Digitálne „vzkriesenie“. Sme pripravení na návrat mŕtvych?

Súčasná technológia vie priniesť úľavu od bolesti zo straty blízkej osoby. Ponúka totiž možnosť znova počuť hlas milovaného človeka. Na základe inšpirácie epizódou Návrat (Be Right Back) zo seriálu Čierne zrkadlo (Black Mirror) vie umelá inteligencia napodobniť hlas, osobnosť a dokonca aj spôsob komunikácie zosnulých. Na to jej slúžia ich digitálne stopy, ako sú textové správy, hlasové správy a príspevky zo sociálnych sietí.

Firmy ako HereAfter AI a Replika sú v tejto oblasti priekopníkmi. Smútiacim rodinám umožňujú komunikovať s virtuálnymi avatarmi, ktoré pôsobia až znepokojivo realisticky. Pre niektorých sú tieto digitálne „ozveny“ útechou a spôsobom, ako spracovať smútok, pretože im pomáhajú zachovať si spojenie s tými, ktorí už nie sú medzi nami. Vdova tak môže znova počuť smiech svojho manžela, dieťa sa môže obrátiť na virtuálneho rodiča s otázkou či prosbou o radu.

Hoci je táto technológia fascinujúca, balansuje na hrane útechy a nebezpečnej závislosti. Jej emocionálne čaro je silné, no rovnako aj riziká. Virtuálne verzie blízkych sú postavené na algoritmoch a dátach, nemajú vedomie ani vlastnú vôľu. Nie sú to skutočné osoby, len odrazy našich spomienok. Smútiaci sa tak môžu začať príliš upínať na umelý obraz zosnulého, čo môže narušiť prirodzený priebeh vyrovnávania sa so stratou.

S touto technológiou prichádzajú vážne etické otázky. Je zdravé udržiavať kontakt s digitálnym obrazom zosnulého alebo to môže viesť k nebezpečnému odpútaniu sa od reality? Zarovno s tým, ako sa AI zdokonaľuje a dokáže čoraz presnejšie napodobňovať ľudské správanie, musí spoločnosť zvažovať, či tieto virtuálne „vzkriesenia“ vzdávajú úctu zosnulým alebo skôr držia pozostalých uväznených v digitálnej ilúzii.

Virtuálna nesmrteľnosť: ako fungujú digitálne spomienky

Proces vytvorenia digitálnej podoby zosnulého pomocou umelej inteligencie je prekvapivo jednoduchý, hoci technicky náročný. Moderné systémy využívajú obrovské množstvo dát, ako sú e-maily, textové správy, hlasové nahrávky a aktivita na sociálnych sieťach, aby vytvorili digitálnu osobnosť človeka. Algoritmy strojového učenia - najmä pokročilé jazykové modely ako ChatGPT - tieto dáta analyzujú, aby dokázali napodobniť spôsob vyjadrovania, tón hlasu a charakteristické osobnostné črty zosnulého.

Firmy ako Eternime a Deep Nostalgia od MyHeritage využívajú technológie na spracovanie jazyka a deepfake, vďaka ktorým dokážu oživiť fotografie alebo vytvoriť realistický hlas. Napríklad HereAfter AI robí rozhovory s ľuďmi ešte počas ich života, aby vytvorila osobný digitálny archív. Ten je neskôr dostupný v podobe interaktívneho avatara. Výsledky bývajú prekvapivo presvedčivé.

Aj keď je táto technológia pôsobivá, nie je bezchybná. Virtuálne avatary môžu občas reagovať nepresne alebo neprimerane, čím narúšajú ilúziu skutočného rozhovoru. Navyše zhromažďovanie dát potrebných na ich vytvorenie vyvoláva vážne otázky o ochrane súkromia. Získavanie digitálnej stopy zosnulého často prináša zložité právne a etické problémy, najmä ak neexistuje výslovný súhlas s jej použitím.

Niektorí kritici tvrdia, že tieto technológie zarábajú na ľudskom smútku. Firmy si za prístup k digitálnym spomienkam účtujú ročné poplatky, ktoré môžu presiahnuť sto libier. Naopak, ich zástancovia ich považujú za moderný spôsob, ako si pripomínať blízkych. Je to vraj podobné ako prezeranie fotiek či čítanie listov, len oveľa interaktívnejšie.

