Fotograf Tomáš Baršváry: Cítil som, že Boh možno trošku prebral riadiacu páku

Do súťaže Slovak Press Photo sa prihlásil deň a pol pred ukončením registrácie. Tomáš Baršváry v rozhovore pre Štandard hovorí o svojej ceste za ikonickou fotkou, o životných zázrakoch, o dôležitosti rodiny, ale aj o kríze, vďaka ktorej našiel nový zmysel.

Na štrnástom ročníku súťaže o najlepšiu novinársku fotografiu sa porota zo Slovenska, Česka, Ukrajiny, Maďarska a Francúzska jednoznačne zhodla na víťazovi. Ocenenú snímku zobrazujúcu pápeža Leva XIV. bude možné vidieť v rámci výstavy fotografií na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave od septembra. O niektoré z vytvorených diel spolu s ich príbehmi sa mladý fotograf podelil aj v rozhovore.

Moment, ktorý ste zachytili na snímke s pápežom Levom XIV., sa už nikdy nezopakuje. Vaša fotka sa už navždy zapíše do historických udalostí. To je veľká česť pre fotografa, ktorý zdokumentuje autentickú pravdu...  

Čím viac fotím, tým viac si uvedomujem, že toto je to srdce fotografie. Naozaj je niečo magické na tom, že máme schopnosť zastaviť moment, zmraziť ho. Naveky. Tie momenty sa dejú stále, aj teraz ako hovorím. Ide to, ide to, ide to. Začínam vnímať, že ide o krásne privilégium fotografa byť schopný zadržať daný okamih navždy. A cez oko, a cez vnímanie dať tomu tú krásu. Naozaj je to krásne remeslo. Je zázračné. 

Fotografia vyhrala absolútne ocenenie Grand Prix. Ako túto cenu vnímate teraz, keď sa na ňu pozeráte už doma?

Po prvom ošiali je to už také pokojné. Prvotné emócie, ktoré som mal, boli neskutočne silné. Nie veľakrát som zažil niečo ozaj také intenzívne. Úprimne som cenu vôbec nečakal. Veľmi ma umiestnenie vnútorne namotivovalo a utvrdilo o mojej ceste. 

K čomu ste dospeli? 

Ja som si pred rokom povedal, že by som sa chcel fotografii venovať naplno. Predtým som veľa natáčal. Utvrdilo ma to v tom, že som sa dobre rozhodol a nie som úplne na zahodenie. Taktiež ma umiestnenie na súťaži namotivovalo moje remeslo stále precvičovať. Napríklad ako klavirista, keď každý deň cvičí. Keď človek robí toto povolanie viac a viac, tak si cibrí zrak. 

Vy ste sa však do súťaže prihlásili o päť minút dvanásť.

Poslal som podklady deň a pol pred odovzdaním. Pred ukončením registrácie. 

Pracoval som na tom už nejaký čas. Nebolo to tak, že som sa ako keby prebral, že „jéjda, musím fotografie poslať". Myslel som na súťaž. Veľmi by som si vyčítal, keby som sa nezapojil. Trošku som však prokrastinoval, to je pravda. 

Čo vás nakoniec presvedčilo, že ste sériu fotografií odoslali? 

Dosť ma motivovali aj ľudia okolo mňa. Moja priateľka i kolegovia v práci. Ale aj tak osobne, ja Slovak Press Photo sledujem už dlho a každý rok sa chodím pozrieť na Hviezdoslavovo námestie na vystavené výherné diela. Stále som mal v hlave akoby takú nevyslovenú túžbu, že by bola neskutočná pocta mať takto verejne umiestnené fotky a ľudia by sa na ne mohli pozerať. Vždy som si vo vnútri povedal, že by bolo naozaj úžasné, niečo tam mať. Tak som to jednoducho skúsil. 

Aké boli vaše prvé bezprostredné pocity, keď ste sa dozvedeli, že ste vyhrali a ešte hlavnú cenu novinárskej fotografie?

