Nový prezident – nová kapitola

Karol Nawrocki sa 6. augusta ujme úradu prezidenta Poľskej republiky. Tento prechod je plný symboliky. Nie preto, že by priniesol dramatickú zmenu, ale skôr preto, že upevní konzervatívny trend posledných rokov. Nawrocki je historik, nie tradičný kariérny politik. Napriek tomu za svoj vzostup vďačí podpore národno-konzervatívnej strany Právo a spravodlivosť (PiS) a spoločenskej klíme, ktorá je čoraz viac ovplyvňovaná ideológiou.

Prvé stretnutie Karola Nawrockého už naznačuje budúci vývoj. Na čelo Úradu národnej bezpečnosti (BBN) sa má postaviť kontroverzný historik a polemik Sławomir Cenckiewicz. Ide o orgán podobný národnej bezpečnostnej rade, ktorý má priamy prístup k pákam štátnej moci. Skutočnosť, že Cenckiewicz nie je vojak, diplomat ani odborník na bezpečnosť, ale skôr výrazná osobnosť angažovaná v otázkach národnej pamäti, vyvolala obavy nielen v opozičných kruhoch.

Historik zodpovedný za bezpečnosť

V posledných rokoch sa Cenckiewicz zviditeľnil nie precíznou historickou analýzou, ale skôr konfrontačným štýlom vystupovania. Jeho opakované snahy spochybniť Lecha Wałęsu cez spisy komunistickej tajnej služby vyvolali rozporuplné reakcie dokonca aj medzi historikmi. Rešpektovaný odborník Andrzej Friszke upozornil na riziko politického zneužívania dejín. Napriek tomu Cenckiewicza niektorí z pravicového spektra považujú za nositeľa pravdy a v kruhoch okolo Karola Nawrockého zas za dôverníka.

Obaja muži sa poznajú z obdobia, keď pôsobili v Inštitúte pamäti národa (IPN). Táto vládna inštitúcia pod vedením strany PiS získala silnejší politický význam. História sa tam premenila na zbraň v kultúrnej vojne. Bola namierená proti liberalizmu, Bruselu a proti všetkému, čo sa vnímalo ako „nepatriotické“ alebo - v poľskom kontexte - ako „nepoľské“.

Konzervatívny, no nekompromisný

To, že Nawrocki nie je ďalší Andrzej Duda, je jasné z jeho tónu aj programu. V druhom funkčnom období sa Duda snažil presadiť ako zmierovateľ, obzvlášť po rozsiahlej ruskej invázii na Ukrajinu. Jeho zahraničná politika bola orientovaná transatlanticky a jeho komunikácia s opozíciou síce nebola srdečná, no aspoň takticky zdvorilá.

Nawrocki na rozdiel od svojho predchodcu pôsobí ako prezident, ktorý chce dianie v krajine aktívne formovať, nie ho len usmerňovať. Po tesnom víťazstve nad liberálnym primátorom Varšavy Rafałom Trzaskowským vníma svoj úspech ako mandát nielen na reformu inštitúcií, ale aj na úplné preformovanie národnej diskusie – doma a možno aj na medzinárodnej úrovni. Smerom k Trumpovmu Washingtonu, Bruselu pod vedením von der Leyenovej a Putinovej Moskve.

Jeden faktor by sa nemal podceňovať: politická nálada v krajine. Mladí poľskí muži volia čoraz častejšie pravicové strany, či už z frustrácie, presvedčenia, alebo protestu. Politika západnej Európy v oblasti utečencov – najmä pod vedením Angely Merkelovej – zanechala v Poľsku svoju stopu. Kontrola na hraniciach sa výrazne zintenzívnila. Poľsko je odhodlané vyhnúť sa islamistickým teroristickým útokom, aké sa odohrali v západoeurópskych metropolách.

Diskusia o LGBTQ+ je taktiež často vnímaná ako cudzí vplyv zvonka. Vo svete, ktorý sa globalizuje a v ktorom sa identity akoby strácajú, mnohí vnímajú návrat k národu, cirkvi a poriadku ako stabilizačnú silu. Ľudia nechcú experimentovať. Obávajú sa, že by to mohlo viesť k tragickým následkom.

