Prečo Latinská Amerika nie je tak úplne Západom. A ani nemá byť

Latinská Amerika na celé desaťročia uviazla v civilizačnom medzipriestore. Nie je ani západná, ani úplne odlišná. Jej elity hovoria jazykom Bruselu, riadia sa podľa vzorcov z Washingtonu a namiesto toho, aby videli krásu a potenciál svojej krajiny, upínajú svoje sny k Parížu či Miami. Ľuďom pritom nezostali ani výhody modernej západnej spoločnosti, ani dôstojnosť vlastnej tradície a koreňov.

Samuel Huntington vo svojej predstave o civilizáciách označil Latinskú Ameriku za akéhosi mladšieho bratranca Západu – kultúrnu napodobeninu, ktorá stojí na okraji skutočnej modernity. Tento názor celé generácie diktoval tón verejným politikám, formoval vzdelávacie systémy a usmerňoval ambície elít. Huntingtonova chyba nebola len interpretačná. Pomýlil si napodobovanie s identitou a vonkajší dojem s vnútornou podstatou.

Latinská Amerika nie je Západom v tom zmysle, ako Západ vníma sám seba. Od Mexika po Argentínu vznikla osobitná civilizácia, ktorá je zmiešaná v pôvode aj štruktúre, veľkolepá a baroková vo výraze a s katolíckou duchovnou podstatou. Problém nespočíva v tom, že sa líši od Európy či Spojených štátov, ale v klamnom presvedčení, že takáto odlišnosť znamená nedostatok. Latinská Amerika nezlyháva preto, že odmieta byť západná, ale preto, že sa tvári, akoby taká už bola.

Zrážka civilizácií: zrod Latinskej Ameriky

Latinská Amerika vznikla zo zrážky dvoch svetov. Na jednej strane to bol iberský federalizmus. Ten bol hlboko zakorenený v katolíckych rituáloch, posilnený feudálnou mocou a skúsenosťami z bojov proti moslimom. Na druhej strane boli pôvodné americké, teda indiánske civilizácie. Ich spoločenské štruktúry boli formované rituálnymi aktmi násilia a náboženským cyklom obetí, ktoré boli chápané ako nevyhnutná súčasť kozmického poriadku.

Výsledkom nebol ani úplný súlad, ani vymazanie rozdielov, ale baroková zmes rás, vrstiev, rituálov, jazykov, rodových línií, zákonov a liturgií, navrstvených na seba v zložitej štruktúre plnej protikladov. Španielske miestokráľovstvá vydržali tristo rokov práve preto, že tento systém, hoci prísne hierarchický a komplikovaný, zodpovedal mentalite a prirodzenému rytmu tejto krajiny, ktorý cítiť dodnes.

Hofstedeho kultúrne dimenzie ukazujú, že tento región je s hierarchiou stále vnútorne stotožnený. Podľa Hofstedeho indexu mocenskej vzdialenosti vykazuje Mexiko skóre 81, Kolumbia 67 a Peru 70, čo naznačuje silnú hierarchickú štruktúru v týchto spoločnostiach. Nejde o spoločnosti, ktoré sa prirodzene vyvíjajú smerom k rovnosti a demokracii, ale o kultúry, v ktorých autorita prichádza zhora a dôvera v moc sa opiera viac o osobné vzťahy a symboliku ako o právne dohody.

Tak ako za čias španielskej nadvlády, aj dnes zostávajú hlavnými zdrojmi autority cirkev a armáda. V Ekvádore a Kolumbii im dôveruje viac ako 60 percent obyvateľov.

Aj keď v Latinskej Amerike existuje prezidentský systém, ide skôr o rituál ako o skutočné vládnutie. Každý silný vodca sa stáva novým prezidentom, pôsobí ako svetský monarcha. Ľudia majú voči nemu vždy silné emócie. Buď ho uctievajú, alebo nenávidia, ale nikdy ho len tak nevymenia za iného.

