Kríza Západu. Ocitli sme sa v poslednej fáze cyklu dejín?

Myšlienka, že západná civilizácia upadá, známa najmä vďaka dielu Oswalda Spenglera Zánik Západu, často vyvoláva buď paniku, alebo posmech. Dnešný stav západnej civilizácie však skôr potvrdzuje to, čo už v 18. storočí predpovedal filozof Giambattista Vico. Zdá sa, že západná spoločnosť stráca svoju kultivovanosť a stabilitu. Ustupuje niečomu, čo spisovateľ Martin Mosebach nazýva „heréza beztvarosti“. To sa prejavuje tak v politike, ako aj v každodennej komunikácii medzi ľuďmi.

Znaky civilizačného úpadku

Kultúrny úpadok sa dnes zreteľne prejavuje v politike. Prezident Donald Trump síce sľuboval obnoviť dávnu slávu Západu, no v skutočnosti len zvýraznil jeho úpadok. Oficiálne štátne večere nahradilo rýchle občerstvenie, elegantné prejavy vystriedala hrubá rétorika a diplomaciu zas zatienilo presadzovanie vôle silou.

Podobne aj francúzsky prezident Emmanuel Macron, ktorý sa prezentuje ako moderný Kráľ Slnko, často balansuje medzi chaosom vo vnútri krajiny a nešikovnými verejnými gestami. Toto nie sú len politické omyly, ale prejavy hlbokej kultúrnej krízy.

Tento úpadok sa už netýka iba politiky, ale hlboko zasahuje aj demografickú a spoločenskú situáciu v Európe. Európa starne, no zároveň sa správa impulzívne a nepremyslene, čo nie je typické pre vyspelú spoločnosť. Namiesto prejavov zrelosti vidíme rozpad vnútornej bezpečnosti, neistotu v otázke fungovania inštitúcií, rozvrat tradičnej rodiny a ideologický zmätok. To všetko naznačuje, že nejde o pokojný konzervativizmus starnúcej kultúry, ale skôr o spätný pohyb smerom k barbarstvu.

Vico a jeho pohľad na kultúrny úpadok

Vico, ktorý žil dve storočia pred Spenglerom, rozdelil vývoj civilizácie do troch hlavných období. Prvým je „vek bohov“, keď spoločnosť formovali mýty, náboženstvo a poézia. Nasleduje „vek hrdinov“, v ktorom dominovala aristokracia, inštitúcie a feudálny systém. Nakoniec prichádza „vek ľudí“, založený na rozume, demokracii a individualizme. Hoci tento posledný vek znamená odklon od barbarstva, Vico varoval, že práve v tejto fáze sa začínajú objavovať prvé náznaky morálneho a spoločenského úpadku. Inými slovami, ak sa prehnane spoliehame na rozum a individualizmus, môže to viesť k rozpadu spoločnosti.

Osvietenstvo založené na rozume oslobodilo ľudstvo od poverčivosti, no zároveň zničilo základné mýty a náboženské morálne hodnoty. Podobne ako Dostojevskij poukazoval na to, že bez duchovného základu sa spoločnosť stáva morálne nestabilnou, aj Vico si uvedomoval, že strata spoločných hodnôt vedie k oslabeniu morálky. Technický pokrok a materiálny blahobyt, ktoré priniesol racionalizmus, sa ukázali ako slabé náhrady za tie hlboké, mýtické príbehy, ktoré kedysi spájali komunity.

Európa stráca svoje korene

Európska únia je jasným príkladom krízy kultúrnej identity. Zakladatelia Európy - Adenauer, de Gasperi a de Gaulle - vnímali kontinent ako civilizáciu, ktorá pevne stojí na spoločných náboženských a historických tradíciách. Pre nich Európa znamenala oveľa viac ako len efektívne fungujúce inštitúcie. Predstavovala spoločný príbeh vychádzajúci z kresťanského dedičstva Karolínskej ríše. Súčasní lídri EÚ však pristupujú k Európe predovšetkým ako k mechanizmu riadenia a ekonomickej spolupráce, ktorý nemá hlbší kultúrny či duchovný význam.

Kultúrna prázdnota Európy je očividná, keď porovnáme minulých a súčasných lídrov. Helmut Kohl a Charles de Gaulle vnímali katedrály v Speyeri a Remeši ako symboly spoločnej európskej identity. Súčasní politici sa sústreďujú najmä na pravidlá, predpisy a administratívne postupy, pričom kultúrne a duchovné základy, ktoré formovali európsku civilizáciu, často zanedbávajú. Vyhlásenia o ľudských právach sa stali svetskou alternatívou k spoločným príbehom a hodnotám, ktoré donedávna tvorili jadro kultúrnej súdržnosti. Týmto inštitucionálnym ideálom však chýba hĺbka a koherencia, akú kedysi poskytovali náboženské naratívy.

Krehké základy modernej morálky

Vico aj Machiavelli zdôrazňovali, že náboženstvo zohráva kľúčovú úlohu pri udržiavaní spoločenskej stability. Nie však ako duchovná útecha, ale ako základ verejnej morálky a súdržnosti. Moderné západné spoločnosti sa však tejto predstave vyhýbajú, pretože sú silne zamerané na individualizmus.

Paradoxne, mnohí ľudia, ktorí odmietajú náboženstvo, sa často snažia zaplniť vzniknuté morálne vákuum novými "dogmami", napríklad klimatickým aktivizmom či kampaňami za práva menšín, ktoré sa postupne menia na spoločenské rituály, ako je napríklad "mesiac hrdosti".

Tieto sekulárne rituály však nemajú všeobecnú dôveru, pretože odmietajú silu tradičných mýtov a morálky, ktoré ľudí spájali. Keď sa tieto nové "dogmy" presadzujú tak, že sa ľuďom zakazuje vyjadrovať iný názor, čo je na Západe čoraz bežnejšie, naznačuje to, že im chýbajú pevné základy, a preto nepredstavujú udržateľné hodnoty. Aj keď sa konzervatívci usilujú o obnovu tradičných morálnych princípov, ich návrhy často narážajú na nezáujem v kultúrne roztrieštenom a racionalistickom prostredí. Ani jedna strana nedokáže vytvoriť spoločnú morálnu víziu, čo potvrdzuje, že prežívame úpadok v období, ktoré Vico nazval „vekom ľudí“.

Zhrnutie

Vico tvrdil, že po rozpade spoločnosti sa civilizácie opäť cyklicky vracajú k pôvodným mýtom a náboženským príbehom. Západná civilizácia je dnes rozdelená, morálne dezorientovaná a práve preto stojí na historickej križovatke. Súčasné rozdelenie spoločnosti, strata kultúrnej identity a slabosť inštitúcií sú jasnými znakmi poslednej fázy, ktorú Vico opísal vo svojom cykle dejín. Či sa Západu podarí znovuobjaviť alebo vytvoriť hlboké príbehy, ktoré potrebuje na kultúrnu obnovu, zostáva neisté. Isté však je, že súčasný zmätok v civilizácii potvrdzuje hlavnú Vicovu myšlienku: bez spoločných mýtov a jednotnej morálky aj tie najvyspelejšie spoločnosti nevyhnutne smerujú k úpadku.