Bol som v reštaurácii, keď mi volala riaditeľka súťaže Jana Garvoldtová. Pomyslel som si: „Dokelu, asi som niečo pokašľal s tým prihlásením." Oznámila mi však, že moju fotografiu vybrali za Grand Prix. Mal som pocit, že prešiel mojím telom elektrický šok. Na druhej strane som sa začal tak veľmi smiať, až sa na mňa tí ľudia v reštaurácii pozerali.

Potom mi postupne podávala každého porotcu k telefónu, gratulovali mi. Bolo to veľmi milé. Každý mal niečo, čo mi povedal osobne. Úprimne, žiaril som vtedy. Bol to krásny pocit.

Poďme k víťaznej snímke. Je na nej vyobrazený novozvolený pápež Lev XIV. a dvíhajúce sa ruky k nemu s mobilmi, ktoré ho fotia. O čom fotografia vypovedá?

Má viac vrstiev. Ja som tú snímku nazval Zo dňa na deň stredobodom a pre mňa ten prvý fakt bol veľmi silný. Pápež Lev XIV. alebo kardinál Prevost bol predtým v podstate neviditeľný, taký normálny človek. Síce ho poznali v cirkvi, ale keby sedel napríklad niekde v reštaurácii, nikto sa pri ňom nepristaví. 

Dva dni na to, keď ho zvolili, videl som až takú hystériu, keď ľudia po ňom kričali, zbiehali sa okolo neho, niektorí hádzali po ňom nejaké veci. Všetci si ho fotili. Záber ukazuje, ako sa môže tak radikálne zmeniť život človeku. 

A druhý element, druhý faktor boli tie telefóny. Počas tých dvoch týždňov, čo som bol v Ríme, som si ozaj všimol, že ľudia konkláve prežívali cez mobily. Všetci chceme mať všetko natočené, zachytené, všetko chceme poslať svojim blízkym, „dať storku na Instagram", napísať o tom status.

Pri voľbe napríklad pápeža Jána Pavla II. to tak ešte nebolo.

Keď si pozriem videá, ako bol zvolený pápež Ján Pavol II., tak dav tam proste bol a radoval sa. Radovali sa aj tu, ale ak mám byť úplne úprimný, tak telefóny berú niečo z toho zážitku. 

Ja danú skutočnosť zažívam osobne ako fotograf, keď je nejaká akcia a ja ju fotím, vedome si musím povedať, že viem, že nebudem plne prítomný v konkrétnom momente. Lebo proste niečo zachytávam a tam je moja pozornosť. 

Keď si predstavím, že toto robia všetci ľudia, že sa pozerajú na prítomnosť pred ich očami cez mobil, nuž je to veľmi zvláštna realita dnešného sveta. A každý vlastne má rovnaké video. 

Porota ocenila aj kompozíciu. 

Na fotke sa deje veľa, ale kompozične je taká „učesaná". Je vyhradený priestor pre pápeža a mobilmi je spravený istý polokruh, žiadne telefóny sa neprelínajú cez seba, všetko má svoj priestor. Každý subjekt na fotke dýcha.

Snímku ste vytvorili počas svojej pracovnej cesty vo Vatikáne počas konkláve. Vznikla však neplánovane?

Väčšina udalostí z tých dvoch týždňov bola pre mňa relatívne predvídateľná. Pre novinárov všetko spísali, čo kedy bude, ako konkláve pôjde. Bol som pripravený, mal som dva fotoaparáty pri sebe, nabité baterky, prázdne SD karty. 

Záber som urobil dva alebo tri dni po tom, ako bol pápež zvolený. Trošku som bol už unavený, úprimne z fotenia, pretože som fotil od rána do večera týždeň v kuse. Chcel som si dopriať taký deň, že nevyberiem fotoaparát z tašky, kým sa neudeje niečo ozaj výnimočné.

A stalo sa...

V tento deň prišla za mnou moja priateľka. Dohodli sme sa, že pôjdeme spolu na omšu do Baziliky svätého Petra. Ona však bývala na druhej strane mesta a ako jazdila bicyklom, trochu sa stratila. Prišiel som za ňou a rozhodli sme sa, že pôjdeme nakoniec do Baziliky Santa Maria Maggiore, kde je pochovaný pápež František. Povedali sme si, že mu pôjdeme vzdať našu úctu. 

