V roku 2024 platforma na hodnotenie hrozieb na báze umelej inteligencie, ktorú využíva významná západná konzultačná spoločnosť pre oblasť obrany, vyhodnotila, že existuje 60-percentná pravdepodobnosť, že Čína čoskoro podnikne vojenskú akciu na Taiwane. Dôvodom boli rutinné námorné cvičenia čínskej armády v Taiwanskom prielive. Médiá okamžite priniesli varovné titulky. No podobne ako mnohé iné predpovede založené na algoritmoch aj táto úplne minula podstatu problému.

Čína sa v skutočnosti na vojnu nepripravovala. Svojím typickým spôsobom vysielala premyslené a zámerne nejasné signály. Manévre boli úmyselné, no nie provokatívne. Išlo o strategické divadlo, určené pre rôzne cieľové skupiny. V diplomatickej reči Pekingu platí, že čím nápadnejšie je gesto, tým väčšia je snaha o zdržanlivosť. Umelá inteligencia to však jednoducho nepochopila.

Keďže sa AI stáva hlavným nástrojom na predpovedanie medzinárodných udalostí, jej nedostatky môžu viesť k vážnym geopolitickým problémom. Vzhľadom na to, že bola vyvíjaná prevažne na základe západnej historickej skúsenosti a teórie medzinárodnej politiky, často nesprávne interpretuje nejasné signály ako agresiu, pragmatizmus ako provokáciu a strategickú trpezlivosť ako nenápadnú snahu o nadvládu.  

Pevne zakorenená hegemónia

Pod povrchom umelej inteligencie sa ukrývajú dva hlboko zakorenené západné pohľady na svet. Prvým je liberalizmus, ktorý vidí obchod a vzájomnú prepojenosť ako cestu k demokracii. Druhým je neorealizmus, ktorý považuje rastúce veľmoci za nevyhnutných rivalov. Obe teórie vplývajú na dáta, predpoklady a spôsoby hodnotenia v AI systémoch vyvíjaných na Západe. Výsledkom sú modely, ktoré očakávajú, že Čína buď prijme západné hodnoty, alebo na ne nevyhnutne narazí v konflikte.