Paradox stability: sľubuje poriadok, prináša vylúčenie

To, čo sľubuje stabilitu, sa však môže rýchlo premeniť na strnulosť či vylúčenie. Extrémne politické názory sa nenápadne vkradli do stredu politického diania. Postavy ako Grzegorz Braun, ktorý je známy svojimi antisemitskými provokáciami a prekvapivo proruskou rétorikou, už nie sú výnimkou. Sú súčasťou nového politického štandardu. Konfederácia, v ktorej Braun zohrával vedúcu úlohu, spája libertariánsku ekonomiku s ultrakonzervatívnou sociálnou doktrínou.

Nedávno sa však Braun rozišiel s časťou vedenia Konfederácie, najmä so Sławomirom Mentzenom. Vyčítal im, že sa vzdali pôvodných hodnôt výmenou za kompromis s politickou väčšinou. Či to signalizuje vznik odštiepenej frakcie alebo strategické prehodnotenie pozícií, sa ešte len uvidí. Isté však je, že tento vývoj zvýrazňuje vnútornú nestabilitu a ideologické napätie v rámci pravice.

Ako názorný príklad polarizácie Poľska možno uviesť vznik občianskych hliadok. Neobjavujú sa už len na hraniciach, ale čoraz častejšie aj v mestách a na vidieku. Tieto dobrovoľné hliadky, často tvorené mladými mužmi, sa prezentujú ako patriotickí dobrovoľníci, ktorí strážia poriadok. Ich existencia však naznačuje postupnú militarizáciu občianskej spoločnosti, ktorá môže ohroziť stabilitu štátnych inštitúcií namiesto toho, aby ich posilnila.

Navonok sa Poľsko prezentuje ako vzorný člen NATO: s rekordnými výdavkami na obranu, ambicióznou vojenskou modernizáciou a pevným odporom voči Moskve. No pod povrchom narastá napätie. Pojem „patriotická armáda“, ktorý používa Cenckiewicz, vzbudzuje obavy. Patriotizmus síce dokáže inšpirovať, ale môže aj rozdeľovať, obzvlášť keď je spojený s jednostranným výkladom dejín a prísnymi previerkami lojality.

Vzťahy s Bruselom zostávajú naďalej napäté. Elity napojené na stranu PiS už dlho so záujmom sledujú Budapešť a inšpirujú sa neliberálnym modelom Viktora Orbána. Ich snahou je dostať médiá, justíciu aj vzdelávací systém pod národnú kontrolu. Cieľom je Poľsko, ktoré si ide vlastnou cestou, aj keď táto cesta niekedy odporuje európskemu právu.

Poľsko si razí vlastnú cestu

Karol Nawrocki sa zatiaľ vyhýba jasným stanoviskám k EÚ. Vo svojej rétorike zdôrazňuje suverenitu, poľské hodnoty a „vlastnú cestu“. To samo osebe nemusí znamenať odklon od Európy, no takýto vývoj nie je vylúčený. Najmä teraz, keď Poľsko prestáva byť príjemcom peňazí z EÚ a začína do rozpočtu prispievať, sa vynára zásadná otázka: kedy prestanú byť peniaze nadradené princípom?

A nakoľko stabilná je proeurópska koalícia Donalda Tuska, ktorá sa už teraz borí s vnútornými problémami? Budúcnosť Poľska síce nebude závisieť len od prezidenta, no jeho vplyv na verejnú diskusiu a smerovanie krajiny je nepopierateľný.

Poľsko zostáva súčasťou Európy – geograficky, kultúrne aj vojensky. V politickej oblasti sa však čoraz viditeľnejšie vzďaľuje. Očakávaný 6. august nebude znamenať koniec demokracie ani nástup autoritárskeho režimu. Bude to však zásadný míľnik – okamih, ktorý naznačí, aký druh vlastenectva, aký výklad histórie a aká vízia Európy budú formovať smerovanie krajiny.

Zhrnutie

Rétorika naberá na intenzite, zmierlivý dialóg ustupuje ostrejším vyjadreniam. Diskusia sa čoraz viac nesie v duchu ideologických sporov a rastúceho napätia. Tí, ktorí milujú svoju krajinu, by nemali oceňovať len silu, ale aj mieru a zdržanlivosť. Pretože v príbehu, ktorý sa Nawrocki a Cenckiewicz snažia napísať, nezáleží len na tom, čo je napísané, ale aj na tom, čo je zamlčané. Budúce generácie si ho budú čítať veľmi pozorne.