Dáni, Fíni a Švajčiari vidia vzor vo Švédsku. A funguje to

Minulý týždeň sa Česká republika vrátila do akéhosi stavu na polceste medzi plnokrvným lockdownom a starým normálom. Všeobecne sa predpokladá, že niekedy v prvej tretine nového roku sa infekcia koronavírusu vráti, ako účet za vianočnú a silvestrovskú slobodu. A s ňou príde aj tretie priškrcovanie života, ktoré obnáša všetky tie nadbytočné, škodlivé sociálne kontakty. Hovorí sa, že každým uzavretím si kupujeme čas. Myslí sa tým čas pre zdravotníctvo, ale nikde nie je písané, že ten čas sa nedá využiť na načerpanie skúseností za hranicami. Teraz je čas sa pýtať, kde to vzali na jeseň za lepší koniec.

Ešte po prvej karanténe na jar sa česká vláda mohla brániť tým, že rovnako ako oni postupovali v Európe skoro všetci, väčšinou len váhavejšie. Pokiaľ vynecháme Lukašenkovo Bielorusko, ktorého štatistikám nikto neverí, kde však na hygienický extrémizmus odmieta pristúpiť okrem prezidenta aj opozícia, inak by niekoľko mesiacov v rade nechodila demonštrovať proti oficiálnym výsledkom volieb, vyčnievalo z radu iba Švédsko.

To sa, ako je známe, uspokojilo so sadou najmiernejších opatrení, predovšetkým zatvorením stredných a vysokých škôl pre študentov starších ako 16 rokov; izoláciou domovov dôchodcov; zákazom hromadných akcií nad 50 osôb. Obchody, reštaurácie a dokonca bary, samozrejme i základné školy, zostali celú tú dobu otvorené. Rúška vo Švédsku takmer nikto nenosí a nenosia ich doteraz. Armagedon, ktorým si bola ešte v apríli istá aj časť švédskej vedeckej obce, nenastal.

To, že nenastal, je zásadný argument proti našim blúznivcom, keď zrovna vidia mrazničky na mŕtvoly v uliciach. Napriek tomu priaznivci lockdownu mohli švédsky vzor spochybňovať odkazom na vysoký počet mŕtvych (že zhruba polovica pacientov s covidom umrela v sociálnej starostlivosti, na ktorú Švédi uvalili rovnakú izoláciu ako inde, teraz nechajme bokom). A od veci nebola ani námietka, že Švédi sú iní svojím správaním. Ani pred nástupom covidu neboli povestní družnosťou a rozvinutým spoločenským životom. Vcelku sa príklad Švédska dá izolovať ako výnimka potvrdzujúca pravidlo.

Švédsko žije ďalej

Končí jeseň a zástancovia lockdownu, respektíve tí intelektuálne poctiví medzi nimi, to majú zasa o niečo ťažšie. Švédsko v uvoľnenom režime pokračuje, aj keď do konca októbra zľahka pritvrdilo a zakázalo akcie nad 10 osôb. V tom čase krivka pozitívne testovaných rýchlo rástla. Lenže sotva stihli v medzinárodnej tlači vyjsť články, že i na Švédov došlo, nákaza im opäť klesá.

K takmer šiestim tisícom mŕtvych z jari pribudla ďalšia tisícka. V Česku medzitým Švédov v kategórii „Zomrel s covidom“ predstihli. Nepomohli ani dva lockdowny vrátane zatvorenia škôl. Počet ťažkých prípadov v pondelok 30. novembra bol vo Švédsku s 221 prípadmi na úrovni tretiny českého stavu. Čo je ale zaujímavejšie: v tieni sporov o Švédsko zaniklo, že na jeseň sa švédskou cestou v tej či onej miere vydali aj iné vyspelé štáty: Fínsko, Dánsko, Švajčiarsko… Všetky pritom na jar uvalili pomerne tvrdú karanténu.

Dáni boli v tomto ohľade takmer európskymi pioniermi. Na jar sa im podarilo zastaviť nákazu v zárodku, počet mŕtvych za prvý polrok neprekročil 500. Došli však k záveru, že cena bola zbytočne vysoká. Takže od 23. októbra platia v krajine tieto základné obmedzenia: zhromaždenia vonku a skupiny vnútri do 10 osôb (s výnimkou pohrebov), reštaurácie a kaviarne do desiatej hodiny večer; rúška v hromadnej doprave a v obchodoch; športované a hudobné akcie do 500 divákov, ktorí musia sedieť; rovnaký strop 500 ľudí sa týka aj náboženských zhromaždení (v tejto ateistickej krajine s tým môžu mať problém reálne len mešity).

Dáni aj Švajčiari

Dánsko si celý druhý polrok vystačí s režimom o niečo liberálnejším, než do akého teraz vchádza Česko po lockdowne. Počet ťažkých prípadov bol v pondelok 44. Pravda, Dánsko má päť miliónov obyvateľov, takže ich majú – „len“ asi sedemkrát menej než v Česku. Pozitívne testovaných mali na konci novembra v špičkách cez tisíc denne, čo je v medzimesačnom sčítaní nárast, ale krivka je už zrejme za zenitom.

Tiež je pravda, že vláde na začiatku novembra povoľovali nervy, pokúšala sa napríklad uzákoniť povinnosť dať sa očkovať, začala s vyvražďovaním norkov (vybila ich pre covid takmer 3 milióny!), verejnosti sa ale stačilo trochu vzoprieť a bol pokoj.

Švajčiarsko, podobne ako Švédsko, zaznamenalo prudký rast infekcie počas októbra, v rekordných dňoch prerastali nové prípady desaťtisícovú hranicu. Od začiatku novembra klesá počet zachytených prípadov zhruba k 4-tisíc denne, teda pokles z čísiel zrovnateľných s tými českými je prudší. Zmenšuje sa počet hospitalizovaných, v týždennom zrovnaní zhruba o desať percent. Mesiac november zakončili Švajčiari so 490 vážnymi prípadmi ochorenia. Evidujú tiež zhruba o 40 percent menej mŕtvych s covidom ako Česi.

Úmera? Priama nie

Čo sa výrazne líši, je epidemiologická politika: od 29. októbra, teda tesne pred tým, než druhá vlna v zemi vyvrcholila, bol zavedený zákaz prevádzky reštaurácií po 23. hodine; povinnosť rúšok v hromadnej doprave, na zastávkach a v peších zónach, taktiež pre žiakov starších ako 12 rokov; dištančná výučba len na vysokých školách. Je pravda, že v niektorých kantónoch tejto decentralizovanej krajiny si zvolili prísnejšie pravidlá.

Všeobecne sa nad Európou a tvorcami epidemiologickej politiky vznáša otázka: ako to, že v krajinách s voľnejšími epidemiologickými režimami žiadny koniec sveta nenastal? V Európe má viac mŕtvych na stotisíc obyvateľov ako Česko ešte Belgicko, ktoré tento rok zvolilo asi najprísnejší lockdown na kontinente.

To isté sa v celosvetovom meradle dá povedať o Peru. Nikto rozumný by netvrdil, že je tu priama úmera medzi prísnosťou lockdownu a počtom mŕtvych, ale dá sa to aj obrátiť. Súvislosť medzi ochotou uvaliť na seba stredovekú karanténu a nízkym počtom obetí proste neexistuje, aspoň nie priama. A s týmto vedomím treba hľadieť v ústrety novému roku.

Vychádza v spolupráci s portálom Echo24.