Omša bola pekná, všetko fajn. Nefotil som v daný deň vôbec. Po liturgii sme tam tak sedeli, rozprávali sa. A zrazu som počul hluk za sebou. Pozrel som sa dozadu a veľmi veľa ľudí začalo vbiehať do toho kostola. Dvesto-tristo ľudí za pár sekúnd doň vbehlo. Moja prvá myšlienka bola, že sa stal nejaký atentát alebo niečo podobné.

Ja som hneď vybral svoju tašku, vytasil „foťáky" a číhal som. Zrazu sa z mojej pravej strany otvorili dvere, „tisíc" ľudí sa tam zhŕklo a vyšiel von Lev XIV. Bol som len tak vzadu, lebo som sa nestihol dostať bližšie a vtedy som bol trošku nervózny, že som mohol na to myslieť skôr. Rýchlejšie zareagovať, aby som bol vpredu a videl, ako pápež vychádza. 

Našťastie ste zostali „uväznení" vzadu. 

Áno, teraz spätne som vlastne vďačný, že som bol trošku taký pomalý a dav bol predo mnou. Nikdy by som nezapojil element mobilov do záberu, keby sa to nestalo. 

Keď už som to videl pred sebou, uvedomil si všetky tie telefóny. Hneď som vedel, že ich musím zachytiť. 

Povedal by som, že v ten deň som bol tak vedený. Nešlo o náhodu, ako sa všetky veci udiali a že som bol, kde som bol. Možno je to príliš odvážne povedať, ale udialo sa tak veľa „náhod" a udalostí, ktoré neboli pod mojou kontrolou. Boli sme veľmi nadšení potom. 

Ako zareagovala priateľka, keď ste v rámci svojho voľného času zase zobrali do rúk fotoaparát a bežali si rýchlo fotiť?

Prijala to dobre. „Bež," povedala. Aj som ju stratil potom, lebo sa tam nachádzalo mnoho ľudí a chvíľu nám trvalo, kým sme sa znovu našli. Chápala situáciu úplne, vedela, že šlo o vzácny moment. V spomínaný deň nám nič nevychádzalo podľa našich predstáv a toto nám potom bolo dané. Nabudúce, keď nám opäť nebude niečo vychádzať, si uvedomíme, že možno z toho bude niečo lepšie. 

Porota u vás ocenila výnimočný moment, v ktorom ste zachytili aj súčasnú modernú technologickú dobu? Mali ste naplánovanú tú fotku predtým v hlave alebo ste možno najskôr bojovali s tým, že vám fotografujúce ruky bránia v peknom zábere na pápeža? 

Ja už som tento koncept mal v hlave pár dní predtým. Pohrával som sa s tým, lebo ozaj som to videl všade. Víťazná snímka z baziliky bola jediná zaostrená. Z toho momentu, keď pápež vychádzal, som nemal čo iné vybrať. Takže som rád, že vyšla práve ona. 

Rukám a mobilom, ktoré vám prekážali vo výhľade, ste sa teda nebránili?

Niekedy je dobré byť limitovaný realitou. Možno ak by vyzeral ten moment ideálne, tak by šlo len o fotku pápeža Leva XIV., ako vychádza z dverí, ale čo by tá snímka reálne hovorila? „Je nový pápež." Takých záberov je milión. Celý ten čas som sa snažil pozrieť na prebiehajúce udalosti a na konkrétnu situáciu inak. Mal som aj kreatívnu možnosť a slobodu sa trošku hrať a dívať sa na odohrávajúce sa deje inak, za čo som Štandardu vďačný. 

Na mieste bol kŕdeľ ľudí a ja som bol možnože dva metre za nimi. Pri mne sa nik nenachádzal, v podstate som tam tak sám stál, mimo toho davu, keď som fotil. Vedome som spravil pár krokov dozadu.

