Kaukaz v pohybe: Turecko proti Rusku, riziká arménskeho obratu

Po minuloročnom neúspechu politického Západu o farebnú revolúciu v Gruzínsku sa v posledných týždňoch v regióne rozohráva nová geopolitická partia, tentoraz v Arménsku a Azerbajdžane. Jej cieľom je izolovať obe krajiny od Ruska. V pozadí ťahá za nitky Turecko, ktoré kaukazský priestor považuje za svoju prirodzenú sféru vplyvu. Washingtonu aj Bruselu v tomto prípade turecká hra vyhovuje.

Základný problém arménskeho obratu

Prozápadný arménsky premiér Pašinjan nechal v júni podniknúť rozsiahly záťah na vysokých predstaviteľov Arménskej apoštolskej cirkvi, obvinil ich z prechovávania zbraní a prípravy proruského prevratu. Tým vrcholí dlhodobé napätie medzi starobylou cirkvou, ktorá sa považuje ochrankyňu arménskej identity, a premiérom, ktorého pred rokmi vyniesla do kresla farebná revolúcia a ktorý sa dlhodobo usiluje o zmenu geopolitickej orientácie od Ruska smerom k Západu.

Základný problém jeho obratu spočíva v tom, že zatiaľ čo Západ môže Arménsku ponúknuť určité ekonomické výhody, Rusko tradične poskytovalo ochranu pred historickým nepriateľom Tureckom a jeho azerbajdžanským spojencom.

Dôsledky obratu Arménsko pocítilo v rokoch 2022 a 2023, keď Azerbajdžan podnikol rozsiahlu a úspešnú ofenzívu v Náhornom Karabachu, ktorý Arménsko zabralo po rozpade ZSSR. Arménsko v roku 2023 Karabach stráca a arménske obyvateľstvo je vyhnané. Rusko sa vtedy obmedzuje na sprostredkovanie prímeria, avšak pre svojho niekdajšieho chránenca nepohne prstom. Tiež ho mohlo odkázať na Američanov, s ktorými krátko predtým Arménsko organizovalo vojenské cvičenie.

Strata Karabachu v Jerevane vyvolala obrovské protivládne protesty, ktoré podporila aj cirkev. Odvtedy to medzi prozápadnou vládou a národne konzervatívnou cirkvou vrie. Západ v Jerevane nešetrí sľubmi o „európskej perspektíve“ podobne ako kedysi v Gruzínsku a potom na Ukrajine, ale nemá ich ako naplniť. V Arménsku sa zo Západu angažuje predovšetkým Francúzsko. Je síce domovom veľkej arménskej diaspóry, ale dnes v Európe vyniká predovšetkým prázdnymi politickými gestami.

Genocída Arménov na ceste do zabudnutia

Jedinou reálnou silou, ktorá je zo Západu pripravená sa v krajine angažovať, je Turecko. So svojím západným susedom však Arménsko neudržuje ani diplomatické, ani obchodné, na spoločnej hranici nie sú ani hraničné priechody. Obe krajiny rozdeľuje turecké vyvražďovanie Arménov počas prvej svetovej vojny. Pre moderné arménske poňatie štátu a národa je porovnateľné s tým, čo pre Izrael predstavuje holokaust. Ale zatiaľ čo Nemci svoju zodpovednosť za zločin prijali, Turci ju popierajú a diplomaticky sa konfrontujú s každým, kto by ich historický zločin označil za genocídu.

Arménsko naopak vedie medzinárodnú kampaň za presadenie práve tohto pojmu. Pašinjanova prozápadná orientácia nutne znamená ústupky Turecku. Po tom, čo začiatkom roka oznámil, že Jerevan už nebude pokračovať v kampani za uznanie genocídy, vydal sa koncom júna do Istanbulu, aby s Erdoganom rokoval o normalizácii vzájomných vzťahov. Tu naráža na odpor cirkvi a národných konzervatívcov.

