Skutočná obrana kresťanskej civilizácie?

Vo Varšave, v Budapešti a čoraz viac aj v Bruseli prebieha skrytá ideologická vojna. Už to nie je klasický spor medzi ľavicou a pravicou, ale medzi otvorenou Európskou úniou a uzavretým ideologickým svetom, ktorý sa formuje mimo nej. Tento svet sa síce tvári ako kresťansko-konzervatívny, no v skutočnosti uviazol v zastaraných spôsoboch myslenia. Jarosław Kaczyński a Viktor Orbán stoja v centre siete, ktorá sa tvári ako hnacia sila morálneho obnovenia, je to však už len prežitok z doby, ktorá stratila spojenie so súčasnosťou.

Projekt, ktorý sa pôvodne opieral o heslá ako „národ, rodina, Boh“, sa dnes zmenil na nefunkčný systém plný prázdnych fráz, politických nadácií a zdanlivých riešení. Poľská strana PiS a Orbánov Fidesz presadzujú autoritársky štýl vlády, ktorý používa náboženský jazyk, no nereflektuje aktuálne spoločenské problémy. Ich vízia je spätá s minulosťou a ich metódy sa stále opakujú. Ich rétorika sa sústreďuje na odpor voči liberalizmu, no za týmto postojom chýbajú konkrétne riešenia. Politická scéna sa točí v kruhu, drží sa starých vzorcov a nedokáže nájsť nový smer.

Orbánov štýl vlády ako vzor politického úpadku

Orbán si vďaka svojmu mediálnemu impériu a nadácii Mathias Corvinus Collegium vybudoval akýsi uzavretý svet, ktorý oslavuje vlastné úspechy, no jeho vplyv nepresahuje hranice Maďarska. Namiesto skutočnej diskusie sa tu presadzuje len neustále opakovanie tých istých myšlienok. Namiesto nových nápadov sa zameriavajú hlavne na výchovu svojich vlastných ľudí, takzvaných kádrov.

Nadácia, ktorá disponuje miliardovým majetkom, síce formuje novú generáciu, ale vychováva ju v duchu svetonázoru, ktorý nemá veľa spoločného s aktuálnou európskou ani svetovou realitou. V Poľsku sa snažia tento model kopírovať. Majú však na to menej peňazí a sú viac závislí od medzinárodných partnerov.

Jasným príkladom uzatvoreného systému je takzvaná „scéna slobodných médií“. Navonok to vyzerá ako rozmanitosť názorov, no v skutočnosti ide o skupinu blogerov, youtuberov a „dokumentaristov“, ktorí si navzájom prikyvujú, citujú sa, chvália a pozývajú sa na konferencie.

Vo Varšave alebo v Inštitúte pamäti národa sa nevedie skutočná diskusia, namiesto nej opakovane zaznievajú tie isté tvrdenia: EÚ je zlá, Západ je morálne zničený, rodová ideológia je sprisahanie. Možno majú vo všetkom pravdu, ale ak áno, prečo sa nič nezmenilo? Mimo svojich sociálnych sietí a videí, ktoré sa tvária ako žurnalistika, nemajú takmer žiadny vplyv. Zostáva len unavený postoj odporu bez jasnej stratégie do budúcnosti.

Národné bubliny s medzinárodným dosahom

O medzinárodnom prepojení týchto skupín sa už veľa písalo, napríklad aj o ich konferenciách v Bratislave a iných mestách. Len čo sa však niekto na týchto stretnutiach zúčastní, rýchlo pochopí, že nejde o nič viac ako o triedne stretnutie samozvanej protielity. Navzájom si potvrdzujú svoju dôležitosť. Pôsobia ako učni očarení vlastnou výnimočnosťou. Na pódiu vždy vystupujú tie isté známe tváre – bývalí diplomati, expríslušníci tajných služieb či predstavitelia skupiny, ktorá verí, že kritika „Bruselu“ im prinesie popularitu. Mnohí z nich však pôsobia skôr ako postavy z minulosti. Profesionálne sú síce zdatní, ale nemajú žiadny jasný strategický smer.

Donald Tusk, súčasný poľský premiér, je pre tieto kruhy hlavným terčom útokov. Dôvodom nie je to, že by pre nich predstavoval skutočnú hrozbu. Skôr je to preto, že už samotná jeho existencia ako liberálneho a proeurópskeho politika vyvracia ich doterajšie presvedčenia a naratívy. Ostré útoky na jeho osobu odhaľujú predovšetkým ich vlastnú neistotu. Tí, ktorí musia Tuska očierňovať takýmto spôsobom, už totiž nemajú žiadny vlastný politický program ani nové nápady. Ostáva im len morálne pobúrenie a dookola opakované naučené frázy.

Novozvolený prezident Karol Nawrocki je typickým príkladom toho, ako sa poľská nová pravica dostala do intelektuálnej slepej uličky. Namiesto toho, aby dejiny kriticky skúmal, z nich robí posvätný príbeh plný národných utrpení. Jeho blízky vzťah k PiS mu prináša moc, no nie skutočnú dôveru ľudí. Jeho prejavy pôsobia, akoby boli napísané v inej dobe. A hoci ho podporujú aj mladší voliči, nevystupuje ako samostatná osobnosť s víziou. Rovnako ako jeho súper Rafał Trzaskowski, ktorý sa opäť vrátil k úlohe spokojného primátora Varšavy.

Zhrnutie

To, čo predvádzajú Kaczyński, Orbán a ich spojenci, nie je žiadna obrana kresťanskej civilizácie. Je to len politický sebaklam maskovaný náboženskými symbolmi. Ich uzavretý svet sa podobá na divadelnú scénu, kde hrajú predstavenie, ktoré už nikto okrem nich nesleduje. Ich rétorika je síce plná morálneho pátosu, ale chýba jej skutočný obsah. Ich štruktúry pôsobia mocne, no vo vnútri sú prázdne. Táto etapa dospela do svojho konca. Je nevyhnutné, aby prišlo niečo nové.