Technologické revolúcie sú často vykresľované ako prelomové momenty v dejinách ľudstva. Od neolitického prechodu k poľnohospodárstvu cez mechanizáciu priemyselnej revolúcie až po digitálny vek umelej inteligencie – všetky tieto obdobia vnímame ako dôkazy neustáleho pokroku. História nám však pri bližšom pohľade ukazuje inú, znepokojujúcu stránku. Pokrok môže zároveň ničiť to, čo je pre skutočný ľudský rozvoj najdôležitejšie.

Max Weber už pred viac ako sto rokmi vo svojom diele Protestantská etika a duch kapitalizmu opísal modernú spoločnosť ako uzavretú v oceľovom pancieri. Takto definoval byrokratický systém, z ktorého sa postupne vytráca duch a ľudskosť. Jeho úspech spočíval v tom, že sa z rozhodovania odstráni empatia, láska, lojálnosť či obyčajná omylnosť, teda všetky tie čisto osobné, iracionálne prvky, ktoré sú však podstatou ľudskej prirodzenosti. Podľa Webera je najväčšou prednosťou byrokracie práve schopnosť eliminovať osobné city a spontánne reakcie, ktoré sa nedajú logicky zdôvodniť.

Nejde tu o kritiku efektivity ako takej. Weber skôr varoval pred svetom, v ktorom by sa ľudia, vymanení z prirodzeného kolobehu života, "preprogramovali" tak, aby slúžili technickým požiadavkám doby. Priemyselná revolúcia a na ňu nadväzujúce technológie nespôsobili len hospodárske zmeny, ale výrazne ovplyvnili aj to, ako ľudia premýšľajú a vnímajú svet.

Dnes čelíme otázke, či ide o nevyhnutné prispôsobenie sa alebo o pomalé strácanie toho, čo nás robí ľuďmi.