Vy ste s priateľkou počas svojho voľna šli na svätú omšu. Ak by ste sa vybrali dajme tomu do kina, takáto zázračná snímka nevznikne. Veríte v zázraky? 

(smiech) Nevznikne. A či verím v zázraky? Áno, určite. Verím určite aj v také veľké viditeľné zázračné javy. Myslím si však, že väčšina zázrakov je veľmi osobných. Ak sa človek spýta iných, tak každý už zažil nejaké osobné zázraky, ktoré možno navonok nepôsobia až tak veľmi svetoborne, ale v tom momente sú skutočne svetoborné pre jednotlivca. 

Mal som modlitbu v srdci už nejaký čas, že by som chcel viac fotiť. Bál som sa, že strácam tú schopnosť. Toto pre mňa osobne bola naozaj vypočutá modlitba. Môžeme to nazvať zázrakom. 

Myslím si, že sú to také utvrdenia pre človeka, že naozaj je možno niekto, kto sa o nás stará. A nie sme na to úplne sami.

Dá sa opísať vnútorný pocit, ktorý ste mali, keď ste ten vzácny moment fotografovali a záber následne videli? Bolo tam určité spojenie s Bohom? 

Niekedy má človek pocit, že robí presne to, čo má robiť v danom momente. Môžeme to nazvať tak, že „je tam, kde chce Boh, aby bol". Ja som ozaj vnímal v tej chvíli pokoj v srdci a intenzívne silný pocit, že som na mieste, kde v danej chvíli mám byť. A som tam pre niečo. 

Osobne si chcem zväčša diktovať presne podľa seba, kam pôjdem, čo bude. Ten deň naozaj nebol presne podľa mňa a podľa mojich predstáv, akože tak programovo. Cítil som, že Boh možno trošku akoby prebral riadiacu páku. 

Sú v živote také momenty a nie je ich veľa. Myslím si, že je aj úlohou každého sa viac otvoriť a nemať všetko pod kontrolou. 

Pôsobíte pomerne skromne. Riaditeľka súťaže Jana Garvoldtová sa o vás vyjadrila, že máte v sebe veľkú pokoru. V dnešnej dobe takéto hodnoty, získané v rodine, u mladých ľudí trochu chýbajú.

Rodičia mi veľa dali. Hlavne sa majú ozaj radi. Vždy som si to uvedomoval a prinieslo mi to pokoj do života, nikdy som sa nemusel v tomto báť, že čo bude, čo nebude. Nie ako veľa iných mladých, ktorí vyrastajú v nejakých rozbitých rodinách. Až teraz to vnímam, keď som už starší. Ide o veľký dar a mnoho ľudí ho nemá. 

Mamina mi raz povedala, keď som mal asi pätnásť, a zostal jej výrok vo mne rezonovať navždy: „Ja sa o teba nebojím Tomáš, ty si vždy nejako nájdeš cestu." Vo mne sa veľmi uchytila tá veta a je pre mňa veľmi mocná. Dodáva mi istotu, že je a bude to v poriadku.

Zdedili ste po rodičoch aj talent a cit pre fotografiu a umenie?

Vždy som si hovoril, že my sme taká skrytá rodina umelcov. Som vlastne prvý človek v rodine, čo sa umením živí. Moja mamina je učiteľka v základnej škole, veľmi dobrá a tatino je poľnohospodár. Keď sa tak pozriem pod hladinu, tak oni sú obidvaja také umelecké duše. 

Moja mama vo voľnom čase robí výzdoby a vytvára záhradky, je v tom neskutočne šikovná. Ozaj krásne tvorí. A môj otec zase vždy odmalička maľoval. Keď si spätne pozrieme jeho maľby, tak som úplne v úžase, akú má on víziu a oko. 

Ako reagovali rodičia na ocenenie? 

Mamina plakala, ona však plače pri všetkom. Dojme ju hocičo. Bola však veľmi rada, veľmi. A tatino tiež tak svojím spôsobom, tak zase viac mužsky. Aj môj brat sa tešil. Od neho dostať pochvalu, tak to je životný úspech. 