Otázkou však zostáva, či tieto nástroje skutočne pomáhajú uzavrieť smútok alebo, naopak, otvárajú Pandorinu skrinku a vytvárajú riziko emocionálnej závislosti.

Virtuálny smútok

Digitálne napodobeniny zosnulých môžu mať silný emocionálny vplyv, a práve preto sú spojené aj s rizikami. Psychológovia sa nezhodujú v názore na ich prínos. Niektorí, ako napríklad doktorka Elaine Kasketová, autorka knihy Všetci duchovia v stroji (All the Ghosts in the Machine), veria, že virtuálne avatary môžu pomôcť pri smútení, pretože umožňujú vyjadriť pocity, ktoré zostali nevypovedané.

V Číne stojí vytvorenie digitálneho avatara zosnulého blízkeho približne 20 jüanov (asi tri doláre). Čang Ce-wej, zakladateľ AI spoločnosti Super Brain, ktorá vznikla v polovici roka 2023, v rozhovore pre South China Morning Post uviedol, že ich firma pomohla tisíckam ľudí vytvoriť digitálnu podobu ich blízkych a stačilo na to len 30 sekúnd audiovizuálneho materiálu.

Tieto avatary môžu byť jednoduché četboty spojené s fotkami alebo aj pokročilé 3D modely ľudí, ktoré ponúkajú rôzne možnosti, ako si uchovať a pripomínať spomienky na zosnulých.

Kto používa AI?

Príliš častý kontakt s digitálnym avatarom zosnulého však môže brániť prijatiu skutočnosti, že milovaný človek už nie je medzi živými. Vzniká tak stav „digitálneho medzipriestoru“, v rámci ktorého pozostalí uviaznu medzi minulosťou a prítomnosťou, pripútaní k umelej verzii blízkeho. Objavili sa prípady, keď ľudia trávili celé hodiny rozhovormi s virtuálnym avatarom, pričom zanedbávali skutočné vzťahy v reálnom svete.

Etické otázky sa netýkajú len jednotlivca. Jednou z najzásadnejších je súhlas. Mohol zosnulý skutočne súhlasiť so svojím digitálnym „vzkriesením“? Bez jasného súhlasu hrozí zneužitie citlivých údajov. Problémom sú aj kultúrne rozdiely. Kým západné krajiny môžu tieto technológie považovať za pokrok, v iných kultúrach so silnými pohrebnými rituálmi ich môžu vnímať ako neúctu. Objavujú sa aj obavy zo zneužitia. Komerčne motivované firmy by mohli tieto avatary využívať na reklamu alebo ovplyvňovanie rozhodnutí.

Ako to už pri rýchlom technologickom pokroku býva, regulácia zvyčajne zaostáva. V súčasnosti neexistuje žiadny globálny rámec, ktorý by dohliadal na túto technológiu. Keďže AI napreduje a je schopná stále presvedčivejších simulácií, spoločnosť sa musí rozhodnúť, či sú títo digitálni „duchovia“ pre ľudstvo prínosom alebo nie.

Napokon sa môže stať, že technológia sľubujúca blízkosť s tými, ktorých sme stratili, nás môže pripútať k spomienkam bez možnosti pohnúť sa ďalej.

Zhrnutie

Umelá inteligencia dnes dokáže napodobniť zosnulých blízkych, čo znie ako scéna zo seriálu Black Mirror. Táto technológia poskytuje útechu tým, že napodobňuje hlas aj osobnosť, no zároveň hrozí, že používateľa uväzní v umelo vytvorenom svete. Táto technológia, poháňaná prepracovanými algoritmami, sa vyvíja veľmi rýchlo. Napriek tomu však vyvoláva hlboké etické otázky o súhlase, ochrane súkromia a duševnom zdraví. Kým niektorí nájdu v týchto digitálnych „ozvenách“ útechu, iní varujú pred závislosťou a odtrhnutím od reality. Spoločnosť sa pohybuje v neprebádaných vodách a musí nájsť rovnováhu medzi inováciami a opatrnosťou. Je kľúčové zabezpečiť, aby túžba po kontakte s mŕtvymi nenahrádzala skutočné vzťahy a nebránila nám žiť naplno v prítomnosti.

Téma týždňa