Prečo stále funguje monopol úradov práce

Spomínaný pokles spôsobuje kombinácia dlhodobého poklesu miery plodnosti, odchodu mladých ľudí do zahraničia a starnutia populácie, ktorej vek dožitia sa zvyšuje.

Očakávaný úpadok pracovného potenciálu môže mať zásadný vplyv na produktivitu ekonomiky, verejné financie a sociálnu udržateľnosť. Bez aktívneho reformného zásahu a inovatívnych prístupov môže Slovensku hroziť zásadný pokles životnej úrovne, znižovanie konkurencieschopnosti i ďalšie prehlbovanie regionálnych rozdielov.

Podľa môjho názoru nízka dostupnosť domácich pracovných síl, aj vzhľadom na alarmujúcu demografickú krivku, dáva prioritu pre decentralizačnú reformu služieb zamestnanosti. A to formou zavedenia trhových princípov, ako je to prirodzené napríklad v sektoroch zdravotníctva či školstva, respektíve aj v iných vyspelých ekonomikách s vysokým HDP, ako sú Holandsko, Nemecko, Veľká Británia, Kanada či Austrália.

Služby zamestnanosti na Slovensku sú poslednou „baštou“, kde nefungujú trhové princípy. Úrady práce majú na tento segment monopol. A ako to už býva s monopolmi vynucovanými štátom – ich kvalita služieb dramaticky klesá. Zrejme preto chronicky patríme medzi krajiny EÚ s najväčšou dlhodobou nezamestnanosťou.

Na Slovensku je zhruba 58-tisíc poberateľov pomoci v hmotnej núdzi. Ich životná situácia nie je len sociálnym problémom, ale aj ekonomickou záťažou pre verejné financie.

Každý takýto človek, ktorý sa umiestni na trhu práce, predstavuje pre štát ročne nasledovný finančný prínos:

- prestáva byť poberateľ dávok – úspora pre štát je približne 4 500 eur (dávky, zdravotné poistenie),

- stáva sa platiteľom daní a odvodov – nový príjem pre štát je približne 4 800 eur,

- vzniká multiplikačný efekt kúpnej sily (spotreba, služby, miestne dane), čo predstavuje pozitívny dosah na ekonomiku v hodnote približne 5-tisíc eur

- znižujú sa sekundárne náklady – úľava pre sociálny systém je približne 3- až 9-tisíc eur (narušené zdravie, kriminalita, závislosti, školské zlyhania).

Ročný finančný prínos za umiestnenú osobu na trhu práce tak môže byť celkom 14- až 23-tisíc eur. Pri umiestnení polovice ľudí v hmotnej núdzi na trhu práce štát dosiahne ročný finančný efekt vo výške od 370 do 610 miliónov eur, čo v priebehu dekády predstavuje 3 až 6 miliárd eur. To je suma, ktorá sa rovná výške plánu obnovy, s ktorého čerpaním má Slovensko taký problém.

A o ďalších synergických efektoch ani nehovorím, či už pre zamestnávateľov – získanie pracovnej sily, pre rozvoj regiónov – zvýšenie miestneho HDP, pre komunity a rodiny – zníženie rizika generačnej chudoby, lepšia školská dochádzka či vznik nových lokálnych vzorov.

Ak sa teda vrátim k úvodu komentára, nestálo by za uváženie vytvoriť efektívny systém neštátnych služieb zamestnanosti, financovaný z úspor a viazaný na výsledky? V niektorých vyspelých krajinách to takto funguje. Prevádzkovatelia takýchto služieb sú platení za výsledky z ušetrených peňazí. A navyše je to rozpočtovo neutrálne riešenie.