Inštitucionálna lož

Západ Latinskú Ameriku nesprávne chápe cez prizmu vlastných inštitucionálnych mýtov a predpokladá, že tam, kde zlyháva liberálny štát, zlyhalo aj riadenie krajiny.

Latinská Amerika však netrpí neschopnosťou inštitúcií, ale skôr ich nesúladom. Ústavy prevzaté zo zahraničia sa totiž snažia riadiť spoločnosti, ktoré sú formované úplne inými princípmi. Rodinné väzby sú dôležitejšie ako zmluvy, charizma je nadradená procedúram a česť má väčšiu váhu ako zákony.

Pozrime sa na otázku vlastníctva. V Peru a Bolívii viac ako polovica mestských pozemkov nie je oficiálne zaregistrovaná, teda je držaná neformálne. Právny systém, ktorý by mal chrániť vlastnícke práva, však často nerešpektuje, ako ľudia v praxi svoje vlastníctvo získavajú, dedia alebo bránia. V Brazílii, Mexiku a Argentíne dosahuje skóre vlastníckych práv podľa Fraser Institute menej ako 5,5 bodu z 10, zatiaľ čo v anglicky hovoriacich krajinách presahuje toto skóre 8,5.

Toto zlyhanie v číslach nie je len otázkou byrokracie, ale ukazuje na hlboký rozdiel v chápaní sveta. Liberálny pohľad na vlastníctvo ako individuálne a abstraktné právo sa nezhoduje s tradičným prístupom, v rámci ktorého pôda nie je majetkom v právnom zmysle, ale niečím, čo sa spravuje a chráni prostredníctvom rodiny, osobných vzťahov či sily.

Ani demokracia tu nefunguje podľa západných predstáv. Západ predpokladá, že jednotlivci si racionálne vyberajú medzi rôznymi abstraktnými programami a ideami. V Latinskej Amerike sú však voľby skôr vyjadrením lojality. Rozhoduje charizma kandidáta, rodinné väzby, regionálna príslušnosť či symbolika s náboženským podtónom. Preto tu prekvitá klientelizmus a politické strany často slúžia len ako prostriedok na zvolenie vodcu. Ľudia nehlasujú za program, ale dávajú moc panovníkovi, pretože hlas ľudu je tu vnímaný ako hlas Boží.

Napriek množstvu reforiem sa väčšina krajín Latinskej Ameriky podľa ukazovateľov Svetovej banky o kvalite právneho štátu stále nachádza pod svetovým priemerom. Poľsko, ktoré si prešlo komunistickým režimom a je poznačené nedávnymi traumami, už dosiahlo viac ako 65 percent v hodnotení fungovania právneho štátu, zatiaľ čo anglosaské krajiny presahujú 85 percent. Latinská Amerika sa však pohybuje okolo 35 percent, pretože zákon tu nie je prirodzeným vyjadrením spoločenskej dohody, ale cudzou maskou, ktorá len zakrýva staré spôsoby vládnutia.

Huntington sa zmýlil. A Západ s ním

Huntington sa pokúsil vysvetliť svet pomocou typológie civilizácií, no pri Latinskej Amerike zaváhal. Označil ju za súčasť západnej civilizácie na základe jej pôvodu, no zároveň ju považoval za menej vyspelú, čo nebola len analytická nedbanlivosť, ale skôr odmietnutie uznať, že civilizácia mohla vzniknúť zo Španielska, z miešania kultúr, z amerického kontinentu južne od Spojených štátov, a pritom nemusela smerovať k anglosaským štandardom. Latinská Amerika tak bola označená za nepodarenú kópiu namiesto toho, aby bola videná ako originálny úspech.

Huntington sa však mýlil aj v iných prípadoch. Čína nikdy nenapodobňovala Západ. Svoju konfuciánsku a byrokratickú podstatu pretvorila cez marxizmus. Rusko zostáva štátnické, ortodoxné a cynické, pričom kontinuita moci sa tiahne od cára cez sovietsky režim až po oligarchov. A dokonca aj stredná Európa, hoci je západná, integruje svoju katolícku minulosť do svojej politiky.

