Súčasná technológia vie priniesť úľavu od bolesti zo straty blízkej osoby. Ponúka totiž možnosť znova počuť hlas milovaného človeka. Na základe inšpirácie epizódou Návrat (Be Right Back) zo seriálu Čierne zrkadlo (Black Mirror) vie umelá inteligencia napodobniť hlas, osobnosť a dokonca aj spôsob komunikácie zosnulých. Na to jej slúžia ich digitálne stopy, ako sú textové správy, hlasové správy a príspevky zo sociálnych sietí.

Firmy ako HereAfter AI a Replika sú v tejto oblasti priekopníkmi. Smútiacim rodinám umožňujú komunikovať s virtuálnymi avatarmi, ktoré pôsobia až znepokojivo realisticky. Pre niektorých sú tieto digitálne „ozveny“ útechou a spôsobom, ako spracovať smútok, pretože im pomáhajú zachovať si spojenie s tými, ktorí už nie sú medzi nami. Vdova tak môže znova počuť smiech svojho manžela, dieťa sa môže obrátiť na virtuálneho rodiča s otázkou či prosbou o radu.

Hoci je táto technológia fascinujúca, balansuje na hrane útechy a nebezpečnej závislosti. Jej emocionálne čaro je silné, no rovnako aj riziká. Virtuálne verzie blízkych sú postavené na algoritmoch a dátach, nemajú vedomie ani vlastnú vôľu. Nie sú to skutočné osoby, len odrazy našich spomienok. Smútiaci sa tak môžu začať príliš upínať na umelý obraz zosnulého, čo môže narušiť prirodzený priebeh vyrovnávania sa so stratou.

S touto technológiou prichádzajú vážne etické otázky. Je zdravé udržiavať kontakt s digitálnym obrazom zosnulého alebo to môže viesť k nebezpečnému odpútaniu sa od reality? Zarovno s tým, ako sa AI zdokonaľuje a dokáže čoraz presnejšie napodobňovať ľudské správanie, musí spoločnosť zvažovať, či tieto virtuálne „vzkriesenia“ vzdávajú úctu zosnulým alebo skôr držia pozostalých uväznených v digitálnej ilúzii.