v rámci ktorej dominujú štátom podporované kanály naklonené PiS a komerčné stanice s liberálnym zameraním, sa navyše celá točí okolo dramatického súboja Tusk verzus Kaczyński. Dokonca aj poľská katolícka cirkev, ktorá kedysi určovala smer, je dnes natoľko spätá s PiS, že nedokáže byť nezávislou morálnou protiváhou.

Na scéne je však aj kultúrna zložka. Poľská politika totiž historicky uprednostňovala silných lídrov – Wałęsu, Kaczyńského, Tuska –, nie tých, ktorí hľadajú konsenzus. Voliči sú rozdelení a častejšie uprednostňujú konfrontáciu pred kompromisom. V takomto prostredí je pre umiernených politikov ťažké získať podporu.

Západ napokon tiež nesie svoju časť zodpovednosti. Európska únia často vidí Poľsko čierno-bielo – buď ako neliberálne, alebo proeurópske –, čo len prehlbuje priepasť medzi Tuskom a Kaczyńským. Brusel vníma Tuska ako demokratického hrdinu a Kaczyńského ako populistického oponenta, čím posilňuje vnútorné rozdelenie spoločnosti.

Čo bude ďalej?

Obaja politici sú už v pokročilom veku – jeden má po šesťdesiatke, druhý po sedemdesiatke. Nezáleží na tom, ako dopadnú voľby, skôr či neskôr ich politická éra prirodzene dospeje ku koncu. Stále však nie je jasné, kto prevezme vedenie po súčasných lídroch. Ani Kaczyński, ani Tusk si zatiaľ nevychovali žiadneho jasného nástupcu. Keď títo lídri opustia politickú scénu, Poľsko môže čeliť kríze vedenia.

Na druhej strane je tu aj optimistickejší scenár: môže to viesť k obnove pluralizmu, teda väčšej rozmanitosti názorov a politických síl.

Zatiaľ sa však nič nemení, príbeh sa opakuje. Všetko nasvedčuje tomu, že aj najbližšie voľby sa budú točiť okolo tých istých otázok. Ste za Tuska alebo proti nemu? Obávate sa Poľska pod Kaczyńského vedením alebo si prajete jeho návrat?

V krajine, ktorá dala svetu osobnosti ako Lech Wałęsa a pápež Ján Pavol II., sa politická obnova zastavila. Poľsko si zaslúži a naliehavo potrebuje novú generáciu lídrov. Najprv si však musí predstaviť politiku, ktorá nebude definovaná minulosťou.

Zhrnutie

Poľsko je stále pod silným vplyvom dvoch starnúcich lídrov – Donalda Tuska a Jarosława Kaczyńského. Ich vplyv formuje inštitúcie aj myslenie v krajine. Nedávne zvolenie Nawrockého za prezidenta a výrazný úspech Konfederácie vo voľbách ukazujú, že PiS si aj naďalej udržiava značný vplyv, zatiaľ čo medzi mladými rastie nespokojnosť a túžba po zmene. Napriek výzvam na obnovu ani Občianska platforma, ani Právo a spravodlivosť neponúkajú víziu, ktorá by presahovala osobné spory a minulé krivdy. Bez dôveryhodných alternatív a hlbšej systémovej reformy hrozí Poľsku demokratická stagnácia. Skutočný potenciál krajiny sa môže naplno rozvinúť až vtedy, keď nová generácia dostane priestor politicky rásť a formovať budúcnosť.