Latinská Amerika však zostáva akoby uviaznutá v čase. Jej elity študujú na Harvarde, zatiaľ čo chudobní sa modlia v starobylých barokových kaplnkách. Byrokrati píšu právnickým jazykom, ktorý prebrali z francúzštiny a nemčiny, no obyčajní ľudia rozprávajú príbehy o zázrakoch a mýtoch v španielčine, kečuánčine a nahuatl.

Toto sa prejavuje aj v Španielsku. Štátnik Antonio García Trevijano hovorieval o falošnej španielskej transformácii a ilúzii právneho poriadku bez hlbšieho kultúrneho základu. Filozof Gustavo Bueno zas tvrdil, že Latinská Amerika čerpala svoju civilizačnú silu zo španielskeho imperiálneho projektu. Túto víziu však neskôr opustili a začali len lacno napodobňovať západný liberalizmus.

Latinská Amerika zdedila zvyšky tohto imperiálneho kódu, ktorý bol posilnený španielskou katolíckou identitou. No bez vlastnej koruny a sebadôvery teraz iba kopíruje modely, ktoré sú úplne cudzie jej jedinečnej syntéze, teda jej vlastnému, osobitému vývoju.

Nie je to reforma, ale vyrovnanie sa s pravdou

Reformy sú zbytočné, ak slúžia len na zakrytie hlbšieho problému. Latinská Amerika nepotrebuje iba lepšie voľby alebo premyslenejšiu politiku. Potrebuje pochopiť svoju vlastnú civilizačnú identitu.

Na to, aby sa to mohlo zmeniť, musia ľudia v Latinskej Amerike pochopiť, že západné vzorce sú pre nich cudzie a nevhodné. V tomto regióne funguje iný princíp. Existuje tu hlboko zakorenený kultúrny model autority, ochrany a hierarchie, ktorú netreba odmietať, ale znovu pochopiť a rozvíjať.

Demokracia v Latinskej Amerike funguje skôr ako pravidelné potvrdenie autority, ktoré vychádza z miestnych, duchovných a komunitných tradícií, než ako klasický systém zastupiteľskej politiky. Republikánsky model, zavedený naprieč regiónom, je v skutočnosti len pretvárka. Latinskoamerické republiky často iba napodobňujú západné formy. Ich lídri však vládnu s rovnakou mentalitou, akú mali koloniálni miestodržitelia.

Latinská Amerika sa neposunie vpred tým, že bude dobiehať Západ. Môže sa rozvíjať až vtedy, keď sa prestane snažiť napodobňovať ho. Práve vtedy môže znovu objaviť to, na čo Západ zabudol: že civilizácia nie je cieľ, ku ktorému treba dôjsť, ale spôsob života, a že jej vlastný základ má možno bližšie k duchu stredovekého kresťanstva ako k súčasnému modernému Západu, ktorý sa od neho vzdialil.

Zhrnutie

Latinská Amerika nie je skutočnou súčasťou Západu. A jej problémom nie je neschopnosť, ale snaha napodobňovať. Jej tragédia spočíva v tom, že popiera vlastnú civilizačnú podstatu: hierarchickú, katolícku, zmiešanú a barokovú. Liberálne inštitúcie, ktoré prijala, jej neslúžia ako opora, ale ako klamlivá kulisa. Ak sa má znovu nájsť, musí sa vzdať ilúzie, že sa môže stať Západom, a prijať svoje vlastné korene, ktoré sama potlačila. Nepotrebuje reformu, ale návrat. Nie pokrok za každú cenu, ale pravdivé sebapoznanie. Iba úprimnosť voči vlastnej civilizačnej realite jej umožní vymaniť sa z rozpoltenosti medzi vlastnou identitou a cudzím vzorom a opäť sa stať tým, čím vždy bola: jedinečným svetom s vlastnou dušou.