Nemecký a poľský súd sa správajú suverénne. Začali sa európske súdne vojny

Napriek tomu je Brusel rozhodnutý ísť po Nemcoch tvrdo, bojí sa, že ak tak neurobí, mohlo by to ohroziť samotné právne základy Únie. Na bizarnosti tomu dodáva, že Berlín zrejme nemôže požiadavky Eurokomisie splniť.

Spor sa začal v máji minulého roka. Nemecký ústavný súd v Karlsruhe vyniesol prelomový rozsudok, že nakupovanie dlhopisov Európskou centrálnou bankou (ECB) v roku 2015 mohlo byť nelegálne. Predseda súdu Andreas Voßkuhle vyhlásil, že je jasné, že ECB na to nemala mandát. ECB má zákaz podľa Maastrichtskej zmluvy kupovať dlhopisy priamo od vlády, preto ich začala kupovať nepriamo cez súkromníkov. ECB dostala tri mesiace na podanie dostatočného vysvetlenia nemeckej vláde a parlamentu, že nákupy boli primerané, inak súd hrozil, že Spolkovej banke zakáže podieľať sa na európskom nakupovaní dlhopisov. Nakoniec Spolková banka vyjednala odovzdanie dokumentov, na ktorých bola politika ECB založená, Nemcom a Berlínu následne ohlásil, že je so zdôvodnením spokojný. Tým bola táto kríza zažehnaná.

Lenže rozsudok v Karlsruhe mal ešte druhú, výbušnejšiu časť. O legálnosti počínania ECB totiž už skôr rozhodol Súdny dvor EÚ v Luxemburgu, ktorý problémy s touto politikou nezistil. Nemecký ústavný súd sa tomu vysmial. Uviedol, že uvažovanie európskeho súdu "nie je zrozumiteľné", dokonca je "svojvoľné", a nakoniec ho obvinil, že rozhodoval "ultra vires", teda mimo svojej právomoci. Súdny dvor EÚ sa ohradil, že jedine on má právomoc interpretovať, či správanie inštitúcie EÚ odporuje európskemu právu. Súd v Karlsruhe sa zase môže odvolávať na svoj starý rozsudok z roku 1993, keď rozhodol, že Maastrichtská zmluva neodporuje nemeckej ústave, ale len kým je EÚ spolkom suverénnych štátov. Tým sa zo zložitého a technického prípadu stal spor dvoch najvyšších súdov o to, kto je tu ten hlavný. Brusel si logicky myslí, že je to Európsky súdny dvor, a je rozhodnutý zadusiť v zárodku predstavu, že by národné súdy mohli interpretovať európske právo po svojom. To by podľa neho mohlo viesť k úplnému rozvratu jednotného uplatňovania európskeho práva, tým pádom aj ohroziť jednotu EÚ.

Preto EK začala ťaženie proti Berlínu. Nijako sa so svojimi zámermi netají. Jej hovorca Christian Wigand uviedol, že nemecký "rozsudok predstavuje závažný precedens ako pre budúcu samotného nemeckého ústavného súdu, tak pre najvyššie a ústavné súdy a tribunály ostatných členských štátov". To by mohlo ohroziť integritu práva EÚ a otvoriť cestu k "Európe à la carte". Nakoniec dodal, že "posledné slovo o práve EÚ má vždy Luxemburg".

Komisia poslala nemeckej vláde list, ktorým sa začína disciplinárne konanie za "porušenie základných princípov práva EÚ". Nemci majú dva mesiace na odpoveď, pokiaľ ju EK neuzná za dostatočnú, môže prikázať Berlínu konať. Ak sa ani potom nič nestane, záležitosť poputuje pred Súdny dvor EÚ. Keď sa Berlín nepodriadi, môže nasledovať finančná pokuta. Problém je, že nemecká vláda nevie, čo by vlastne mala robiť. Ústavný súd je nezávislý a vláda mu nemôže oficiálne nič rozkazovať. "Je na členskom štáte, aby identifikoval možné riešenia," uviedol Wigand.

