Cena pokroku

Technologické revolúcie sú často vykresľované ako prelomové momenty v dejinách ľudstva. Od neolitického prechodu k poľnohospodárstvu cez mechanizáciu priemyselnej revolúcie až po digitálny vek umelej inteligencie – všetky tieto obdobia vnímame ako dôkazy neustáleho pokroku. História nám však pri bližšom pohľade ukazuje inú, znepokojujúcu stránku. Pokrok môže zároveň ničiť to, čo je pre skutočný ľudský rozvoj najdôležitejšie.

Max Weber už pred viac ako sto rokmi vo svojom diele Protestantská etika a duch kapitalizmu opísal modernú spoločnosť ako uzavretú v oceľovom pancieri. Takto definoval byrokratický systém, z ktorého sa postupne vytráca duch a ľudskosť. Jeho úspech spočíval v tom, že sa z rozhodovania odstráni empatia, láska, lojálnosť či obyčajná omylnosť, teda všetky tie čisto osobné, iracionálne prvky, ktoré sú však podstatou ľudskej prirodzenosti. Podľa Webera je najväčšou prednosťou byrokracie práve schopnosť eliminovať osobné city a spontánne reakcie, ktoré sa nedajú logicky zdôvodniť.

Nejde tu o kritiku efektivity ako takej. Weber skôr varoval pred svetom, v ktorom by sa ľudia, vymanení z prirodzeného kolobehu života, "preprogramovali" tak, aby slúžili technickým požiadavkám doby. Priemyselná revolúcia a na ňu nadväzujúce technológie nespôsobili len hospodárske zmeny, ale výrazne ovplyvnili aj to, ako ľudia premýšľajú a vnímajú svet.

Dnes čelíme otázke, či ide o nevyhnutné prispôsobenie sa alebo o pomalé strácanie toho, čo nás robí ľuďmi.

Cesta od dominancie k podriadenosti

Neolitická revolúcia nám poslúži ako prvé varovné znamenie. Poľnohospodárstvo síce umožnilo rozvoj miest a šírenie poznania, no zároveň vytvorilo závislosť od jedného typu plodín (monokultúry), rozdelenie spoločnosti do vrstiev a podľa niektorých názorov aj oslabenie fyzickej odolnosti človeka. Kým nomádski lovci a zberači sa vedeli prispôsobiť rôznym prostrediam, prví farmári sa riadili rytmom úrody a striedaním ročných období.

Rovnako aj priemyselná revolúcia mechanizovala ľudskú prácu a zaviedla presný, nemenný pracovný režim, ktorý bol pre staršie spoločnosti neznámy. Ako upozornil Weber, fyzické a psychické schopnosti pracovníkov boli prispôsobené tak, aby vyhovovali potrebám strojov a nástrojov, čím sa z každodenného života vytratil jeho prirodzený rytmus. Jacques Le Goff to vystihol slovami, že „čas obchodníka“ sa dostal na miesto „času cirkvi“, keď sa minúty stali dôležitejším meradlom života ako ročné obdobia.

Toto ovládanie času je súčasťou širšej premeny. Kedysi nástroje len dopĺňali ľudské zručnosti, dnes sa z nich stali systémy, ktoré začali riadiť a ovládať ľudské správanie. V období renesancie sa technologické výtvory, ako napríklad glóbusy, astroláby či ozdobné hodiny, vnímali ako rarity a umelecké diela. Potešenie z nich bolo rovnako dôležité ako ich praktická funkcia. Až neskôr prestala byť technológia zábavou a stala sa nevyhnutnou súčasťou každodenného života.

Tolkienov „stroj“ a faustovská dohoda

J. R. R. Tolkien vnímal túto zmenu ako hlboký morálny problém. „Stroj“ preňho neznamenal len technické zariadenie, ale pokušenie a túžbu ovládať druhých, prírodu či dokonca samotný čas. Prsteň moci z Pána prsteňov je archetypom tohto pokušenia. Sľubuje síce neobmedzenú moc, no zároveň si podmaňuje toho, kto ho nosí.

Tolkienova vízia poukazuje aj na hlbšiu teologickú obavu, že technológia nemusí byť iba formou sebazotročenia, ale pripomína faustovskú dohodu, pri ktorej sa ľudská duša vymieňa za klamlivú ilúziu kontroly.

Weberovo racionálne vysvetlenie mechanizácie dopĺňa Tolkienov mytologický pohľad. Obaja varujú pred tým, že ľudia sa môžu stať „špecialistami bez ducha a pôžitkármi bez citu“, ktorí budú považovať nástroje pokroku za samotný cieľ, nie za obyčajný prostriedok.

Transhumanizmus: pokrok alebo pokušenie?

Súčasná popularita transhumanizmu poukazuje na vážne riziká. Sľubuje, že prekonáme ľudské obmedzenia pomocou technologických vylepšení a genetického inžinierstva, no zároveň nás môže odviesť od základov, ktoré formovali náš intelektuálny a morálny rozvoj. Ak prenesieme myslenie na algoritmy a fyzickú odolnosť na biotechnológie, postupne stratíme schopnosť samostatne myslieť, tvoriť a robiť vlastné rozhodnutia.

Existuje však aj iný uhol pohľadu. A to taký, ktorý sme mohli pozorovať už v období renesancie. Bola to éra, ktorá dokázala nájsť rovnováhu medzi záujmom o techniku a citom pre krásu a morálnu zodpovednosť. Benátsky kartograf Fra Mauro vytvoril glóbus, ktorý nebol len vedeckým úspechom, ale aj umeleckým dielom. Raffaelove maľby zas potvrdzovali krásu ako nadčasový ideál, hoci práve v tomto období sa začali formovať základy modernej vedy a hospodárstva.

Poučenie je v tom, že by sme nemali technológie celkom odmietať, ale znovu si uvedomiť mieru a rovnováhu. Nástroje by mali byť prostriedkom na podporu života, nie ho formovať. Renesanční humanisti si uvedomovali, že najdôležitejšie sú dobro, pravda a krása. Nebáli sa toho, že stratia kontrolu, ale toho, že stratia zmysel života.

Zhrnutie

Weber uzatvoril svoju analýzu znepokojivou víziou. Opisuje spoločnosť ako nehybný systém riadený strojmi, celkom bez života, no pretkaný falošnou vážnosťou a sebavedomím. Dnes, keď umelá inteligencia začína ovplyvňovať diplomaciu, vojnu aj bežný život, je táto predstava až alarmujúco reálna.

Skutočné nebezpečenstvo technologického pokroku nespočíva v jeho zlyhaniach, ale v jeho úspechoch, teda v pomalom a nenápadnom prijímaní efektivity ako cieľa samého.

Ak chceme uniknúť z tohto oceľového panciera moderny, nebude nám stačiť len vymýšľať nové technológie. Bude si to vyžadovať kultúrne prebudenie, teda skutočnú renesanciu v tom najhlbšom zmysle slova.