Rusko rozohralo vo vzťahoch s Čínou a Západom nebezpečný vabank. Príčinou sú sankcie

Vo februári by mal v Bielom dome zasadnúť nový prezident Joe Biden, od ktorého mnohí experti očakávajú, že vyostrí údajne „bezzubé“ sankcie, ktoré na Rusko uvalil Západ v súvislosti s anexiou Krymu a agresiou na východnej Ukrajine. Moskve sa totiž v posledných rokoch podarilo zmierniť dosah sankcií masívnou politicko-ekonomickou reorientáciou od Západu smerom k Číne. Nedávne vyhlásenie Putina o tom, že Rusko je otvorené idei vojenskej aliancie s Čínou, len nahralo predstave nezvratného zbližovania sa Moskvy a Pekingu.

Ak sa však na situáciu pozrieme podrobnejšie, uvidíme, že Rusko by pred ďalším približovaním sa mocnému východnému susedovi dalo prednosť zmierneniu sankcií a čiastočnému obnoveniu spolupráce s Európou. Svojím vyhlásením tak Putin v skutočnosti začal hrať vabank, ktorý ak nevyjde, môže na celé desaťročia posilniť Čínu na úkor Ruska aj Západu.

Nenápadné no prelomové vyhlásenie

Na konci októbra sa v Moskve konalo každoročné stretnutie Valdajského medzinárodného diskusného klubu, kde ruský prezident Vladimir Putin dostal otázku, či si vie predstaviť vytvorenie vojenskej aliancie s Čínou. Otázka sama o sebe nie je ničím špecifická a ani neobvyklá, novinári aj experti ju v minulosti kládli opakovane. Nezvyčajná však tentokrát bola odpoveď ruského lídra, ktorý uviedol, že vzťahy oboch štátov dosiahli „takú úroveň spolupráce a dôvery, že hoci to nateraz nie je nevyhnutné, dokážu si to predstaviť“.  

Kremeľ pritom až doteraz roky zdôrazňoval, že vojenská aliancia nie je aktuálnou témou. To vždy tvrdil aj Peking, pričom, ako sa zdá, Čína svoj názor doteraz nezmenila. Vysokopostavený čínsky predstaviteľ Čao Li-ťien na analogickú otázku hneď ďalší deň reagoval diplomaticky slovami, že Putinove vyhlásenie svedčí o vysokom stupni partnerstva oboch krajín.

Neochota vstupovať do spoločnej vojenskej aliancie bola jedným zo základných kameňov rusko-čínskych vzťahov už od konca 80. rokov. Kremeľ aj Peking si totiž veľmi dobre uvedomujú, že ich záujmy sa v skutočnosti často neprekrývajú. Čína napríklad aj napriek blízkym vzťahom s Moskvou neuznáva nezávislosť Abcházska a Južného Osetska a ani ruskú anexiu Krymu. Podobne Moskva nepodporuje čínske územné nároky voči iným štátom, pričom mnohým z nich vrátane Indie a Vietnamu dodáva moderné zbraňové systémy.

V dôsledku vzniku vojenskej aliancie by oba štáty museli začať aspoň nepriamo podobné nároky druhej strany uznávať. Išlo by tak o zásadnú geopolitickú udalosť 21. storočia, ktorá by pre Západ predstavovala vážnu hrozbu.

Ruský medveď a Čínsky drak môžu spoločne ohroziť Západ

Na medzinárodnom poli sú momentálne najväčšími súpermi Západu práve konfliktné Rusko, schopné útočiť dobre naplánovanými taktickými krokmi a stále asertívnejšia a ekonomicky silnejšia Čína. Novým faktorom sa však po roku 2014, keď došlo zo strany Západu k uvaleniu sankcií na Rusko, stalo zbližovanie týchto dvoch mocností. Prehlbujúca sa spolupráca Moskvy a Pekingu však nie je len ad hoc reakciou na zhoršovanie vzťahov oboch mocností so Spojenými štátmi a EÚ. Má omnoho hlbšie a dlhodobejšie korene. Predpokladom zbližovania sa stalo vyriešenie vzájomných pohraničných sporov v roku 2004, ktoré po dlhé desaťročia otravovali vzťahy oboch štátov. Ich zbližovanie pritom má ekonomické rácio. Rusko je vývozcom tých nerastných surovín, po ktorých je čínska ekonomika najviac hladná.

Po vojne na Ukrajine a nasledujúcich sankciách sa Rusko vo svojom hľadaní nového trhu, technológií a surovín preto muselo obrátiť práve na Čínu. Peking zas potreboval ruské technológie, aby mohol modernizovať Čínsku ľudovú armádu. Taktiež Ruskom vedenú Eurázijskú ekonomickú úniu (EEU) čínska vláda vníma ako základný kameň možného nového geopolitického a ekonomického poriadku v Eurázii, ktorému by dominovala práve Čína.

Ekonomické prenikanie Číny do Ruska sa deje najmä na úkor nemeckého biznisu. Už v roku 2016 Čína prekonala Nemecko ako hlavného dovozcu výbavy a technológií na ruský trh, pričom o tri toky už Rusko z Číny dovážalo 2,5-krát viac hi-tech produktov než z Nemecka.