Rodina vás podporuje...

Šiel som na filmovú réžiu. Študoval som v Anglicku. A práve rodičia ma veľmi, nielen finančne podporovali počas štúdia. Nebolo to pre nich úplne jednoduché. Vložili v podstate veľkú dôveru do mňa, až slepú by som povedal, že niečo z toho bude. 

Mal som potom aj takú trošku krízu, lebo ako som študoval, časom som cítil, že mi štúdium nesedí úplne povahovo a často som bol pri tom nespokojný a úprimne som si točenie nikdy neužil. Bolo pre mňa stresujúce. 

Študovali ste teda v Cardiffe vo Walese filmovú réžiu, kde ste však neskôr kameru vymenili za fotoaparát. 

Fotenie bolo pre mňa skôr priestorom pokoja. Vedel som si pri ňom oddýchnuť. Keď som sa postupom času začal viac orientovať na fotografiu, tak som sa bál, či to rodičia nebudú vnímať tak, že im krivdím alebo že vyhodili peniaze zbytočne. Myslím, že ich získaná cena potešila, že to nebolo na nič, tá podpora od nich má nejaké ovocie. Má to pointu. 

Vďaka osobnej kríze ste našli svoj ďalší zmysel...

Ten čas v Anglicku alebo v Británii bol pre mňa veľmi ťažký. Zo dňa na deň som tam zostal sám. Pamätám si, že prvé dva mesiace som komunikoval minimálne. Možnože s taxikárom. Naozaj som bol dosť izolovaný. 

Myslel som si, že som silný a nevadí mi byť sám, ale dosť ma to vtedy ovplyvnilo. Pamätám si, že vtedy som mal iPhone, veľa som sa chodil prechádzať a začal som si s ním len tak fotiť. Neviem, odkiaľ vyšla táto túžba. Jednoducho som fotil a tie fotky mám dodnes. Robilo mi to radosť v tých dňoch. 

O čom vypovedali tie fotografie?

Teraz spätne som si pozeral vtedajšie zábery, je v nich veľa smútku, lebo som bol naozaj izolovaný, extrémne. 

Fotografovanie sa u mňa zrodilo práve vtedy. Vždy som sa naň tešil, lebo čím viac som točil, tým viac som zisťoval, že niečo mi na tom nesedí. Celý ten proces ma príliš stresoval. Vždy som trpel pri natáčaní. Zvládol som to, ale neužil som si ho vôbec. 

Fotenie bolo pre mňa vždy také vydýchnutie si. Keď som si kúpil svoj prvý „foťák", tak ma to už nepustilo. 

Práve som sa vás chcela spýtať, prečo ste študovali filmovú réžiu až tak ďaleko vo Veľkej Británii, teraz viem, že preto, aby ste tam prišli na to, že máte radšej fotenie ako natáčanie. 

(smiech) Niečo na tom bude. Ja som tam išiel aj preto, že keď som bol malý, tak sme bývali v Macedónsku dlho, kde som chodil do anglickej školy, takže som vedel po anglicky ako po slovensky v podstate. Takže to bolo pre mňa také logické. Chcel som ísť do zahraničia. 

Dlho som aj hľadal dôvod, prečo som tam išiel, keď som sa už vrátil domov. Myslím si, že stále úplne neviem príčínu, ale už sa to možno trochu kryštalizuje. 

Vráťme sa k pracovnej ceste vo Vatikáne. Ako ste prijali ponuku ísť zdokumentovať takúto výnimočnú udalosť?

Mne to povedali z vedenia zo Štandardu deň predtým, že hľadajú niekoho do Ríma. Hneď som vedel, že tam musím ísť. Bolo to trochu bláznovstvo. Pýtal som sa však, kedy budem mať znovu šancu ísť na konkláve? Je to naozaj historická udalosť. 

Koľko fotiek ste počas cesty vo Vatikáne nafotili? 