Spor je vážny, keďže mieri na samotné základy EÚ. Nikto nespochybňuje, že európske právo stojí nad národným, všetky členské štáty sa k tomu zaviazali v najrôznejších zmluvách. Otázka je, či európske právo stojí aj nad národnými ústavami. Ak áno, môžu sa členské štáty stále považovať za plne suverénne?

Tento problém napríklad riešilo pred svojím odchodom z EÚ Spojené kráľovstvo. Nemá síce písanú ústavu, ale moc parlamentu je tam považovaná za absolútnu a neobmedzenú. Jediný, kto môže parlament obmedziť, je on sám. Keď teda parlament odovzdal časť svojich právomocí do Bruselu, niektorí Briti sa pýtali, či sú stále suverénnou krajinou. Po odchode z EÚ si ich vzal zase späť. V zákone o vystúpení z EÚ sa výslovne uvádza: "Uznáva sa, že parlament Spojeného kráľovstva je zvrchovaný."

Pravý problém pre EÚ však nie je správanie sa Nemcov. Nakoniec nemecká vláda svojím ohlásením, že vysvetlenia Spolkovej banky považuje za dostatočné, krízu zamietla pod koberec. Strach panuje okolo toho, že precedensu z Karlsruhe by sa mohli chopiť vlády z krajín, ktoré nie sú Bruselu také naklonené. Konkrétne ide o Poľsko, ktoré vyhlásilo Luxemburgu otvorenú právnu vojnu.

Spor sa začal v roku 2015, keď vo voľbách zvíťazila konzervatívna strana Právo a spravodlivosť (PiS) a začal sa boj o poľskú justíciu. Liberálna Občianska platforma (PO), vedomá si svojej nadchádzajúcej porážky, urýchlene v poľskom ústavnom súde navolila päť nových členov. V troch prípadoch išlo o náhradníkov za sudcu, ktorým mal vypršať mandát týždeň po voľbách, v dvoch prípadoch mesiac a pol po voľbách. Ako o tom vtedy napísal kolega Kaiser: "Pri prvých troch sa ešte dalo tváriť, že by nový, podľa očakávania pravicovejší, Sejm nestihol zvoliť náhradníkov včas, u dvoch druhých už to bola jasná účelovosť, pokus upadajúcej PO poistiť si moc. PiS na to odpovedala svojou vlastnou nehoráznosťou – okrem oných dvoch zjavným podrazom zvolených sudcov zablokovala aj troch, ktorí obsadili mandáty formálne uvoľnené už pred ustanovujúcou schôdzou nového Sejmu. "Pre tento krok a ďalšie justičné reformy Európska komisia v roku 2017 začala s Poľskom konanie podľa článku 7 Zmluvy o Európskej únii pre "ohrozenie právneho štátu", ktoré môže skončiť až odobratím hlasovacích práv Poľsku. To ale reálne nehrozí. Komisia vedie konania podľa článku 7 aj s Maďarskom. K odobratiu hlasovacích práv je potrebný jednomyseľný súhlas všetkých ostatných členských štátov – a Maďarsko s Poľskom si navzájom sľúbili, že návrhy budú vetovať. Procedúra je tak na niekoľko rokov zablokovaná.

Ďalšie justičné reformy v Poľsku sa týkajú súdnej rady, ktorá vyberá sudcov. Pätnásť z dvadsiatich piatich členov bolo vyberaných samotnými sudcami, od roku 2018 ich vyberá Sejm. Zvyšok sú členovia ex offo (napríklad predseda najvyššieho súdu alebo minister spravodlivosti) a poslanci a senátori. Táto reforma bola kritikmi pokladaná za neprípustné zasahovanie do nezávislosti sudcov. Taktiež poľská vláda zaviedla disciplinárnu komoru najvyššieho súdu, ktorá môže trestať sudcov za "politickú aktivitu".

Medzitým sa poľskou justičnou krízou zaoberal aj Európsky súdny dvor. V marci tohto roku dospel k názoru, že nový spôsob vymenovania členov najvyššieho súdu je v rozpore s právom EÚ, nariadil vláde reguláciu zrušiť a dodržiavať nezávislosť justície.