Aby to Arménsko nemalo príliš jednoduché, ako nový spojenec Západu sa v posledných rokoch profiluje ďalší historický nepriateľ Arménska - Azerbajdžan. Moslimskí Azeri sedia na obrovských ložiskách zemného plynu, hovoria po turecky a Turecko považujú za svojho najbližšieho ochrancu a partnera. Práve s Tureckom postavili plynovod, ktorý im umožňuje diverzifikovať vývozy, ktoré do deväťdesiatych rokov smerovali výlučne do Ruska.

Avšak tradične pestovali politiku na všetky smery. Strategické partnerstvo s Tureckom dopĺňali priateľské vzťahy s Ruskom a snaha získať si rešpekt v západnej Európe a USA. Donedávna sa v západných médiách pravidelne objavovali články odhaľujúce azerbajdžanskú „kaviárovú diplomaciu“, teda spôsob, akým si Baku nakupovalo priazeň vysokých európskych politikov a úradníkov.

Brutálny diktátor ako vážený partner Západu

Západný mediálny mainstream sa na Azerbajdžan vtedy pozeral zvrchu, podával obraz brutálneho diktátorského režimu mučiaceho disidentov, ktorý si vďaka kaspickému plynu nakupuje priazeň mocných. Rozdiel medzi tým, kto si priazeň ešte len nakupuje, a tým, kto už ju má, spočíva v tom, že o tom druhom už také články nevychádzajú. To je dnes prípad Azerbajdžanu.

O krutostiach, ktorých sa dopustil pri oslobodzovaní Karabachu, sa v Európe či USA takmer nehovorí, prezident Alijev je prijímaný ako vážený partner. O kľúčový obrat sa postarali európske sankcie na ruský plyn v roku 2022, ktoré z Baku urobili nepostrádateľného dodávateľa pre rad západoeurópskych krajín.

Svoju úlohu mohla hrať aj vojenská a ekonomická spolupráca s Izraelom. Azerbajdžan dodáva Izraelu ropu, Izrael Azerbajdžanu zbrane. Rovnako sa špekuluje o azerbajdžanskej podpore Izraelu pri nedávnych útokoch na Irán. V posledných mesiacoch Baku tiež eskaluje vzťahy s Ruskom.

Po protimafiánskom zásahu v Jekaterinburgu, pri ktorom polícia utĺkla dvoch v Rusku usadených azerských prominentov, uzavreli v Baku kanceláriu ruského Sputniku a zmlátili tamojší ruský personál. Azerbajdžan navyše prerušil kontakty s Ruskom a zrušil akcie s ruskou účasťou.

Nebezpečná stávka na Západ

Na Západe sú s Alijevom mimoriadne spokojní, čo mu dodáva vietor do plachiet pri mierových rokovaniach s Pašinjanom. Nejde len o uznanie dobytých území, ale aj o ďalšie pre Arménsko trpké požiadavky. Na prvom mieste je Alijevova požiadavka na koridor spájajúci Azerbajjžan s Nachičevanom, čo je azerské štátne územie uzavreté medzi Arménskom a Iránom s krátkou spoločnou hranicou s Tureckom. Na Zangezurskom koridore veľmi záleží aj Erdoganovi, pretože by ním získal priame spojenie ku Kaspickému moru a odtiaľ do záujmovej sféry v turkickej Strednej Ázii.

Arménsko sa vždy proti koridoru bránilo, pretože by ho odrezal od spriateleného Íránu a z rovnakých dôvodov ho odmieta sám Irán. Donedávna sa rysovalo ako možné riešenie, že by Rusko ako tradičný ochranca Arménska bolo garantom neutrality a logistiky koridoru využívaného predovšetkým Turkami a Azermi. Dôsledkom Pašinjanovho obratu sú úvahy, že by koridor obhospodarovala americká firma a Rusko bolo úplne vylúčené.

Pašinjan aj Alijev urobili nebezpečnú stávku na Západ, ktorá sa na Kaukaze nemusí vyplatiť. Riskantné to môže byť najmä pre Arménov, ak sú hlavnými exponentmi západného vplyvu Turci a Azeri. Alijev zatiaľ víťazí, pokiaľ si však príliš nepokazí vzťahy s dvoma susednými veľmocami Ruskom a Iránom, môže zistiť, že Západ je ďaleko a Turecko je slabšie než Erdoganovo vychvaľovanie sa.