S výberom fotografií mi ozaj veľmi pomohol kolega Dominik Sepp, ktorý sa na fotky vedel pozrieť s odstupom. Mal som tisíce záberov. Najskôr som z 1 500 spravil výber 500, 200, 50, 32 snímok. Potom som mal nejako šestnásť a z nich som musel spraviť ešte deväť, ktoré som ako sériu do súťaže prihlásil. Ozaj to bolo náročné. 

Videla som zopár vašich fotografií. Väčšina fotografov fotila počas zvolenia pápeža vychádzajúci biely dym nad Sixtínskou kaplnkou a vy ste fotografovali ľudí, ktorí sledujú biely dym nad Vatikánom. Všímate si veci, ktoré iní nevidia... 

Mňa vždy zaujíma skôr ľudský element, ako zažívajú ľudia, tú radosť, tú extázu, čo bola vtedy vo vzduchu. Fotografi mali vo Vatikáne vyhradené miesta. Mal som tam prístup a aj som sa tam zdržiaval nejaký čas, ale ja som v danom priestore bol veľmi neposedný. Po chvíli som si povedal, že to nie je pre mňa. Chcel som byť s ľuďmi a zachytávať ich. Myslím si, že šlo o správne rozhodnutie. 

Asi som na to pozeral trošku inak...

Porota sa tento rok jednoznačne zhodla na víťazovi hlavnej ceny Grand Prix Slovak Press Photo 2025. Čo si myslíte, že ešte zavážilo?

Pre mňa bol úprimne najväčší kompliment, keď mi povedal jeden z členov poroty: „Každá fotka z tej série bola výborná a ako celok to pôsobilo vyspelo." Hovorím si, že nešlo o náhodnú jednu fotografiu, ale o celok, ktorý je konzistentný. 

Predseda poroty Clément Saccomani z Francúzska o vás povedal, že ste boli v správnej chvíli na správnom mieste. Vnímate to tiež takto? 

Hej, určite. Definitívne. Hovorí sa, že „šťastie praje odvážnym a pripraveným". Bol som pripravený, mal som techniku, „foťáky" pri sebe. Aj keď som sám so sebou vyjednával, že si ich v ten deň nezoberiem, lebo je to ťažká taška. Bolel ma z nich chrbát. Tak som rád, že som ju zobral. Tiež som rád, že som bol odvážny cestovať do Ríma. 

Poďme k vašej ranej tvorbe. Kedy ste mali prvýkrát v rukách fotoaparát?

Pamätám si, že sme mali istý čas rodinný „foťák", raz som si ho zobral do školy, že budem fotiť niečo v triede. Dal som si ho však do vrecka tašky, tú pohodil na zem a keď sme sa hrali so spolužiakmi, úplne som ho rozbil. Takže mám komplikovanú históriu s „foťákmi". 

Reálne ma to začalo zamestnávať tak okolo štrnástich, vtedy som začal úplne milovať filmy. Ja som po škole išiel na autobus a ďalej do kina Lumière v Bratislave aj na dva, na tri filmy za sebou. Zbožňoval som film, čítanie o ňom, študovať režisérov. Chcel som byť režisér, chcel som proste takto tvoriť príbehy. 

Vy ste pred desiatimi rokmi nakrútili mobilom hraný film Samota, ktorý ste režírovali a sám v ňom aj hrali. To boli vaše začiatky? 

To je hrozné…. (smiech), musím to vymazať. Ach, jaj. To boli moje začiatky. Urobil som ho, keď som mal asi trinásť. Hrá v ňom celá moja rodina, všetkých som zapojil. Dobre na to spomíname, ale bolí ma, keď si ho mám pozrieť. Možno je však na tom niečo optimistické, že niekedy sa nedá úplne vidieť, čo je v človeku. (smiech)

Aj teraz, keď si pozriem fotky dva roky dozadu, tak si poviem „fúha", ale myslím si, že tak to má byť. Dúfam, že si to poviem aj o dva roky odteraz. Nie nejako hanlivo, ale tak, že výborne, posunul som sa. 