Zdroje, zbrane a vojenské technológie z Ruska robia Čínu, ktorá sa dlhé desaťročia venovala viac biznisu než geopolitike, omnoho asertívnejším hráčom na medzinárodnom poli. Ak by Čína a Rusko začali pracovať v tandeme aj v Arktíde a východnej Európe, dôsledky by pre nás mohli byť ďalekosiahle. Je preto zrejmé, že reálna aliancia Ruska a Číny by mohla zásadným spôsobom a v globálnych rozmeroch podkopať postavenie západných mocností. Nemalú cenu by za to však musela zaplatiť aj Moskva.

Rusko hľadá rovnováhu a nie väčšieho brata

Už len vzhľadom na silu ekonomík oboch štátov by Rusko v prípadnej aliancii bolo jednoznačne tým hráčom, ktorý by sa musel podriaďovať potrebám svojho silnejšieho partnera. Asymetria je totiž zásadná a neustále sa prehlbuje. Ešte pred pár rokmi malo Rusko rovnaký hrubý domáci produkt ako čínska provincia Kuang-Tung, ktorá je lokomotívou čínskej ekonomiky. Dnes je jeho HDP podobné tomu, aké majú druhostupňové čínske provincie.

Z vojensko-technologického hľadiska začalo Rusko Číne po roku 2014 dodávať svoje najšpičkovejšie technológie vrátane systémov protivzdušnej obrany S-400 a viacúčelových stíhacích lietadiel Su-35. Je však otázne, dokedy budú ruské vojenské technológie pre stále sa rozvíjajúcu čínsku ekonomiku ešte zaujímavé.

Ak je Čína pre Rusko v kontexte západných sankcií nevyhnutným partnerom, naopak to rozhodne neplatí. Prípadná vojenská aliancia a hlbšia integrácia s Čínou by Rusko postupne pripravila o to, čo si želá najviac – strategickú autonómiu. Štát, ktorý v bol v polovici 20. storočia pre Čínu nedosiahnuteľným vzorom, by sa tak v polovici 21. storočia mohol stať jej zaostalým príveskom. Prečo Kremeľ riskuje takýto ponižujúci vývoj vyhláseniami o rusko-čínskej aliancii? Pre sankcie zo strany Západu totiž pravdepodobne nemá na výber a rozhodol sa hrať vabank.

Neľahká cesta von zo špirály

Ako upozorňuje Alexandr Gabuiev z moskovského centra Carnegie, Rusko používa hrozby užšieho spojenectva s Čínou ako formu nátlaku na Západ, aby ten zmiernil sankcie. V Európe to začína zaberať najmä v prípade Berlína a Paríža, ktoré však potrebujú koordináciu zo strany USA. Hrozbou vojenského spojenectva sa Moskva snaží zaujať práve nastupujúcu americkú administratívu. Ak Európanov trápia jej ekonomické dosahy, Američania by sa zas mali obávať spojenia kvantity čínskej armády s ruskými vojenskými technológiami a praktickým know-how z vedenia vojen.

Rusko sa pritom zo špirály úpadku pod čínsky vplyv môže ešte stále pomerne jednoducho vymaniť, keďže jeho miera závislosti na Pekingu dnes nie je kritická. V Kremli o svojich strategických výpočtoch pravdepodobne vychádzajú z toho, že ak sa v roku 2014 pri všetkej závislosti od európskeho trhu, financií a technológií od neho dokázali odtrhnúť a preorientovať sa na Čínu, dokážu to v prípade potreby urobiť znova. S týmto názorom čiastočne súhlasí aj Gabuiev. Vzájomný obchod oboch krajín stále podľa jeho slov neprevyšuje 20 percent, pričom Rusko nie je voči Číne nijak zadlžené. Analytik však jedným dychom upozorňuje, že ak by súčasný trend zbližovania pokračoval ďalších 10 až 15 rokov, situácia by sa mohla výrazne zmeniť. O 10 rokov už môže mať Peking silné páky nátlaku na Rusko, ktoré by tak prišlo o veľkú časť svojej strategickej autonómie.

Hoci si užšie spojenectvo Moskvy s Pekingom v skutočnosti neželajú ani Rusko, ani Západ, nájsť optimálne nastavenie budúcich vzťahov bude mimoriadne náročné. Kremeľ bude musieť mať možnosť diverzifikovať svoje ekonomické a technologické vzťahy do miery, ktorá mu umožní nezávisle manévrovať medzi oboma pólmi. Západ si zas musí dať pozor, aby Putinovmu režimu neponúkol príliš. V Moskve by si takýto postup mohli vyložiť ako prejav slabosti, ktorý bude treba pri prvej príležitosti využiť. Schopnosť Ruska a Západu nájsť takúto rovnováhu, bude jedným z faktorov, ktoré môžu rozhodnúť o tom, či budeme 21. storočí žiť v tieni čínskeho draka.