To Poliakov mimoriadne nahnevalo. Tvrdia, že európsky súd povýšil európske právo nad poľskú ústavu. Je pravda, že Súdny dvor EÚ sa v rozsudku priamo zmieňuje, že európske právo je vyššie než národné ústavy: „Ďalej je potrebné v každom prípade zdôrazniť, že účinky spojené s princípom prednosti práva Únie sú záväzné pre všetky orgány členského štátu bez toho, aby tomu mohli brániť najmä vnútroštátne ustanovenia o rozdelení súdnej právomoci vrátane ustanovení ústavného charakteru. Podľa ustálenej judikatúry totiž nemožno pripustiť, aby pravidlá vnútroštátneho práva, hoci ústavného charakteru, porušovali jednotnosť a účinnosť práva Únie,“ tvrdí súd v Luxemburgu.

Nemecké rozhodnutie ako precedens

Poliaci sa rozhodli reagovať. Premiér Mateusz Morawiecki sa obrátil na poľský ústavný súd, aby rozhodol, či má prednosť európske právo alebo poľská ústava. Poľský súd rozhodnutie už niekoľkokrát odložil, naposledy minulý týždeň. Komisia na Poliakov tlačí, aby svoje snaženie opustili. Tvrdí, že nemôžu spochybňovať nadradenosť práva EÚ. Poliaci tvrdia, že EÚ nemôže konať mimo oblasti, ktoré jej členské štáty priamo delegovali. Čím sa vraciame späť k nemeckému rozhodnutiu. Strach EÚ, že poslúži ako precedens, sa naplnil. Poliaci ho používajú ako podporný argument pre svoje uvažovanie.

K zásadnému stretu však ajtak došlo. Európsky súd totiž 14. júla predbežným opatrením prikázal okamžité pozastavenie predpisov týkajúcich sa disciplinárnej komory. Poľská odpoveď na seba dlho nenechala čakať. Len pár hodín po tom poľský ústavný súd oznámil, že nariadenie z Luxemburgu je protiústavné a Poľsko sa ním teda nemusí riadiť. Toto rozhodnutie je považované niektorými komentátormi za prvý krok k "právnemu polexitu" a rozvratu fungovania európskeho práva a Únie vôbec.

V spore súdu EÚ s Poliakmi sa miešajú dve roviny. Jednou je údajné ohrozenie vlády práva a politizácia súdov. Iste nie všetky poľské reformy sú úplne kóšer, ale je potrebné ich vnímať v rámci dlhodobého súperenia, keď sa schválnosti dopúšťajú obe dve hlavné strany. Navyše niektoré štáty EÚ majú podobné systémy vymenovania sudcov ako Poľsko po reforme. Zvlášť v západnej Európe je vymenovanie nových sudcov z veľkej časti na vládach. Tiež je zrejmé, že poľské súdnictvo bolo na reformu zrelé. Poliaci sú s jeho pôsobením dlhodobo nespokojní, považujú ho za pomalé a neschopné trestať naozaj závažné zločiny. Navyše v ňom existovala celkom výrazná kontinuita s komunistickou justíciou.

Je potrebné dodať, že sám Súdny dvor EÚ je značne spolitizovaný a má tendenciu rozširovať právomoc sebe aj EÚ. To je jeden z dôvodov, prečo bolo pre Britov neprípustné, aby konečným arbitrom pobrexitových sporov bol práve súd v Luxemburgu. Jednoducho neverili jeho nezávislosti. Keď rozhodol, že Spojené kráľovstvo môže odvolať vyhlásenie článku 50, teda ohlásenie o vystúpení z EÚ, jednostranne, zvlášť brexitári to brali ako čisto politické rozhodnutie s cieľom posilniť zástancov EÚ.

Potom je tu ale závažnejší vývoj. Ak by sa ujalo, že európske právo stojí nad ústavami, znamenalo by to zásadnú zmenu Európskej únie z dobrovoľnej asociácie suverénnych štátov na federáciu. Za čo nikto nehlasoval.

Text pôvodne vyšiel na českom portáli Echo24.cz. Vychádza so súhlasom redakcie.