Na jeseň 1846 stála rodina O’Connorovcov v rozpadajúcom sa prístave v Corku. Ich zemiaky zasiahla hniloba a hladomor v Írsku im vzal úrodu aj nádej. Keď sa rozsvietila žiara parníka smerujúceho do New Yorku, nastúpili – rovnako ako ďalších viac než milión ich krajanov. Tento odchod sa stal jedným z najsilnejších príkladov environmentálne vyvolanej emigrácie, ktorá pomohla uvoľniť tlak na pôdu a neskôr prispela k hospodárskemu oživeniu tých, ktorí zostali.
Ekonómovia Guillaume Blanc a Romain Wacziarg publikovali začiatkom roka výskum, v ktorom popísali, ako sa v priebehu posledných piatich storočí vyvíjali migračné vzorce v rôznych krajinách. Ich analýza ukázala, že kľúčovým faktorom nie je len počet obyvateľov, ale predovšetkým miera pôrodnosti.
V krajinách s vyšším počtom narodených malo výraznejší vplyv preľudnenie a vyššie riziko masových odchodov. Írsko je typickým príkladom – v 19. storočí vysoká pôrodnosť a opakované prírodné pohromy vyvolali vlny emigrácie, ktoré zmenili demografiu aj tempo rastu.
Z hľadiska historického vývoja tak odliv časti obyvateľstva do kolónií alebo Spojených štátov predstavoval „ventil“ proti preľudneniu. Pre zostávajúcich znamenal priestor na pôdu, lepšie pracovné príležitosti a v dlhodobom horizonte aj zrýchlenú industrializáciu. Bez prúdu lacnej pracovnej sily z Írska alebo Británie by sa mohla priemyselná revolúcia v Spojenom kráľovstve rozvinúť pomalšie – motivácia investovať do strojov by bola slabšia, keby bolo dostatok pracovných rúk priamo doma.
