Donald Trump môže byť vysmiaty. Zatvoril poklop nad iránskym jadrovým programom. Irán si v kúte líže rany a prezidentov najväčší zahraničnopolitický spojenec utŕžil len škrabance. Rusko a Čína sa aj s celým spolkom BRICS pozerali kamsi von oknom, arabské štáty sa iránskemu režimu potichu chechtali a zvyšok sveta čumel na prehliadku techniky Made in USA, ktorá triafala 12-tonové bomby do syslej diery. To celé zbehlo akoby náhodou pomedzi dve partičky Donaldovho golfu.
Jeho poslednému republikánskemu predchodcovi vyšlo jeho o dosť väčšie dobrodružstvo v susednom Iraku nepomerne horšie. Príčiny, priebeh aj dôsledky operácie nazvanej Iracká sloboda vychádzali z komplexnej siete mocenských ťahov, omylov, dobrých aj zlých zámerov. Ten najviac omieľaný hýbateľ je však v skutočnosti najmenej významný: nebolo to o rope.
Je pravda, že argument vojny o irackú ropu roky kŕmili nielen médiá, ale aj niektorí americkí predstavitelia. „Samozrejme, že je to o rope. To naozaj nemôžeme poprieť,“ povedal generál John Abizaid, bývalý veliteľ Centrálneho velenia Spojených štátov a vojenských operácií v Iraku v roku 2007.
A zároveň je pravda, že do Iraku naklusal v roku 2010 (teda až štyri roky po páde Saddáma) Exxon a o celú dekádu neskôr Chevron. No naraz s americkými ťažbármi prišli aj Briti, Holanďania, Francúzi, Rusi, Číňania a Malajci. Úplne prví boli dokonca Nóri, ktorí začali prvé aktivity v irackom Kurdistane hneď v roku 2004.