Už dlhšiu dobu sú na trhu mobilné telefóny, ktoré dokážu fotografovať veľmi kvalitne. S mobilom by však asi takáto hlboko umelecká fotka nevznikla, však?

Domnievam sa, úprimne, že aj s mobilom sa dá pekne fotografovať. „Foťák" nie je to, čo fotí. To, čo fotí, je oko toho človeka. Dobrá fotka je dobrá fotka. Aj keď je hocijaká. Napríklad, keď si pozriem snímku Trumpa a Zelenského na pohrebe pápeža Františka. Odfotili ju na mobile a je dosť nekvalitná. Tá fotka má však takú silu. Hodiť ju do koša alebo nejako diskreditovať lebo bola fotená mobilom, mi príde absurdné. Nemám v tom nejaké hranice. Mobily sú stále lepšie a lepšie. 

Je dobré však vlastniť kvalitný „foťák" pre fotografov, lebo to je naozaj určitý spoločník. Mať ho dlho, skamarátiť sa s ním a úplne ho poznať. Vtedy sa z neho dá aj najviac vyťažiť. Jednoducho vytvoriť si s ním vzťah. 

Každý fotograf má pri svojej práci určitý štýl. Jeho fotky sú vďaka tomu rozpoznateľné. Čo dominuje v tých vašich? Aké sú? Alebo čo by na nich nemalo chýbať?

Myslím si, že často ľudia, čo tvoria, si plne nie sú vedomí svojho štýlu. Ja mám veľmi rád napríklad symetriu, mám rád veľa voľného priestoru pri osobách, veľmi obľubujem siluety, keď nie sú osoby špecificky zobrazené. Úprimne, nemám rád takú vecnosť, skôr ma priťahuje abstraktnosť vo fotografii. Dokonca, keď sa tie fotky stanú až určitými maľbami. 

Potom sa určite prikláňam k modrým farbám. Priťahuje ma pokoj a ticho, ktoré prinášajú. Celkovo si cením pokoj aj v živote, aj vo fotografii. Často sa snažím vyvolať určitý pocit nehybnosti. Vždy hľadám zaujímavé svetlo, geometrické tvary aj cez architektúru. Veľmi rád zachytávam atmosféru. Ja chcem, aby človek, keď si pozrie moje fotky, niečo cítil. 

Čo vás pri tvorbe inšpiruje? 

Myslím si, že každý umelec má takú studňu, z ktorej ťahá celý život. Pre mňa sú to starí ľudia, staroba. Neviem prečo. Milujem sa s nimi rozprávať, fotiť ich, počúvať ich príbehy. Je to pre mňa nesmierne inšpirujúce.

Oni sa pozerajú späť na svoj život. Je na tom niečo hĺbavé a nostalgické, a to ma na tom priťahuje, že s takým človekom už môžeš jestvovanie hodnotiť. Je na tom niečo také smutnopekné. 

Aké sú vaše ciele do budúcnosti? 

Chcel by som viac fotiť. Hlavne by som chcel realizovať dokumentárnu tvorbu, príbehy. Hovoriť príbehy skrze fotky. Osudy ľudí. Kde a ako, neviem, ale možno je dôležité aj to, čo ma naučil Rím. Nie je dobré vždy vedieť a je potrebné nechať sa len tak nejako unášať a odpoveď sa nájde. Takže uvidíme, ale chcel by som hovoriť príbehy „foťákom" a byť s ľuďmi. Mám naozaj rád ľudí. Byť s nimi, zachytiť ich príbeh je pre mňa česť. 

Tomáš Baršváry

Narodil sa v Nitre, no väčšinu života prežil v Senci, kde aj študoval na Gymnáziu Antona Bernoláka. V roku 2009 sa spolu s rodinou presťahovali do Skopje v Macedónsku. Tam strávil mladý fotograf dva roky. V roku 2016 ho prijali na filmovú réžiu v meste Cardiff vo Walese. Po vysokej škole pracoval v TV LUX, kde robil dokumentárnu reláciu Malá Cesta. Od roku 2024 pôsobí ako fotograf pre Štandard.